Legenda vo forme: Herečka sa pamätá na začiatky Slovenského národného divadla v polovici minulého storočia. Na jeho doskách sa s ľahkosťou pohybuje aj dnes.

Marína Kráľovičová: „Kvôli mne zatiaľ nemuselo za tých 72 sezón odpadnúť predstavenie ani raz!“

Ľudia

Herečka Mária Kráľovičová oslavuje deväťdesiatku. Prezradila nám svoj zázračný elixír - pozostáva z troch prísad.

Ľudia

Pri nohách jej za sedemdesiat rokov na scéne ležali najväčšie esá divadelného neba, ale stala sa aj múzou množstva literátov.

Svojou energiou valcuje naprieč generáciami. MÁRIA KRÁĽOVIČOVÁ (90), ktorú volajú Marína, však zďaleka nekončí. Ako po celý svoj život, aj teraz si kladie nové a nové ciele. O smútku za zosnulými priateľmi i o hrôzach vojny hovorila s KAROLOM BUSTINOM.

V poslednom čase ste navštívili viac krajín. Nerobí vám problém cestovať?

Mimo Slovenska už necestujem len tak z plezíru. Načo! Veď svet som si za tie roky obišla a ohmatala. Tak teraz iba pracovne s divadlom. A to sa mi pošťastilo za posledný rok hneď trikrát. S inscenáciou Leni od Valerie Schulczovej a Romana Olekšáka sme boli na festivaloch v tureckej Burse a v izraelskom Tel Avive, so Stodolovou Bačovou ženou sme hosťovali v Bukurešti. Vďaka titulkovacím prístrojom divák rozumie deju, lebo mu ho servírujeme v hebrejčine či po turecky, ide o užitočný nástroj. Zrejme aj preto sme zožali taký úspech u tamojšieho publika. Vždy ma znovu prekvapí, aký ohlas máme u divákov.

Kde sa vám najviac páčilo?

Milé bolo, keď nás v Burse pred divadlom čakali mladí ľudia, aby sa s nami podelili o pocity z predstavenia. Voľakedy diváci pri zadnom vchode bývali bežne aj u nás. Som rada, že som spoznala Turecko, kde som nikdy predtým nebola. A že som sa, dokonca v predvianočnom čase, dostala ešte raz v živote do Jeruzalema. A vonkoncom mi nevadilo zdolávať tie úzke uličky a schodíky.

Cestovateľka: Mária Kráľovičová nedávno pracovne navštívila Izrael.
Cestovateľka: Mária Kráľovičová nedávno pracovne navštívila Izrael.
Archív M.K.

Keď vypukla 2. svetová vojna, mali ste takmer dvanásť rokov. Ako si spomínate na tieto strastiplné časy?

Paradoxne, vojna nám na Záhorí istým spôsobom poskytovala nebývalé príležitosti - oproti prvorepublikovým časom, keď sme celá sedemčlenná rodina aj so starou mamou bývali v jednej miestnosti. Do vyhladovanej Bratislavy sme chodili predávať vajcia a kurence. A keďže náš tato bol nasadený na práce v reichu, čo bolo oproti v Rakúsku, posielal nám domov peniaze. Za to sme kupovali cement a ručne vyrábali a sušili tvárnice, takže keď sa vrátil, mohli sme si postaviť ozajstný dom. Predtým sme mali len taký pozliepaný z blata a zo slamy. Z Bratislavy sa k nám na dedinu prisťahovalo v závere vojny veľa ľudí, aby prečkali najhoršie časy. Napríklad k susedom aj manželia Želenskí, Česi, ktorí u nás budovali slovenské divadlo. Zlé spomienky mám však takmer na koniec vojny. Pracovala som už v Bratislave ako úradníčka, pri náletoch sme utekali schovať sa do krytu, ktorým bol starý tunel pod Hradom. Ak sme tam nedobehli, postačila hocaká pivnica v najbližšom okolí. Najstrašnejšie bolo, keď Američania bombardovali stred mesta, Poštovú ulicu a následne horela továreň Apolka. Aj môj bratranec zahynul. A ešte ma máta jedna spomienka - keď sa za našimi čáranskými humnami pri Myjave prehnal front a ostali tam ležať nemeckí aj ruskí vojaci. A bodrí strýcovia tým mŕtvym sťahovali čižmy a brali, čo našli.

Slávna dvojica: S Karolom Machatom im patrilo pódium i uznanie publika.
Slávna dvojica: S Karolom Machatom im patrilo pódium i uznanie publika.
Archív

Čomu vďačíte za svoje pevné zdravie?

Je to dedičnosť, pozitívny prístup k životu alebo niečo iné? Ako dieťa som veľmi túžila byť chorá. Tak, aby musel prísť pán doktor na koči s kockovanou dekou prehodenou cez kolená a aby mi predpísal vytúženú medicínu. Lenže nepomáhalo, že som liezla do dvorov, kde na bráne visela ceduľa, že tam vyčíňa šarlach či osýpky. A keď som si rozbila koleno, bežala som do maštale a pricapila si na ranu ešte teplú klápu. Viete, čo to je? Kravské lajno. Pomáhalo. Takže chorá som nebola vtedy ani potom. Niekedy, keď som mala horúčky či vyvrtnutý členok, aj by som niekam zaliezla, lenže povinnosť je povinnosť! Predsa nesklamem diváka, ktorý sa vychystal do divadla. Jazdievali za nami plné autobusy aj cez pol Slovenska. Kvôli mne zatiaľ nemuselo za tých 72 sezón odpadnúť predstavenie ani raz. Chorobu sa snažím nepripúšťať. Nepoľavujem. Nezastavujem sa. Tak, ako keď som bola malá a na poli nevládala, kládla som si večne nové a nové ciele: „Ešče okopem hen po ten krík, ešče po tú cestu a ešče po ten jarek, ešče po tú božiu muku…“

Vraj máte svoj tajný elixír pozostávajúci z troch prísad, ktorý každý deň užívate.

Myslíte poéziu, humor a lásku? (Smiech.)

Váš umelecký život je takmer sedemdesiat rokov spätý so Slovenským národným divadlom. Čo bolo kľúčové v začiatkoch divadla v roku 1948?

Ľudia. Najmä môj profesor Jozef Budský, veľký režisér, ktorý bol na nás konzervatoristov veľmi náročný. Museli sme sedieť na jeho skúškach, hoci sme nemali výstup, obsadzoval nás ako štafáž, ale mohli by sme alternovať hociktorú rolu. To on mi dal najdôležitejšiu smerovku. Aj ďalší kolegovia boli zároveň mojimi učiteľmi v škole. Vilo Záborský mohol s nami po predstavení na zájazde vyčíňať celú noc, ale ráno sme museli byť na hodine reči pripravení. Nič nám neodpustil. Často sme si ju precvičili v pauze na skúške.

Modla: Maríne pri nohách kľačali herci aj literáti. Na fotografii s jedným z nich, Ladislavom Chudíkom.
Modla: Maríne pri nohách kľačali herci aj literáti. Na fotografii s jedným z nich, Ladislavom Chudíkom.
Archív

Začali sa vzťahy v divadle kaziť v poprevratovom období?

Život v celej spoločnosti sa zmenil, aj väzby. Divadlo nie je výnimka.

Kedy ste prežívali svoje najkrajšie a kedy najhoršie obdobie v rámci divadla?

Keď má herečka veľké roly, tak je šťastná. A ja som to šťastie mala a išla som z roly do roly. Veď sme boli nepočetné súbory, v Národnom nás bolo dokopy vari dvadsať ľudí a nové hry išli jedna za druhou. Nemôžem sa sťažovať, zahrala som si väčšinu veľkých hrdiniek svetovej drámy, navyše som bola nonstop pred mikrofónom v rozhlase, rozbehla sa televízia, kde som o čarokrásne postavy nemala núdzu, a k tomu ešte poézia ako koníček. Pravda je, že keď herec zostarne, má čoraz väčšie, ako sa u nás vraví, fugy, čiže ho neobsadzujú, a tak mu býva smutno. Herečky v zrelšom a ďalšom veku to majú ešte o čosi horšie než muži - autori totiž pre ne, až na výnimky, takmer nepíšu.

Existuje rola, ktorá vám nebola dopriata?

Každý herec má vysnívané roly. Pre mňa to bola Manon, Anna Kareninová alebo Nina Zariečna v Čajke, ale tie som aspoň stvárnila v rozhlase. Zato taká Ibsenova Nora alebo Shakespearova Katarína v Skrotení zlej ženy mi unikli. A vôbec úlohy, ktoré pre mňa môj manžel, básnik Miro Procházka, prebásnil alebo preložil. Napríklad aj Dürrenmattovu Návštevu starej dámy či Lekciu o Callasovej.

Veľké meno ste získali ako milovníčka poézie. Bolo vám bližšie recitovanie alebo činohra?

Veď to patrí k sebe. Najväčšími dramatikmi boli básnici Sofokles, Euripides. Shakespeare, Schiller, Goethe, Moliére, Rostand, Hviezdoslav. A na úsvite nášho SND sme hrali aj Bottovu Smrť Jánošikovu. Alebo Sládkovičovu Marínu, ktorú odvtedy už nik na scéne nezopakoval. Moje prvé roky v Národnom boli vo veľkej miere v postavách s viazanou rečou, čiže hralo sa vo veršoch. A tie krátke riadky mi učarovali, mnohé si pamätám dodnes.

Traduje sa, že ste nielen recitovali, ale aj boli múzou nejedného slovenského básnika. Prezradíte ktorého?

Je pravda, že jedného básnika, vtedy hlavne medzi mládežou veľmi populárneho, som si vzala domov na doživotie. Môj Procházka mi nielen verše písal, ale naučil ma chodiť medzi básnikov a literátov. A že ich po Bratislave bolo! Stretávali sa po kaviarňach, ale hlavne v Klube spisovateľov, kde im Imriško Zapletal servíroval borovičku a jeho žena Iluška klepala aj o polnoci „parížske“ teľacie rezne. V takejto podnetnej atmosfére mi svoje prvotiny čítali alebo ich chceli počuť odo mňa. Kostra, Smrek, Reisel, Žáry. Naväčší búrliváci a škriepnici bývali Mináč s Matuškom.

V posledných rokoch navždy odišli vaši blízki priatelia Elo Romančík, Karol Machata a Ladislav Chudík, Haverl i Slezáček. Čo pre vás znamenali?

Ich odchod bolí. Ako keď stratíte najbližšieho člena rodiny. Aj kus seba samého. Veď boli moji milenci, manželia, synovia a predovšetkým priatelia a parťáci, na ktorých som sa mohla spoľahnúť na javisku aj mimo neho. Stáť s nimi na scéne bola pasia. Vždy som sa tešila, čo zase vymyslia, čím ma prekvapia. Na to sa nedá zabudnúť.

Môžete pri nich hovoriť aj o láske?

Milovala som ich. Na javisku. Lebo svoje postavy som vždy prežívala naplno a oni boli páni herci. Ale v živote? Neraz som im vravela: „Ty si úžasný, s tebou by som na scéne chcela stráviť všetky dni až do skonania sveta, ale doma by som ťa nestrpela ani minútu.“

S Oľgou Borodáčovou a Hanou Meličkovou ste jediné slovenské herečky, ktoré získali titul národná umelkyňa. Čo pre vás toto ocenenie znamenalo?

Hm, bolo vzácne, výnimočné a uznávané. Veľmi som si ho vážila a vážim. Vezmite si len názov, to predsa znie hrdo. Listovala som nedávno v zozname národných umelcov, teda tých s titulom, ktorý sa v Československu udeľoval od roku 1945 celých štyridsaťpäť rokov. A som v tej najlepšej spoločnosti. Vydra, Štěpánek, Pešek, Werich, Höger, Marvan, Hrušínský, Scheinpflugová, Hlaváčová. A Borodáč, Bagar, Bielik, Budský, Jamnický, Huba, Kroner, Zachar, Machata, Pántik. Posledný titul udelili Lacovi Chudíkovi. Len si to zrátajte, národných za tie dlhé roky bolo ako šafranu. Tí ocenení si to zaslúžili, niečo pre kultúru a spoločnosť urobili. Ale keďže sa titulom neplytvalo, môže nám byť ľúto, na koľkých sa už nedostalo.

Ľudia