Jozef Bednárik počas večera šansónov v bratislavskom Starom meste.

Jozef Bednárik: Som sivý občan a s davom tancujem dobové tance. Na viac nemám

Chodil zahalený výlučne do čiernych vecí, jeho imidž dotváral šál a na krku sa mu hompáľal mobil. „S veľkými tlačidlami, taký starecký,“ zabával sa v roku 2011 pri pohľade na jednoduchý aparát zarytý odporca techniky.

Na svojom konte mal množstvo úspešných inscenácií či muzikálov, no najväčšiu popularitu mu priniesla úloha porotcu v televíznej tanečnej šou Let’s Dance. S režisérom JOZEFOM BEDNÁRIKOM († 65) sa v novembri 2011 zhovárala MARÍNA DOBOŠOVÁ.

Pri odchode zo scény ste povedali, že mladí sa potešia, ak im uvoľníte „flek“. Je to naozaj tak, že stará režisérska garda nechce medzi seba pustiť novú krv?

Stará garda si v týchto neľahkých časoch musí prilepšiť k dôchodku. Ja som si utiahol opasok a v tomto zmysle mi režisérska robota nechýba. Okrem toho mám ešte stále milé prilepšenie k dôchodku v podobe porotcovania Let’s Dance, odovzdávania rozličných cien, učiteľského pôsobenia v Prahe, kde sa občas starám na Ježkovom konzervatóriu o budúcich muzikálových hercov. Je pravda, že som jemne znížil svoju životnú úroveň, ale to mi problémy nerobí na rozdiel od niektorých mojich kolegov. Už tri roky som celkom zdarne vydržal bez práce v divadle. A viete, že mi nechýba?! Mám taký zošitok, ktorému hrdo hovorím „Salón odmietnutých“. Dovedna je v ňom dvadsaťsedem ponúk, dosť lukratívnych, ktorým som odolal. Povedal som, nech ich ponúknu niekomu, kto to potrebuje viac ako ja. To nie je žiadny altruizmus, ale moja dlho skrývaná lenivosť, ku ktorej sa teraz oficiálne priznávam. No a čo!? Niektorí starší kolegovia sú zase „motorové myši“, ktoré sa asi potrebujú do smrti plahočiť a umrieť na javisku. Ja s mojou hladinou cukru, krvným tlakom a cholesterolom to vonkoncom nepotrebujem. Radšej umriem v posteli! Alebo žeby v šansónovom klube?

Pán Bednárik, sledujete vôbec politickú scénu? Trápia vás zákony a reformy, ktoré sa vás priamo dotýkajú?

Nikdy som nebol tribún ľudu ani ten, kto chce byť v prvej bojovej línii na barikádach. Politiku chápem iba ako podivné divadlo a verte, že občas je to parádne divadlo. Sledujem so zaujatím politické výkony, frašky, komédie, tragédie. A keď je celonočný parlamentný prenos, mám to ako štyri diely Shakespeara. Naši politici obsiahnu všetko! Nedávno som bol na výbornom divadelnom festivale Dialog vo Vroclave. Po príchode domov som zistil, že najväčšia dráma sa odohrala u nás doma. Padla vláda a ja som tak prišiel o tú najväčšiu tragifrašku sezóny.

Chceli vás niekedy zlákať do funkcií?

Prestaňte! Nikto sa ani neodvážil. Priznám, že isté pytačky na tému funkcií či členstva boli, ale všetky som odmietal už od strednej školy. Ale dnes už nikto nenájde odvahu mi čosi podobné navrhnúť - tak by letel dverami, že až! (Smiech.) Som bežný, obyčajný, sivý občan, ktorý si, tak ako väčšina, len povzdychne a spolu s davom tancuje dobové tance. Na viac nemám.

No jednako by ste to práve teraz mohli zmeniť, je voľné lukratívne miesto riaditeľa Slovenského národného divadla.

Nič mi nie je vzdialenejšie ako toto. Ako režisér som bol v podstate riaditeľom na tri mesiace - riadil som blok ľudí, odolával ich hnevu, znášal krik, snažil som sa im zabezpečiť úspech a zárobok. Zažíval som to trikrát do roka a to ma nadobro vyliečilo z túžby stať sa riaditeľom ešte väčšieho telesa. V živote som sa tak dobre nezasmial, ako keď som si sám seba predstavil v riaditeľni SND. Veď v prípade riaditeľa už nejde iba o premiéru, jednorazový výsledok, ale o strašidelnú zodpovednosť za tisícku ľudí! Ten pocit zodpovednosti ma vždy traumatizoval! Keď som prestal režírovať, vydýchol som si a začal som byť duševne ľahší.

Ani keď vidíte, v akom stave sa nachádza kultúra, ktorej sa celý život venujete, a možno by ste mohli čosi zmeniť k lepšiemu?

V žiadnom prípade! Čistenie tohto Augiášovho chlieva predsa nemôže robiť starý človek! Ale keby som bol členom SND, urobil by som všetko pre to, aby sa mojím novým riaditeľom stal mladý človek, ktorý má chuť meniť veci, ktorý chce urobiť poriadok a ktorý vydrží v riaditeľni viac ako jeden rok. A vie zaťať zuby!

Ale ten by nemal skúsenosti, ktoré prichádzajú s vekom.

Môže mať predsa konzultantov. Ja o tom síce nehovorím, ale občas pôsobím ako dramaturgický konzultant jedného slovenského divadla. Svoje skúsenosti rád odovzdám.

Nazývajú vás muzikálovým mágom, priekopníkom či najvýznamnejším súčasným divadelným režisérom. Cítite na sebe ťažobu týchto titulov? Očakávalo sa od vás automaticky viac?

Dosť ma to otravovalo a ťažilo. Mal som pre to kameň na duši. Naplniť očakávania verejnosti bola vždy pre mňa dosť veľká trauma. Ale ešte viac som sa trápil, aby som nesklamal dôveru hercov, ktorí mi venovali svoj trojmesačný čas. A keď aj premiéra dopadla dobre, najdôležitejšie vždy bolo, čo príde potom. Zodpovednosť za to, aby život predstavenia pokračoval úspešne aj po premiére - to mi nerobilo dobre! Vždy, keď som si na to spomenul, ma zamrazilo. Hlodal vo mne malý červík, ktorý hovoril - A čo keď sa to neskončí dobre? Čo ak budeme mať plný dom na prvých troch reprízach a na ďalšie už nik nepríde? A ty si za drahé peniaze nabaláchal tristo ľudí - hercov, spevákov, tanečníkov, orchester, technikov, garderobierov, ktorí ti dôverovali. Verili, že sa to neskončí tými obligátnymi premiérovými standing ováciami.

Žali ste divácky úspech s každou novou inscenáciou. Čo na vašu tvorbu hovoril váš otec?

Jedným z najväčších úspechov bol pre mňa moment, keď náš tato konečne pochválil moju režisérsku robotu. Ako dedinský organista, učiteľ, milovník hudby neveľmi uznával činohru. Čokoľvek spojené s hudbou v mojich inscenáciách ma okamžite v jeho očiach valorizovalo. Kým som však pre operu SND neurobil Fausta a Margarétu, môj otec sa tváril, ako keby som ani nebol zamestnaný. Akoby sa za mňa hanbil. Na premiére Fausta sedel v lóži a mama mi povedala, že plakal. Od tej chvíle mal zrazu syna, ktorý má krásnu, úžasnú prácu. A keď mu v Prahe na premiére opery Rómeo a Júlia arcibiskup Vlk povedal, že môže byť na mňa hrdý, to asi zavážilo najviac. Odvtedy ma, tuším, opäť vrátil do svojho testamentu.

Zobrali ste si niekedy na seba príliš veľké „sústo“?

Takým som sa vyhýbal. Šiestym zmyslom som vytušil, kde mi pšenička nepokvitne. Nechcel som sa pretvarovať a robiť zo seba mango, keď som len obyčajný zemiak. No párkrát som sa veru precenil.

Kedy?

Chcel som zobrať divákov na cestu, ktorá bola náročnejšia, a nastavil som latku trochu vyššie, ako boli zvyknutí. Oni ju síce nepodliezli, ale preskakovala sa im ťažšie. To bol prípad muzikálu Kabaret, ktorý možno poznáte sfilmovaný s Lisou Minelliovou a Michaelom Yorkom. Keď som ho robil, tajne som dúfal, že to v Nitre klapne. Napokon sa dočkal „iba“ šesťdesiatich repríz. A ja som bol zvyknutý na stopäťdesiat!

Prečo?

Možno preto, že to bol trošku politickejší muzikál. Divákov sme zaťažili témou fašizmu v predvojnovom Berlíne. Na priečelí divadla sme dokonca umiestnili štylizovaný hákový kríž! Považujem Kabaret za svoj najlepší muzikál, no divákov som nepresvedčil.

Chodíte sa pozerať na súčasné muzikály ako Robin Hood, Čajočky či Ôsmy svetadiel?

Chodím a počas prvej návštevy viem byť veľmi dobrý divák - vždy si nájdem, čo ma baví. Na druhýkrát som už však „hnidopich“ a hľadám chyby. Je mi ľúto za klasickými veľkými muzikálmi. Lebo tie mnohé súčasné sú podľa mňa len také pesničkály bez hlbšieho myšlienkového a dialógového zázemia. Neviem si zvyknúť na jazyk Čajočiek, som asi zúfalo staromódny. Čakám, že nové vedenie na Novej scéne zaradí do repertoáru - aspoň občas - muzikály, ktoré budú o niečom, budú oslovovať diváka trošku náročnejšie a kompletnejšie. Chýba mi dokonalé spojenie muziky, tanca, výtvarna, poézie a myšlienky, založené na kvalitnom literárnom základe.

No tvorcovia majú zviazané ruky možno aj pre sponzorov, ktorí idú na istotu a nechcú svoje peniaze dávať do náročnejšieho, myšlienkového či formálneho experimentu.

Možné to je.

Máte aj vy podobnú skúsenosť?

Poviem vám svoju najtragickejšiu skúsenosť, keď mi bolo neuskutočneného projektu najviac ľúto. Nedávno sme mali možnosť vidieť film Nine podľa Felliniho filmu Osem a pol. Muzikál podľa jeho filmu som mal v Prahe pripravený už pred desiatimi rokmi. Uskutočnila sa dokonca úvodná tlačovka, mali sme scénu aj kostýmy. Ansámbel hviezd vrátane Marie Rottrovej, Ivety Simonovej, Sisy Sklovskej, Věry Špinarovej, Hany Hegerovej či Heleny Vondráčkovej bol pripravený skúšať. A zrazu to bolo, ako sa hovorí, vytunelované, lebo producent neveril, že budeme u publika úspešní. Ďalší producenti zase povedali, že to nie je dostatočne divácke. Môj najväčší režisérsky sen pochovali práve neveriaci producenti.

Ste známy zberateľ šansónov, v Bratislave sa dokonca pokúšate rozbehnúť pravidelné šansónové večery. O čo presne ide?

Povedané poeticky, ide o realizáciu môjho štyridsaťročného sna. Nie každému je dopriate realizovať svoj sen. Ja som tú príležitosť vďaka nášmu šansónovému klubu dostal... A povedané nepoeticky, vždy som závidel Poliakom, Maďarom, Rusom či Francúzom ich fantastické šansónové kluby, soirée, večery a festivaly. Prečo by som mal umrieť a nezažiť niečo podobné i v Bratislave? Vysníval som si preto tento projekt a našiel som kopu nezištných šansónových fanatikov, ale hlavne obetavú kamarátku Marcelu Voškovú, ktorá mi pomáha zrealizovať ho. Ak všetko dobre pôjde a nájdu sa štedrí sponzori a ak sa nám podarí „namotať“ slovenských milovníkov šansónu, pripravujeme desať takýchto večerov. Koncerty prebiehajú v kluboch, do ktorých sa zmestí okolo päťdesiat divákov.

Päťdesiat divákov. Na vaše pomery je to trochu málo.

Je to málo, ale ja som skromný. Sme radi, že sa ich na našom udiskotékovanom, urockovanom a urapovanom Slovensku našlo aspoň toľko, že sú ochotní zaplatiť 30 eur, sadnúť si ku klavíru a v šere počúvať Soňu Valentovú, Zuzu Mauréry, Nelu Pociskovú, Mira Nogu, Roba Rotha, Janu Kociánovú, Zuzanu Kronerovú, Marcelu Laiferovú, Maroša Kramára, Viktora Horjána, Katku Hasprovú či Gabiku Dzuríkovú. Príležitosť dostane i mladá vokálna krv zo štúdia XANADU i žiaci nášho dvorného klaviristu Ľuba Dolného.

V porotcovskom kresle tanečnej šou sedíte tento rok už piatykrát. Necháte sa nahovoriť aj na šiesty ročník?

Asi nie, ale nikdy nehovor nikdy. Možno bude v cudzine nejaký úžasný divadelný festival a ja si budem potrebovať naň nejakým spôsobom našetriť. A z dôchodku sa to asi nedá (smiech). Ale šiestykrát by som sa už asi nudil. Veď diváci z mojich úst už všetko počuli. Zaujímavé však je, že všetky moje inscenácie dokopy mi neurobili takú popularitu ako päťročné sedenie v porote Let’s Dance. Je to tragické, je to radostné, je to smiešne, je to smutné? Nie, je to ľudské!

Vraj vás fascinuje japonská rezervovanosť, zdvorilosť a akási cudnosť v medziľudských vzťahoch. Akí sme podľa vás my Slováci?

My sme vo vzťahoch necudní a nerezervovaní! Mám rád okolo seba privátny priestor. Mám ho dosť široký a som nerád, keď mi tam niekto lezie. My Slováci máme nedobrú vlastnosť liezť dovnútra, nerešpektovať súkromie. To mi prekáža. Japonci vedia byť veľmi obetaví kamaráti, napriek tomu však vycítia hranice, za ktoré nejdú. Som japanofil, ale stačilo. Už sa mi tam nechce chodiť. Nemajú totiž eskalátory a ja nebudem šliapať po tých ich strašných všadeprítomných schodoch.

Ste antitechnický typ, ešte stále nemáte počítač? Myslím, že čosi ako počítač mám. Niečo dole pod mojím stolom neustále bliká, zapojili ma na niečo, čo nepoužívam a platím za to nemalé peniaze. Nemám totiž čas urobiť základný prienik do problematiky. Synovec Lukáš ma núti, ale ja už rok odolávam. Pevne však verím, že o rok vám už budem môcť dať svoj e-mail, zavináč a budem vedieť, čo je to www. No ja sa poznám, nemal som rád špenát, odolával som mu do tridsiatky a potom ho pani Gáborová v Nitre navarila. Odvtedy niet väčšieho milovníka špenátu, ako som ja. Možno sa to isté stane s internetom.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].