Machata opustil milované divadlo roztrpčený. Legendu podrazil druhotriedny herec!

Ako žil v súkromí jeden z najlepších hercov v histórii Slovenska a ktoré ženy mali v jeho srdci miesto?

Ak by niekto skladal rebríček našich najlepších umelcov vôbec, Karol Machata by bezpochyby ašpiroval na prvé pozície. Komik i tragéd s nezameniteľným šibalským úsmevom, čisté a obrovsky silné herecké posolstvo v každom geste či replike, charizma ako zvon na kostolnej veži.

A hlas. Nezameniteľný. Machata svojím talentom obdarúval divákov vyše pol storočia. Keď padla opona či zaznela posledná klapka, odchádzal do svojho súkromného sveta, ktorý si dôkladne strážil. Aký bol?

Rodinný typ

Karol Machata sa narodil v piatok trinásteho. „Ja na to šťastie verím,“ hovorieval. Zmysel pre humor, skromnosť a nadhľad nikdy nedovolili, aby ho opantala moc slávy. Už v roku 1950 sa oženil s klaviristkou s netradičným trojmenom Lea Rita Marianna. Mandika bola jeho celoživotná láska.

Rodina najskôr žila v byte na prvom poschodí známeho domu porasteného brečtanom na rohu Grösslingovej a Klemensovej ulice v bratislavskom Starom Meste. Už vtedy mali synov Macha a Stacha. Starší Marián dostal meno po mame a pre mladšieho našiel Karči Machata inšpiráciu vo svojej aktuálnej postave Stašeka v hre Surovô drevo.

V roku 1970 kúpili dom pod Slavínom od primabaleríny Florentíny Lojekovej. Herec v záhradke za domom dokonca vlastnoručne vymuroval jazierko a s nadšením sa staral o okolitú zeleň a skalky. Dom bol až donedávna Machatovým domovom. Dnes je na predaj, no k jeho cene treba prirátať neuveriteľnú historickú hodnotu.

Čítajte viac:

Herecká legenda Karol Machata: V divadle ho podrazili!

V súkromí bol divadelný, filmový a televízny milovník rodinne a nábožensky založený. Jadro jeho voľných chvíľ tvorila turistika. So synmi a s manželkou prebrázdili mnohé slovenské pohoria a vrcholy. Najmä Mandika bola veľká vodkyňa. Čas strávený so svojimi najbližšími umelca dokonale napĺňal. Nikdy nevysedával v legendárnom divadelnom klube a neorganizoval bujaré flámy.

„Nevyhľadával širšiu spoločnosť. Ľudia vyhľadávali jeho. Aj v pití bol disciplinovaný,“ hovorí jeho rodinná známa. Do úzkeho kruhu Machatových blízkych priateľov patrilo len zopár kolegov z Národného divadla.

Azda najbližší mu bol Gustáv Valach, Karol „Pupi“ Skovay a Branislav Koreň, ktorý stvárňoval veľké postavy aj v maďarskom Národnom divadle.

Čítajte viac:

Machata, Adamovič, Dočolomenský: Herecké sexsymboly minulosti

Chatár a turista

Letné mesiace trávili Machatovci na dovolenkách v bývalej Juhoslávii a v Senci. Na Slnečných jazerách si Karol aj s Františkom Dibarborom a Jozefom Kronerom zadovážili drevenú chatu, ktorá mala rozmery len päť krát päť metrov. Stačila trom rodinám divadelných velikánov! Spoločne na nej počas víkendov oddychovali a zabávali sa. Súdržne a spokojne. Na dnešné pomery niečo nepredstaviteľné.

„Moja chatka je taká, že popri palácoch by som sa za ňu mal hanbiť. Ale myslím si, že čaro chatárčenia je práve v tom, že nemáme taký komfort a pohodlie ako doma. Odsudzujem ľudí, ktorí chcú mať chatu len preto, lebo ju má ten, prípadne nemá onen. Týmto ľuďom nejde o prírodu, o pobyt v nej, o zbližovanie s ňou, ale o prestíž,“ netajil raz maestro jeden zo svojich jasných názorov.

Medzi drobné radosti života Karola Machatu patrilo dobré jedlo, ladné pohyby na tanečnom parkete v tej správnej chvíli a občasná živá jazda na jeho známej renaultke.

Najväčšiu radosť mu však robili jeho deti. A tiež vnúčatá a pravnúčatá. Asi nebude náhoda, že narozprával toľko rozhlasových rozprávok. Ich kúzlo zostáva nesmrteľné.

„Na ne sa pripravujem najviac. Dieťa považujem za rovnocenného partnera a nenávidím, keď niekto začne ‚uťuťu, muťuťu‘, keď takto chce upútať pozornosť detí. Dieťa je pozorné a nemá rado, keď sa s ním človek takto mazná,“ tvrdil.

Čítajte viac:

Herecká legenda sa vykašľala na Maďariča: Čo odmietol Machata?

Krátke vzplanutia

Rovnako ako deti milovali Karola Machatu ženy. Jeho obdivovateľky by pre krátku chvíľu v jeho spoločnosti vysypali jeho cestu lupeňmi ruží. Pri nohách mu ležali viaceré generácie.

„To bol fešák na prvý pohľad aj na prvé počutie. Fanúšičky robili na neho veľké nájazdy. Všetky boli do neho zamilované a herečky tiež,“ spomínajú ešte aj dnes Machatove niekdajšie kolegyne z divadla.

No herec bol neoblomne verný svojej Mandike. Srdce mu vášňou poskočilo vo výnimočných prípadoch. Niečo viac než priateľstvo zrejme cítil k Mari Töröcsikovej pri filmovačke snímky Dáždnik svätého Petra i k blízkej kolegyni Márii Kráľovičovej.

V sedemdesiatych rokoch však na chvíľku podľahol pôvabu krásnej Sone Valentovej. „Bola som do neho zaľúbená,“ prezradila nám pred časom herečka. Spolu hrali v inscenáciách Jarabica a Bratia Karamazovovci. Ich romantické zblíženie nastalo počas dvojdňovej cesty vlakom cez Sibír v Rusku, kde spolu vystupovali.

Potupný odchod

Meno Machata je pojem, symbol hereckého kumštu. Ikona. Ako pre Američanov Robert Redford či Paul Newman. A bol ním aj koncom osemdesiatych rokov, keď oslavoval šesťdesiatku. Dobrý zvyk vždy hovoril, že pri životných jubileách dostávali umelci Machatovho formátu v divadle „glanc rolu“.

No to sa v Národnom nepozdávalo istému funkcionárovi a druhotriednemu hercovi v jednej osobe. Karolovi Machatovi „venovali“ k výročiu podradnú postavu, „štek“ pre vrátnika. A tým ho ranili. S bôľom opustil milované javiská.

Mal pred sebou ešte dlhé roky plodného umeleckého života, ktorý by obohatil kultúrne dedičstvo tejto krajiny o neoceniteľné dary bohyne Tálie. Závisť však urobila škrt cez rozpočet. Karol Machata sa utiahol do úzadia a už sa nikdy pred divákov nepostavil.

Minulý týždeň ho vo veku osemdesiatosem rokov porazila ťažká choroba. Zomrel v Modre, kde sa o neho posledný rok staral jeho syn Macho s rodinou.

Machata o herectve

„Hercom sa môže stať každý, ale musí dávať pozor na dve veci: aby nehovoril súčasne so svojím partnerom na javisku a aby sa s ním nezrazil.“

„Mladí herci by podľa mňa mali podstúpiť skúšku v rozhlase, pokúsiť sa všetko nahrádzať hlasom.“

„Alma mater je divadlo. Nedá sa nič robiť, k nemu som pripútaný pupočnou šnúrou a jemu zostanem verný, dokiaľ len budem vládať.“

„Najlepšie sa mi tvorilo, keď som bol ubolený a precitlivený. To, čo prinášame na javisko, by malo byť zrkadlom nášho života.“

„Symbol herectva? Cyrano z Bergeracu. Tá deformovaná tvár v porovnaní s nádherným citovým zázemím, jeho dlhý nos v kontraste so srdcom, ktoré Cyrano rozdáva spolu s láskou a citovosťou - to je neprekonateľná postava. Ktokoľvek by sa raz podujal čosi o mne napísať, chcel by som, aby nezabudol, že som hral Cyrana.“

„Divadlo nie je ohrozené, to ja nepripustím. Divadlo je večné. Nezahynie.“