Hral všetko: Na snímke Elo Romančík v roku 1960 na doskách Slovenského národného divadla. Jeden večer hral mladého milovníka, druhý starca.

Ela Romančíka ničila smrtiaca pliaga i tragické osudy jeho najbližších

Slovensko navždy opustila jedna z posledných hereckých ikon minulého storočia.

Nezabudnuteľný Elo Romančík po zdĺhavých a ukrutných zdravotných problémoch zomrel dva mesiace pred svojou deväťdesiatkou. V poslednom rozhovore pred smrťou, ktorý nám poskytol, prezradil, čo ho na sklonku života najviac trápilo a na čo nikdy nedokázal zabudnúť.

Skončil na vozíku

„Som v domácom väzení, ktoré je mučiarňou, či už fyzickou, alebo psychickou. Mám ťažkosti so srdcom a s cievami, ktoré sa upchali. Niekoľko rokov som nevyšiel z domu, nevidel som, ako vyzerá moje divadlo,“ zneli smutné slová divadelného velikána. Trpel závratmi, chronickou gastritídou i srdcovou arytmiou. Posledné týždne svojho života prežil na nemocničnom lôžku.

Ako jedna z posledných ho v nemocnici navštívila jeho dlhoročná kolegyňa a kamarátka Marína Kráľovičová. „Za divadlom mu bolo veľmi smutno, no mal problémy s nohami, bol na vozíku. Každý to máme určené, tak aj on s tým bol zrejme vyrovnaný. No aj pri tých veľkých bolestiach bol duchom v poriadku,“ hovorí. Čo bolo príčinou jeho odchodu na večnosť, vysloví potichu: „Nehovorili sme o tom, ale je to tá zlá choroba...“

Pocítil hrôzy vojny

Keď sme sa s Elom Romančíkom rozprávali naposledy, spomínal najmä na svoje detstvo a mladosť. „Sú to clivé spomienky. Vo Važci pod Kriváňom sme vyhoreli. Na mikulášskom gymnáziu vo mne český profesor videl výtvarníka. Potom bol sklamaný, keď sa dozvedel, že je zo mňa herec.“ Na začiatku druhej svetovej vojny využila mladého a talentovaného Ela armádna mašinéria. Ako sedemnásťročný musel narukovať. Slúžil na východnom Slovensku v druhej divízii ako kreslič. Jeho najtvrdšie vojnové skúsenosti sa však ešte len mali začať.

„Bojoval som v Povstaní, skoro som prišiel o život. Okolo mňa vybuchovali míny a granáty. Bol som veliteľom družstva, môjho mínometníka zasiahli a zomrel mi v náručí. Bol som celý od krvi. Po potlačení Povstania sme nezložili zbrane, prešli sme na Liptov a k Breznu. Pamätám si výcvik na Pustom poli, v Dobšinej a boje nad Mlynkami,“ znejú slová plné trpkosti. Česko a Slovensko mohlo byť v budúcich desaťročiach ukrátené o umenie tohto činoherníka, nebyť istého Rakúšana. Romančíka totiž pri odbojovej činnosti niekto udal a pred nemeckými esesákmi ho zachránil práve tento muž, ktorý sa poznal s jeho otcom. Ukryl ho v Jánskej doline v jaskyni u partizánov.

Kapitán Dabač: V legendárnom filme s Ladislavom Chudíkom, s ktorým sa priatelil aj v súkromí. Foto: archív SFÚ

Politik

K herectvu pričuchol Elo už v mladom veku - jeho otec bol amatérsky divadelník. Po vojne sa jeho syn zúčastnil na ochotníckej súťaži, keď ho učiteľka poprosila, aby zaskočil v Jánošíkovi. Netrvalo dlho a nasledovali filmové prvotiny Boj sa skončí zajtra a Pole neorané. V päťdesiatom štvrtom zabŕdol Elo aj do politiky. Zvolili ho za poslanca Národného zhromaždenia napriek tomu, že nebol v strane. „Na jar 1957 som sa postu predčasne vzdal, poznal som mašinériu v Prahe. Mnohí mi to vyčítali, jedine Zápotocký povedal - Nechajte ho, keď je dobrý herec, poslanca zoženiete. Bol jediný, ktorý sa zaujímal aj o divadlo,“ spomínal.

Napriek výhradám voči socializmu videl aj pozitívne stránky totalitného režimu. „Každá doba prináša klady aj zápory. Samozrejme, že sme všeličím trpeli. No, zdá sa mi, akoby sa to až teraz morálne a ekologicky rútilo do katastrofy.“ On sa nemal na čo sťažovať, veď vlastným autom počas socializmu precestoval Španielsko, Holandsko, Tunisko, Grécko, Taliansko, Švajčiarsko a dvakrát celé Francúzsko. S legendárnym Na skle maľované boli vystupovať až v Arménsku.

Život ho skúšal

Psychicky Ela Romančíka najviac traumatizovali odchody jeho spolupútnikov na večnosť. Za rok a pol zomrelo osem jeho najbližších, medzi nimi František Zvarík i Michal Dočolomanský. So slzami na krajíčku povedal: „Je to nespravodlivé, že o dvadsať rokov mladší Miško Dočolomanský odišiel predo mnou. Je mi za ním veľmi ľúto. Boli sme jediní dvaja, čo sme absolvovali všetky predstavenia Na skle maľované. Sľúbil som mu, že to budem hrávať do osemdesiatky. Posledné predstavenie sme odohrali v Banskej Bystrici, keď som mal osemdesiatštyri.“

Legenda Slovenského národného divadla, ktorej meno zostane navždy hlbokým písmom zapísané v slovenskej kinematografii pri snímkach Kapitán Dabač, Polnočná omša, Kladivo na čarodejnice či Ežo Vlkolinský, vhupla do chomúta celkovo trikrát. S prvou manželkou, kolegyňou z martinského divadla, mali syna Ivana a dcéru Elenu. Z druhého manželstva, s herečkou Jožkou Remeňovou, vzišiel syn Juraj.

S Elom Romančíkom a jeho deťmi sa však život príliš nemaznal a herec inkasoval jednu tvrdú ranu za druhou. Milovanú dcéru Elenku našli v mladom veku mŕtvu. Okrem otca táto udalosť nadlho poznačila i jej vtedajšieho manžela, herca Dušana Kaprálika. „Elo zomrel v deň, keď zomrela jeho dcéra Elenka. Na tridsiate výročie jej smrti. Našiel ju vtedy môj brat, ktorý videl, že sa v byte svieti a nikto neotváral. Tak rozbil okno a našiel Elenku mŕtvu. Zlyhali jej obličky. Bol to pre nás obrovský šok,“ povedal nám vdovec Dušan Kaprálik. Miesto toho, aby sa Elo upol na synov, časom sa odcudzili a stretávali sa len sporadicky. „Vznikla taká bariéra, čas letí a prešiel mesiac, čo sme spolu naposledy hovorili,“ povzdychol si.

Veľký archív a svetabôľ

O Ela Romančíka sa v posledných rokoch starala jeho tretia manželka Zlatka. Nemohol chodiť a od okolitého sveta ostal doslova izolovaný. S nadšením maľoval a fotografoval, no v poslednom období aj tieto záľuby ostali pre neho minulosťou. Vo svojom domčeku na bratislavských Vinohradoch zhromaždil neuveriteľný archív fotografií, zvukových a kamerových nahrávok z desaťročí svojho hereckého života, divadelných zájazdov a filmovačiek. Čo ho však do posledných chvíľ vysiľovalo, bol trýznivý svetabôľ: „Celý svet sa rúti, z televíznej obrazovky sa rúti hrôza, samé konflikty, samá kriminalita. Vojnové konflikty vo svete, to je niečo strašné. Veriaci sa môžu umodliť a pápež vyzývať, všetko je to márne. Zločinnosť, ako sa jazdí na cestách, kto to zastaví? Odjakživa sa to snažili ľudia zastaviť, ale je to len ilúzia.

Herci: Bol to úžasný človek

Štefan Kvietik: Správu o jeho smrti som prijal ako každú, keď odchádzajú velikáni slovenského a českého herectva, so smútkom v duši a so spomienkou a s vďakou, že človek mohol s nimi žiť, tvoriť a existovať pred kamerou, na doskách aj v občianskom živote. Desiatky rokov sme boli v jednej „šatnici“. Bol to roztomilý kolega, chvíľami krásne roztržitý, ale inak tolerantný, kolegiálny. Bol to báječný chlap. Vedel som, že mal problémy s nohami. Sem-tam sme si na Vianoce zatelefonovali, popriali všetko najlepšie a vtedy sme sa „pošalovali“, posťažovali ako starí herci.

Marína Kráľovičová: Spomínam si na neho ako na môjho prvého kolegu v Martine pred sedemdesiatimi siedmimi rokmi a spomínam si na neho z návštevy pred dvanástimi dňami v nemocnici. Prial si, aby som ho prišla navštíviť. Takže asi tušil, že sa už neuvidíme. Pospomínali sme si, myslelo mu to výborne. Bol celkom veselý, povedala som, že mu držím palce a že sa určite dostane z toho trápenia. Hrali sme spolu stovky postáv. Bol to úžasný človek, úžasný kamarát, seriózny chlapec a dobrý herec.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní