Yaro M. Kupčo: Fotografovať začal, keď ho nehoda pripútala na invalidný vozík.

Fotograf na vozíčku Kupčo: Pozrite si jeho unikátne fotografie!

„Dušu nikomu vziať nechcem, hoci ľudskú prítomnosť cítiť z každej mojej snímky,“ hovorí Yaro M. Kupčo.

Vôbec sa nepamätá, ako sa to stalo. „Posledná spomienka, čo mi zostala, je, ako si obúvam mačky pred výstupom na Slavkovský štít. Mal som osemnásť a bolo deň pred Vianocami,“ hovorí Yaro M. Kupčo. To, že sa pod ním odtrhla snehová doska, sa dozvedel až od kamarátov. Písal sa rok 1979, ďalších päť rokov strávil na rehabilitáciách. Márne. Zlomil si chrbticu, porušil miechu a na nohy sa už nepostavil.

Hľadanie pravdy

Keď sa ho spýtate, či sa tomu dalo predísť a čo by robil, keby sa dal vrátiť čas, zazrie na vás. „Keby je zbytočné slovo,“ povie. Od toho nešťastia rodený Kežmarčan, ktorý študoval na elektrotechnickej škole, bol viac v Piešťanoch než pod Tatrami. A zvykal si na pohľad, ktorý predtým nepoznal - na ľudí na vozíčkoch.

„V Kežmarku som poznal iba jednu takú babičku, v Piešťanoch je takýchto ľudí veľa. Práve tam som sa naučil žiť s vozíčkom. Keď som mal dvadsaťsedem rokov, začal som robiť v piešťanskej Tesle, pribúdali mi noví priatelia. Nasťahoval som sa do bytu v jednej z prvých bezbariérových bytoviek na Slovensku a čoskoro sa u mňa začali schádzať ľudia hľadajúci pravdu, túžiaci po slobode, po rešpektovaní základných ľudských práv,“ rozpráva. Na začudovaný pohľad, či mal dosť sily na takúto aktivitu, odpovie príbehom. Jeho dedo skončil v gulagu v Donbase. Naložili ho do vagóna s dvesto päťdesiatimi inými. Vrátili sa dvadsiati. Potom ich rodine komunisti vzali majetky.

„Hľadanie pravdy trvá celý život. Keď ju hľadať prestanete, akoby ste sa vydali na spiatočnú cestu,“ povie. A potom prišiel rok 1989. „Nás vozičkárov vyhodili z Tesly ako prvých,“ skonštatuje, ale z jeho hlasu cítiť zvláštne zadosťučinenie. „Založili sme si družstvo, to čoskoro skončilo a nasledujúcich dvanásť rokov som pracoval na logistike v jednej americkej firme. Keď skončila aj tá, sedemsto ľudí plakalo a dvaja sa tešili. Kolegyňa si otvorila čajovňu, ja som sa začal venovať fotografii na plný úväzok.“

Nostalgia

„Elektrotechnika ma nikdy veľmi nezaujímala. Túžil som po niečom, čo by malo bližšie k prírode. Ale s vozíkom asi človek nebude robiť chatára. Vrátil som sa teda k tomu, čo mal rád môj otec a čo aj mne bolo blízke od desiatich rokov, keď mi prvý raz požičal fotoaparát. K fotografii. Pre mňa je to spôsob, ako komunikujem so svetom. Inak mávam pocit, že ľudia nerozumejú mne alebo ja im,“ rozpráva.

Na jeho fotografiách vidíte len krajinky. „Nechcem narúšať cudzie súkromie. Držím sa toho, čo vravia Indiáni - s fotografiou človeku kradnete aj jeho dušu. A ja ju nikomu ukradnúť nechcem. Hoci prítomnosť človeka cítiť z každej mojej snímky. Lúka so snopmi slamy? Kto ich urobil?“ Fotografuje teda prírodu. Ale nie vo farbe. Jeho snímky bývajú buď čiernobiele, alebo tónované sépiou dohneda a potom 24-karátovým zlatom, čo je technológia stará takmer dvesto rokov, no používaná veľmi málo. Prečo?

„Nostalgia. Prvé fotografie boli čiernobiele. A to, čo mám pred objektívom najradšej, senník so šindľovou strechou, tie snopy slamy, to všetko sa pomaly stráca. Dnes je to ešte tu, zvyšky, zajtra to tu už nebude. No a čiernobiela fotografia vydrží dlhšie ako farebná. Keď ju tónujem 24-karátovým zlatom, hádam aj dvesto rokov.“ Vystavoval na Slovensku, v Poľsku, Taliansku, vo Fínsku i v Japonsku. „Vladimír Brunton, vynikajúci český fotograf, sa šiel učiť do Japonska, ako sa robí ručný papier, a naučil to aj mňa. Na ručne vyrobenom papieri som vystavoval aj moju päťdesiatkovú kolekciu,“ hovorí. Volala sa Cesty a Zastavenia. Všetky jeho výstavy i všetky snímky majú rovnaký názov. „Tieto dve slová charakterizujú môj život,“ povie.

Trpezlivosť

„Tatry mi pozerali do kolísky, a tak mi hory celý život nedali pokoj. Po roku 1989 som vycestoval do talianskych Dolomitov do oblasti Cima Grande di Lavaredo,“ spomenie. S tým, že do Dolomitov sa vrátil a precestoval tiež Rakúsko, Švajčiarsko, Pyreneje, Španielsko, Portugalsko, Andorru, Francúzsko, Gibraltár, Benelux, Spojené štáty americké, Korziku, Nórsko, Švédsko, Dánsko, Fínsko, Island, Slovinsko, Poľsko... Vo Francúzsku mu nedala pokoj skalná ihla Petit Dru, Trpaslíček. „Walter Bonatti ju vyliezol sólovo. Bol to fantastický výkon,“ hovorí. Keby nebol na vozíku, šiel by aj on hore?

„Chodenie do hôr bola moja životná filozofia, nebolo to o výkonoch,“ odpovedá. A dodá: „Môžem fotografovať len odtiaľ, kam sa s vozíkom dostanem.“ Možno práve preto chodí viac po svete než po Vysokých Tatrách. „Zastanem medzi dvoma panelákmi a hľadám najkrajší výhľad. Niekedy si poviem - keby sa tak dalo ešte o meter ďalej alebo aspoň preliezť tú priekopu… Nakoniec si to vynahradím trpezlivosťou. Čakám. Napríklad dve hodiny, kým na kôpky sena pod Tatrami nezasvieti presne taký lúč slnka, aký chcem. Alebo prídem znova a znova. Kým fotografia nezachytáva presne to, čo som chcel. Takto som sa vracal k stromu uprostred lúky medzi Kysucami a Oravou. Desaťkrát som tam bol a ani som necvakol spúšťou. Ďalších devätnásť ráz som ho fotografoval, kým som nebol spokojný,“ vysvetľuje.

Filozofia

Keď skončila americká firma, živil sa výrobou vitráží. „Tak som si zarobil na fototechniku. Tá stará je najkvalitnejšia,“ konštatuje. Za čo precestoval svet? „Som nenáročný.“ V Nórsku spával v spacáku vedľa auta a bolo to už za polárnym kruhom. „Platili sme len za benzín,“ dodá. Kto my?

„Po Slovensku jazdím sám, do zahraničia chodievam s kamarátom alebo s kamarátkou. Ja to odšoférujem, uvarím, ten druhý vláči vodu. Radšej takto, než si zarábať komerčným fotografovaním,“ hovorí. „Mám sponzorov a predávam aj niektoré svoje práce cez občianske združenie. Vždy ma však zaujíma, kto a prečo kupuje moje obrazy. Čo ho na nich zaujalo.“ Je to vec filozofie. Čo má prednosť? Keď ho prepustili z americkej firmy, za odstupné si dal vytlačiť knihu. Cesty a Zastavenia. Ale nie je čas zastaviť sa, keď má človek päťdesiattri rokov?

„Tridsať rokov mi ruky slúžia ako nohy, trápi ma tenisový lakeť a, samozrejme, už nevládzem ako kedysi. Ale objavovať svet, na to má človek vždy dosť sily. A ja som jeden celkom nový objavil len nedávno a veľmi blízko. Maďarskú pustu. Ako správni Kežmarčania, môj dedo bol Maďar a babka Nemka. Dedo celý život rozprával, že si raz dá namaľovať obraz čikóša s bičom na koni na puste - aj si ho namaľovať dal. Nuž a ja som sa zase z úcty k dedovi rozhodol precestovať pustu. Takú oblohu ako tam som nikde inde na svete nevidel!“

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].