Keď zatvorí dvere svojej gynekologickej ambulancie, zmení sa na náčelníka Apačov

Zhaslo svetlo, rozoznela sa známa melódia a na obrazovke nad vstupnými dverami sa zjavil Vinnetou.

Ľudia

Nebolo by na tom azda nič zvláštne, keby sme nesedeli v čakárni gynekologickej ambulancie na pražskom Kamyku a nad lavicou by nebol plagát s názornými ukážkami „Samovyšetření prsu“. A ešte zvláštnejšou premenou prešiel gynekológ - privítal nás v bielom plášti ako pán doktor Jiří Rohlíček, odbehol, a keď sa vrátil, bol z neho - Vinnetou!

Na požičanom koni: Aby dosiahol žiaduce efekty, lekár si prenajal v Chorvátsku žrebca.
Na požičanom koni: Aby dosiahol žiaduce efekty, lekár si prenajal v Chorvátsku žrebca.
ARCHÍV J. R.

Indiánska sloboda

Je to príbeh, ktorý má bezmála šesťdesiat rokov. Postava náčelníka Apačov sa prvý raz zjavila na plátne v decembri 1962 vo filme Poklad na Striebornom jazere. Za jediný rok tento film iba v bývalom Československu videlo vyše 6 miliónov divákov. O dva roky neskôr bol na svete prvý diel Vinnetoua a na ten sa už šiel pozrieť aj vtedy sedemročný školák z Litomyšla Jiří Rohlíček.

Za jediný týždeň sa do kina vrátil najmenej štyrikrát. „Fascinovalo ma to! Príroda, hudba, dobrota tých ľudí. Vtedy som nechápal, že je to rozprávka a pojmy ako spravodlivosť či morálka v našom svete fungujú celkom inak,“ hovorí. „Bolo to o slobode, bratstve, nikde žiadne hranice, takže vcelku je logické, že pár filmov som videl až po roku 1989,“ hovorí. „Veď Ústredný výbor Komunistickej strany Československa v súvislosti s Vinnetuom aj zasadal, aby zhodnotil, ako taký brak ovplyvňuje našu mládež, ktorá si mala brať vzor z Timura a jeho družiny. Sloboda, to je asi to najpodstatnejšie slovo z tohto románu Karla Maya.“

A keď vám tú slobodu obmedzia ešte aj váš nízky vek, túžba vidieť sa zdvojnásobí. "Na film Old Shatterhand ma nepustili, kým som nemal pätnásť rokov. Film bol mládeži neprístupný, lebo v ňom herečka Dahlia Lavi, alias Biela holubica, nahá skákala do jazera. Pravda je, že z tej diaľky ju vlastne nebolo vidieť a navyše to nebola Dahlia Lavi. V tejto scéne ju zaskočila chorvátska komparzistka, s ktorou som sa neskôr zoznámil a podnes je to pekná žena. Ale o nahotu vôbec nešlo.“

V bojovej pozícii: Pán doktor vo svojej záhrade, o ktorú sa sám stará. Okrem toho varí a pečie.
V bojovej pozícii: Pán doktor vo svojej záhrade, o ktorú sa sám stará. Okrem toho varí a pečie.
JÚLIUS DUBRAVAY

S perami na hlave

To už bol Jiří Rohlíček na gymnáziu a netušil, čím by v živote chcel byť. „Najskôr som rozprával o kuchárovi a lesníkovi, na strednej škole o veterinárovi. A vtedy sa ma otec spýtal - a nechcel by si byť lekár? Najskôr som si myslel, že to nikdy nevyštudujem, dnes viem, že človek potrebuje iba priemernú inteligenciu a vycvičené sedacie svalstvo. Lenže, za lekára ma nechceli, nemal som dobrý ,kádrový profil‘, tak som rok pracoval ako sanitár na ARO. A keď ma na školu nakoniec prijali, zarábal som si ako sestrička na anestéziológii a dostal som sa aj k pôrodu. Chcel som byť pôrodník, stal sa zo mňa gynekológ a v roku 1996 som si otvoril vlastnú ordináciu v prízemí rodinného domu. A potom som ešte musel dostavať zvyšok domu. Koncom pracovného týždňa som si vravel, nech už sú tie ženské preč, nech už môžem pracovať na stavbe, a koncom víkendu, keď som bol unavený - nech už sú tie ženské zase tu, aby som si odpočinul!“ A hľa, dnes má za sebou 21 rokov súkromnej gynekologickej praxe.

Ako vraví, veľmi stroho ju oddeľuje od svojej vášne - Vinnetoua. Ale pokojne sedí na stoličke pred kozou, ktorú ženy určite nenávidia, a nad hlavou sa mu mihajú dve obrovské perá z dravca pripevnené o čelenku. Tie môžu vidieť aj jeho pacientky. Odkedy sa svojrázny lekár objavil v českých médiách, chcú ho zažiť ako Vinnetoua. Môžu. Každú stredu popoludní pre ne obrazovka v čakárni ožíva. Jedna z jeho pacientok sa dokonca prevtelila do Nšo-či.

Improvizácia: Vľavo filmové, vpravo rohlíčkovské scény. Ako vidno, nie vždy celkom totožné.
Improvizácia: Vľavo filmové, vpravo rohlíčkovské scény. Ako vidno, nie vždy celkom totožné.
ARCHÍV J. R.

Prvýkrát v Chorvátsku

Kým sa k nej dostaneme, spomeňme ešte hlavného hrdinu. Pierra Bricea. „Prvýkrát som ho videl v roku 1990. Bol som na stáži v nemeckom Kieli a v neďalekom Bad Segebergu dávali v amfiteátri predstavenie Posledný výstrel. Pierre tam bol hviezda a ja som šetril diéty, nejedol, len aby som sa tam mohol pozrieť. Vyrazil som na starej škodovke, prišiel k pumpe a zistil, že peniaze a doklady zostali v Kieli. Tušil som, že na cestu späť už nebudem mať benzín, ale nech! Pri amfiteátri sa ma akási žena spýtala, koľko je hodín, a ja som jej odpovedal protiotázkou - Nepožičiate mi dvanásť mariek? Požičala. Bricea som nielen videl, ale aj mi podal ruku. Tak ako všetkým, ktorí stáli v rade, kadiaľ prechádzal,“ spomína pražský gynekológ.

Druhýkrát sa s ním stretol na jednom podujatí na južnej Morave a naposledy na festivale v Trutnove, keď mal Pierre Brice 84 rokov. Ibaže to už mal na sebe kostým náčelníka Apačov aj Jiří Rohlíček. „Nemám rád more,“ skonštatuje. A bolo to práve more, čo jeho vinnetouovskú vášeň prehĺbilo. „Priateľka mi v roku 2006 povedala, že sa môžeme zastaviť na Plitvických jazerách a pozrieť na miesta, kde sa film nakrúcal." A tak sa ako 49-ročný prvý raz v živote vybral do Chorvátska s knihami, kde boli opísané miesta filmových scén.

Niektoré z nich boli po juhoslovanskej vojne stále zamínované. Hľadal a nachádzal. Niekedy sklamaný - niekde našiel školu, inde priehradu -, pár miest zo scén však zostalo nezmenených. Niektoré miesta našiel, až keď sa tam vrátil viackrát. A potom sa fotografoval. Ako Vinnetou, tak aj Rohlíček! Kde stál jeden, tam teraz stál druhý - v civile. „Videl som obrázky, ktoré si urobili najmä nemeckí turisti v kostýme Vinnetoua, ale povedal som si, že taký blázon ešte nie som! O rok neskôr som v Chorvátsku dostal kostým, ktorý mi na päťdesiatku dal ušiť syn Jiří.“ Odvtedy sa tam vracia každý rok a tento nebude výnimkou.

Gynekológ: Čo prezrádza, že je zanieteným obdivovateľom Vinnetoua?
Gynekológ: Čo prezrádza, že je zanieteným obdivovateľom Vinnetoua?
JÚLIUS DUBRAVAY

Z Vinnetoua Inču-čuna

„Tri mesiace trvalo, kým na mokasíny našili tie koráliky! Rovnako sú zdobené rukávy. Strašná robota. Viem to, lebo som šil koráliky na kostým Vinnetoua i na mokasíny pre kamaráta Filipa Minaříka.“ Vždy je čo zdokonaliť, pierka na čelenku pribudli pred dvoma rokmi. Keď sa stal Inču-čunom. „Prečo by som sa mal na tých miestach iba fotografovať, veď môžeme nakrúcať video.“ Skvelá myšlienka, však? Keď sa v roku 2007 na boskovickom stretnutí priateľov Karla Maya stretol s Robertom Sobotovičom, „bielym šamanom, ktorý ovláda pohyblivé a rozprávajúce obrázky“, začala sa písať ďalšia etapa tejto vášne.

O tri roky neskôr v Chorvátsku nakrúcali scény, ktoré „šaman“ zostrihal tak, aby naľavo boli tie z filmu a napravo tie s Jiřím Rohlíčkom. Môžete porovnávať, kto to zahral lepšie ako my, kým sme sedeli pod plagátom „Samovyšetření prsu“. Dokonca uvidíte aj nesmierne odvážny skok gynekológa na koňa, za aký by sa nemusel hanbiť ani Indián.

Tak, a sme v roku 2012, keď sa zoznámil s výtvarníkom a chovateľom koní Filipom Minaříkom. Vďaka Minaříkovi sa doktor dostal do poloprofesionálneho divadla v Horných Počerniciach pri Prahe a už čoskoro, v roku 2014, si zahral v trilógii Vinnetou - pokrvné bratstvo. A keďže Vinnetoua chcel hrať Minařík, ktorý je mladší, prišiel Rohlíček o rolu Vinnetoua a stal sa Inču-čunom. Mimochodom, lekárov syn Jiří si zahral úlohu Old Shatterhanda a tá mu zostala aj pri nakrúcaniach v Chorvátsku. .

Bohato zdobený: Predstavte si, že by ste tie koráliky na kostým mali prišívať vy!
Bohato zdobený: Predstavte si, že by ste tie koráliky na kostým mali prišívať vy!
JÚLIUS DUBRAVAY

Z pacientky sa stala Nšo-či

Už nám chýba iba Nšo-či. Keď to divadlo robili druhý rok, prišli o herečku, ktorá hrala Vinnetouovu sestru. Kde vziať novú? Našli ju medzi gynekológovými pacientkami. Eva Dadáková. Táto päťdesiatnička si to s nimi párkrát vyskúšala a bola ich. Zapáčilo sa jej to. „Prečo nie? Každý sme nejakým spôsobom švihnutý. Mne sa páči Vinnetou, hoci viem, že Vinnetou nie som. Pripadá mi to lepšie, ako nezmyselne vrieskať kdesi na štadióne. Čosi po mne aj zostane. Film.“

A tiež spokojné pacientky. Na internetovej stránke hodnotia svojho gynekológa veľmi dobre. V indiánskom kostýme ordinovať nechce. Vraví, že by mu prekážali strapce na rukávoch a na pokoji by ho zrejme nenechali ani hygienici a lekárska komora. Náčelník Apačov a gynekologické kreslo akosi dokopy nejdú. Alebo žeby to bolo práve naopak?

Ľudia