Šesťdesiatdeväťročná: Komplexy z pribúdajúcich rokov nemá a život si užíva naplno.

Marcela Laiferová: Aj samota môže byť zaujímavá

„Už žiaden sex. Aj samota môže byť zaujímavá,“ tvrdí speváčka Marcela Laiferová.

Speváčka Marcela Laiferová je presvedčená, že nebude dlho žiť. Užíva si preto naplno. Po tom, čo pochovala dvoch manželov, sa znovu zamilovala a kúpila si nový priestranný byt. Žije v ňom však sama, pretože po rušnom živote a päťdesiatich rokoch kariéry sa už nechce nikomu v ničom prispôsobovať.

V menšom nebude

Legenda medzi našimi spevákmi nás privítala vo svojom novom mezonetovom byte, ktorý je len na skok od obľúbeného bratislavského lesoparku v Malých Karpatoch. Počas života v Bratislave je to jej tretia adresa. Najdlhšie, tridsať rokov, bývala pod hradom na Partizánskej ulici. „Tam mi bolo dobre, odsťahovala som sa len preto, lebo som si ten byt nemohla odkúpiť.

Tak som išla do domu v Čiernej Vode. Tam bolo tiež príjemne, no neuvedomila som si, že je to ďaleko od centra. Tá lokalita je skôr pre ľudí, čo chcú mať už večer po práci pokoj. Na súčasný byt ma upozornila priateľka Alena Heribanová, ktorá býva neďaleko. Chvíľu som uvažovala, či nie je pre mňa príliš veľký, ale povedala som si, že nebudem v menšom, aby to nevyzeralo, že z malého sa chystám už len do ešte menšieho, do rakvy,“ žartuje. Hoci Marcela už niekoľko rokov chodí s istým rakúskym politikom, do svojho nového hniezda si ho nasťahovať neplánuje.

„Už nemám záujem, aby sa ku mne niekto nasťahoval. Až teraz som pochopila, že aj samota môže byť zaujímavá. Mám čas čítať, sledovať v televízii, čo chcem, a program si plánujem sama bez toho, aby ma niekto obmedzoval. Priateľ žije vo svojej vile v Rakúsku, má svoju dcéru, vnučku a keď občas príde, je to len príjemná návšteva. Láska predsa nie je len vešať sa na niekoho a ležať s ním v posteli. Pre mňa je podstatné, že je to slušný človek, reprezentatívne vyzerá, dobre sa správa, takže prečo nie? Ale na žiadne hlbšie vzťahy už naozaj nie som.“ Prázdny byt, do ktorého sa vracia po koncertoch, ju nefrustruje. „Vyriešim to tak, že idem hneď spať.“

Len rozvod

Keď sa speváčky spýtate na vzťahy, hovorí o dvoch krásnych osudových manželstvách. Doktora Jaroslava Laifera pochovala už ako dvadsaťštyriročná. Zrútil sa jej svet a hľadať si niekoho iného jej dlho pripadalo priam absurdné. „Mala som pocit, že s ním sa nedal zo žiadnej stránky nikto ani len porovnať,“ priznáva po rokoch. Psychicky ju vtedy nakoplo víťazstvo na Bratislavskej lýre s piesňou Slová. Venovala sa kariére. Láske odolávala mnoho rokov. Zelenú jej dala až po štyridsiatke. Ďalším mužom jej života sa stal Ladislav Zacharides. Aj toho jej však vzala zubatá.

„Bol to extrémne pekný a milý muž,“ opisuje speváčka človeka, ktorého milovala až do konca jeho dní. A to napriek tomu, že pár rokov pred smrťou sa rozviedli. „Nevedeli o tom ani naši rodičia, ani syn. Naďalej sme spolu bývali. Zo súdu sme išli zavesení do seba. Všetci boli nalepení na oknách, pozerali a nechápali. My sme sa mali radi, rozvodom sme chceli len zalepiť ústa ľuďom z jeho minulosti, ktorí hlúpymi rečami ničili náš vzťah. Bol z toho veľmi nešťastný. Štvali nás proti sebe a obťažovali. On mi však v živote nepovedal ani len sprosté slovo. Išla som teda za odborníčkou na rodinné právo, ktorá, keď si vypočula náš príbeh, navrhla rozvod,“ opisuje prvýkrát v živote pred médiami okolnosti rozvodu. „Len sme sa rozviedli. Nikdy sme sa nerozišli,“ približuje ešte raz dôrazne situáciu. S láskou sa o Zacharidesa starala, aj keď utrpel vážny úraz.

„Keď som videla, ako padol z koňa na ľad, myslela som si, že je mŕtvy. On sa však len otriasol, akoby sa nič nestalo. Problémy prišli až po určitom čase. Neurológ, za ktorým som ho vzala, mi povedal, že mám smolu na chlapov, pretože aj tento je chorý. Diagnózu, ktorú stanovil, s veľkou pravdepodobnosťou naštartoval ten pád.“

Našťastie, Marcela v sebe dokázala nájsť silu žiť ďalej a stále je plná energie, dbá o seba a život si užíva zásadne naplno. Pred pár dňami so svojimi najbližšími oslávila šesťdesiatdeväť rokov, no komplexy z veku vraj nemá. „Je pravda, že viac ako narodeniny plánujem osláviť päťdesiatročnicu mojej kariéry veľkolepým koncertom s mnohými hosťami,“ prezrádza.

Potrpí si na kvalitu

Na javisku speváčka vždy patrila k najlepšie oblečeným a na to, čo má na sebe, si potrpí aj za dverami svojho bytu. Celý život vyhlasuje, že napríklad tepláky by si na seba nikdy neobliekla. Stojí si za tým aj dnes.

„To, že žijem sama, ešte neznamená, že môžem mať na sebe hocičo. Už z úcty k sebe si potrpím na kvalitu. Vždy stojím pred šatníkom veľmi dlho, kým niečo vyberiem. Prečo by som mala chodiť v hocičom? Bolo by to voči mne nedôstojné. Viem, že sú aj značkové a drahé tepláky, ale ja nenosím ani tie. Dodnes si dávam šiť aj nočné košele. Občas si nejakú aj kúpim, ale musí byť veľmi pekná. Keď si ľahnete do postele, ste veľmi unavený a máte na sebe niečo pekné, je to naozaj dobrý pocit.“ Šaty, ktoré sa jej zunovali, venuje priateľkám alebo sociálne slabším ženám, ktoré si takú parádu nemôžu dovoliť. „V tých handrách je veľa peňazí, preto mi je ľúto ich vyhodiť. Radšej nech ešte niekomu spravia radosť.“

Fajnová muzička

Marcela Laiferová otvorene priznáva, že financie jej nikdy nechýbali, dokonca pomáhala najbližším. Mala šťastie, že hviezdou sa stala hneď po naspievaní prvej piesne Lampy už dávno zhasli, z ktorej sa stal veľký hit. „Vďaka tomu, že som vtedy spievala v Česku s najprominentnejším orchestrom Karla Vlacha, podarilo sa mi ako prvému slovenskému umelcovi nahrať veľkú platňu. Dovtedy u nás vychádzali len single.“ Je presvedčená, že keby v čase, keď sa jej začalo dariť na českom trhu, ostala žiť v Prahe, jej kariéra by bola ešte výraznejšia.

„Po vydaní prvej platne som tam mala doslova červený koberec. Začal pre mňa písať Petr Hapka a ponuky sa mi hrnuli jedna za druhou. Pán Spurný, ktorý manažoval Karla Gotta, so mnou chcel preraziť v Nemecku. Povedala som mu, nech počká, kým doštudujem medicínu. Keď som doštudovala, boli tu ruské tanky a jeho zatvorili. Keď ho v roku 1974 pustili, opäť sa mi ozval. Ale keď v Prahe zomrel môj manžel doktor Laifer, vrátila som sa na Slovensko. Tak veľmi som smútila, že som Prahu znenávidela. A to sme si tam s bratom už plánovali kúpiť dom.

Chcela som tam ostať a dnes veľmi, veľmi ľutujem, že som to neurobila. K umelcom sa tam dodnes správajú úplne inak ako na Slovensku,“ poukazuje na smutný fakt a pokračuje: „V hudbe sme pred Čechmi mali vždy náskok, no Slováci principiálne obdivujú viac cudzincov a neveria si. Z histórie je veľa dôkazov, že našim predkom stále vtĺkali do hlavy, že sme menejcenní a neschopní, tak to mnohým ostalo. Našťastie súčasná generácia už komplexy nemá. V Česku nikdy nemali toľko kvalitnej hudby ako u nás, veď to aj sami priznávajú. Tu sa robí z odborného hľadiska veľmi fajnová muzička.“

Má náskok

Aj keď zlatých slávikov vyhrávali i naďalej české speváčky, na nedostatok práce a nezáujem priaznivcov sa Laiferová nikdy sťažovať nemusela. „Ročne som robila minimálne dvestopäťdesiat koncertov. Pracovala som toľko, aby som uživila celú rodinu. U nás som však zarobila minimálne. K veľkým peniazom som sa dostala až vďaka úspechom v zahraničí.“ Pred sedemdesiatkou Marcela v práci výrazne poľavila.

„Mohla by som robiť oveľa viac, ale nechce sa mi. Vyberám si. Zdá sa mi zbytočné brať všetky akcie, pretože viac ako iní nezjem. Šatníky mi praskajú, ani topánky už nemám kam dávať a deti sú už tiež zabezpečené. Už naozaj nepotrebujem byť ‚nenažraná‘.“

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].