Ján Kollár: Narodil sa v Mošovčiach v roku 1793, zomrel 58-ročný v roku 1852 vo Viedni.

Ján Kollár: Apoštol panslavizmu

Ján Kollár sníval o spojení všetkých Slovanov, za čo si vyslúžil slávu i hanu.

Ostré slová. „Neb kreve nikde tolik nevylil černidlaže žádný nepřítel, co vylil k záhubě Slávy Němec.“ Podobné možno nájsť na mnohých miestach slávnej Slávy dcéry. Jeho hlas burácal nielen v básňach. Ján Kollár bol i politik, jazykovedec, archeológ, kňaz a do všetkého sa vrhal s vervou. Často aj do bratovražedných konfliktov.

Krušná mladosť

Azda väčšina našich národných buditeľov vyrastala v skromných, ba až v biednych pomeroch. Potom asi preto dokázali lepšie pochopiť biedu iných i národnú. Aj Kollár mal neradostné detstvo, a to najmä otcovou vinou.

Rodinný despota sa bál staroby a aby ju mal zaopatrenú, nedovolil deťom ďalšie vzdelávanie. Hoci napríklad Ján prejavil výnimočné nadanie. Odviedol ho síce do Kremnice na gymnázium, ale potom ho zasa odtiaľ odviedol.

S odôvodnením, aby si hľadal zamestnanie. Ján nezniesol doma otcov teror a ušiel k bratrancovi do neďalekého Slovenského Pravna. Potom sa potĺkal po cudzích prahoch.

Bývalý učiteľ z Mošoviec, Kollárovho rodiska, si ho pozval za pomocníka do školy, neskôr ho odporučil aj priateľovi do Banskej Bystrice. Aj tam vypomáhal učiteľovi na gymnáziu. Potom i sám začal na ňom študovať. Odtiaľ viedla jeho cesta na štúdiá do Bratislavy.

Aj tam trel biedu. Až o rok sa mu položenie zlepšilo, keď si začal privyrábať ako vychovávateľ. Bol usilovným študentom a s osobitným zaujatím sa venoval štúdiu cudzích jazykov. K francúzštine a angličtine pribral gréčtinu a hebrejčinu.

Po štúdiách v Bratislave sa Kollár vrátil do Banskej Bystrice, kde sa stal vychovávateľom v rodine Kolbenhayera. Rozhodla však túžba po poznaní a prihlásil sa na kandidátsku skúšku, ktorá bola podmienkou na získanie štipendia na štúdium v Nemecku. Zložil ju a v roku 1817 sa stal poslucháčom teológie na univerzite v Jene.

V nemeckom mori

Štúdium v Jene otvára Kollárovi nový svet. Predovšetkým ho prekvapí duch slobody, aký vládne medzi študentmi, a ich vlastenectvo. Stáva sa svedkom historických udalostí. Nemci oslavujú trojsté výročie Lutherovho vystúpenia i nedávne víťazstvo nad Napoleonom pri Lipsku. Ich sebavedomie stúpa.

Nemecko je rozdrobené na množstvo štátov i štátikov, kde často vládnu despotické kniežatá a najmä mládež volá po zjednotení. Kollár vidí aj neduhy - nemeckú rozpínavosť, povýšenectvo a podceňovanie iných národov, najmä slovanských.

A keďže usilovne študuje slovanské jazyky a dejiny Slovanov, zisťuje, aká slávna bola ich minulosť a ako sa postupne strácali v cudzom mori, najmä v nemeckom. Vlastný štát majú iba Rusi, ostatní žijú v porobe.

Kollár precestoval severovýchodné Nemecko a nachádzal tam stopy po slovanskom osídlení. Polabskí a Pobaltskí Slovania podľahli výbojným germánskym kmeňom a postupne vymreli. Z tohto poznania sa v Kollárovi zrodila myšlienka o slovanskej vzájomnosti.

Dal jej zaznieť v básnickej skladbe Slávy dcéra - Sláwy dcera. Bližšie ju rozpracoval v diele O literární vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slávskými.

Píše, že „spoločného zväzku, ktorý nerozdelia krajiny ani moria a ktorý siaha neviditeľne cez kmene a nárečia, takéhoto literárno- duchovného zväzku sú Slovania v súčasnosti nielen schopní, ale pre väčšinu z nich je naliehavou potrebou“.

Pri hlásaní slovanskej vzájomnosti sa Kollár nedožadoval politického zjednotenia, ale kultúrneho zblíženia. Navrhoval učiť sa slovanské jazyky, zakladať katedry slovanských rečí, slovanské kníhkupectvá, literárne časopisy, výmenu kníh. Ba bol aj za spoločný jazyk, akési slovanské esperanto. Robil všetko pre to, aby sa Slovania neutopili v nemeckom alebo maďarskom mori.

Všestranný

Slovenskí bohoslovci chodili na štúdiá do Nemecka, do vyspelejšej krajiny, kde sa im dostávalo nielen teologického, ale aj všestranného vzdelania. Vracali sa domov, kde tvorili najvzdelanejšiu vrstvu národa. Ján Kollár, odchovanec osvietenskej filozofie, znalec dejín, starovekej kultúry, mnohých jazykov, sa v roku 1819 vracia na Slovensko - a tu nemôže nájsť zamestnanie. Taký bol neraz osud slovenských vzdelancov. Odváži sa poprosiť o pomoc Alexandra Rudnaya, generálneho vikára v Pešti, rodáka zo Svätého Kríža nad Váhom. Chodia predsa o ňom chýry, že neodpudí zo svojho domu tých, ktorí sa uchádzajú o jeho pomoc. V Pešti, kde je veľa Slovákov, sa uvoľnilo miesto kazateľa, o ktoré sa Kollár uchádza. A vysoký cirkevný hodnostár Rudnay, tolerantný i voči iným náboženstvám, pomôže aj Kollárovi. Odporúča mu, aby slúžil bohoslužby aj v nemeckom jazyku. Ba nabáda ho, aby založil samostatnú slovenskú cirkev v Pešti. Tak sa Budapešť na tridsať rokov stáva Kollárovým domovom. Kollár je neúnavný a všestranný. Ako kazateľ mal počiatky veľmi ťažké. Nemeckí a maďarskí cirkevníci nechceli ani počuť o založení samostatnej slovenskej cirkvi v Pešti. No podarilo sa mu založiť aj slovenskú školu, zorganizoval Slovenský čitateľský spolok a Slovenskú knižnicu, písal učebnice. Je mimoriadne literárne činný. Prvé básne mu vychádzajú v roku 1821, o tri roky neskôr Slávy dcéra, zbiera ľudové piesne a vydáva ich v rozsiahlom diele pod názvom Národnié Zpiewanky čili pjsne swětské Slowáků v Uhrách. Udržiava čulé styky s mnohými slovanskými učencami.

Kameň úrazu

Kollár uznával štyri slovanské jazyky - ruský, poľský, československý a srbochorvátsky (ilýrsky). Príslušníci iných slovanských národov usilujúcich sa o národnú svojbytnosť - napríklad Slovinci - sa mohli cítiť dotknutí.

Osobitne Slováci. Pretože Kollár slovenčinu pokladal iba za nárečie. On, rodák z Mošoviec, kde sa hovorí ľubozvučnou slovenčinou, zavrhne slovenčinu - bernolákovčinu i spisovný jazyk vytvorený štúrovcami.

Nielenže zavrhne, ale prudko útočí aj na ich tvorcov. Kollár už dávnejšie ostro vystúpil proti pokusom uzákoniť spisovnú slovenčinu. Už v roku 1823 napísal: „Daremný a neznesiteľný jest křik těch, kteří říkají - Pišme po slovensky, my nejsme Čechové.

Povědzteže, bratři, jak po slovensky. Tak jako handrbulci, či tak jako křekáči, či tak jako trpáci, či tak jako Bernolák...“ Keď sa v roku 1843 štúrovci dohodli na uzákonení spisovnej slovenčiny, ktorej základom bolo stredoslovenské nárečie, Kollár soptil.

Kde je jeho idea o všeslovanskom jazyku? Alebo aspoň o spoločnom jazyku Čechov a Slovákov? Slovenčinu štúrovcov nazval drotárčinou, kopaničárčinou, miškárčinou, kočiščinou...

Pre slovenskú mládež bol Kollár dovtedy hviezdou, nesmrteľným, studnicou akoby dejepisu, ale potom aj oni zaútočili. V roku 1851 Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúru na neho ostro zaútočili.

Na franforce roztrhali jeho Slávy dcéru, ktorá sa stala známou v celom slovanskom svete, a napísali o ňom, že pre svoju povahu sa s nikým nemôže zniesť. Kollár zastával názor, že aj čeština musí ustúpiť v záujme literárnej a jazykovej jednoty česko-slovenskej a usiloval sa v nej uplatniť slovenské prvky.

Ani tam nepochodil. S nevôľou sa na tieto pokusy pozeral najmä český jazykovedec Josef Jungmann, ktorého spisovná čeština sa začala ujímať. Napísal Kollárovi: „V Čechách nebude se nikdy psáti, jak vy píšete, s nechutí se odvracujeme od tohoto spůsobu.“

Neústupčivý

Čech Jan Kadavý, učiteľ v slovenskej škole v Pešti, privíta zrod štúrovskej spisovnej slovenčiny. Privolá si tým hnev Jána Kollára. Rovno z kazateľnice zakáže nedeľnú školu, ktorú Kadavý s nadšením viedol, a zbaví ho miesta učiteľa.

Kollár burcuje proti štúrovskej slovenčine aj inde. Konferencia evanjelického kňazstva banského dištriktu sa za Kollárovej účasti uznáša nekupovať a nečítať noviny a knihy v novej slovenčine. V marci 1849 povolajú Kollára do Viedne do funkcie „dôverníka“ vlády.

Má jej radiť, ako sa odmeniť Slovákom za to, že ju podporili v búrlivých revolučných časoch. Neskôr ho vymenujú za profesora archeológie na viedenskej univerzite. Ako dôverník rokuje so slovenskými národovcami a sprostredkuje im rokovania s vládnymi činiteľmi, predkladá aj návrh na zriadenie slovenskej akadémie, Matice, ktorej prvý koncept vypracovával už v roku 1840.

Ako profesor prednáša o pamiatkach bývalej veľkosti a slávy slovanských kmeňov. Kollár sa do posledných chvíľ nezaprel. Ako vládny radca predložil vláde návrh na zavedenie češtiny ako spisovného a úradného jazyka na Slovensku a Daniel Lichard, spisovateľ, novinár a redaktor vládnych Slovenských novín, sa tohto návrhu ujal a noviny začal vydávať v češtine.

Hoci bernolákovci a štúrovci sa v októbri 1851 definitívne zhodli na tom, že stoja pri slovenčine. Po Kollárovej smrti sa o tom rozvinula búrlivá diskusia. Začiatkom roka 1852 Ján Kollár, unavený prácou nad ďalšími a rozsiahlymi vedeckými prácami, stráca sily.

Poslednú prednášku na univerzite už nedokázal predniesť. Povedal: „Páni moji! Nie som v stave pokračovať!“ Umrel 24. januára. Ako príčinu lekári uviedli „pľúcnu porážku“. Vo Viedni sa s ním rozlúčili s najväčšími poctami.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní