V časoch najväčšej slávy vnímali speváka Miroslava Lička ako nástupcu Karola Duchňa. Na psychiatrii skončil po útoku na starenku.

Miláčik žien skončil v ústave: Repeťáckemu spevákovi Ličkovi zničila život schizofrénia

Repeťácky spevák Miroslav Ličko je od smrtiaceho útoku na starenku zatvorený na psychiatrii. Stretol sa tam aj s Jankom Kronerom, ktorého medzičasom prepustili.

Stál na jednom pódiu s Karlom Gottom, Helenou Vondráčkovou a Dušanom Grúňom. Svojho času patril k veľkým speváckym hviezdam. Hlasom pripomínal nebohého Karola Duchoňa, s ktorým boli dobrí kamaráti.

Spevák Miroslav Ličko žil v niekdajšom Česko-Slovensku svoj sen. Všetko sa však od základov zmenilo po ťažkej autonehode v osemdesiatych rokoch minulého storočia, keď mal po tridsiatke. Spevák utrpel vážne zranenia, začal mať psychické problémy a musel užívať silné lieky.

Život muža, ktorý svojím speváckym umením rozdával radosť, sa úplne zrútil pred čosi viac ako troma rokmi. V osudný júnový deň v záchvate dobil na smrť susedku a kamarátku, osemdesiatšesťročnú Julianu, ktorej známi hovorili Juliška.

Julianino telo: Spevák Miroslav Ličko si jej smrť stále vyčíta. Foto: Ivan Mego

Zbytočná smrť

Je to už dávno, čo Ličko bavil ľudí piesňami. Na celé roky akoby sa po ňom zľahla zem. Meno dnes už vyše šesťdesiatročného dôchodcu sa začalo v médiach objavovať opäť v júni 2010. Bohužiaľ, nie v súvislosti s hviezdnou speváckou kariérou.

„Mŕtve telo starenky našiel v polovici júna v byte na Bilíkovej ulici v bratislavskej Dúbravke jej syn. Tvár bezvládnej ženy bola posiata modrinami. Tie podľa výsledkov pitvy vznikli po úderoch päsťou. Príčinou smrti bolo krvácanie do mozgu. V policajných putách už po pár hodinách skončil sused staručkej panej, známy repeťácky spevák Miroslav Ličko,“ napísali vtedy médiá.

Celé týždne nikto nechápal, čo sa v byte na šiestom poschodí paneláka mohlo stať. Ličko putoval do väzby a začalo sa vyšetrovanie. Za mrežami bol niekoľko týždňov, keď prokuratúra svojím verdiktom verejnosti ozrejmila, čo bolo príčinou brutálneho útoku. „Z dôvodu nepríčetnosti sme trestné stíhanie zastavili. Páchateľ s duševnou poruchou totiž nie je zodpovedný za svoje činy,“ informoval vtedy hovorca bratislavskej krajskej prokuratúry René Vanek.

Z prokuratúry odišiel návrh na jeho ochranné liečenie do Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku. „Podľa vývoja zdravotného stavu môže v nemocnici stráviť aj zvyšok života,“ doplnil Vanek. Dva smutné ľudské príbehy vtedy zasiahli Slovensko. Jeden sa skončil smrťou, druhý za mrežami psychiatrie. Čo je s Ličkom dnes?

Stretnutie

So spevákom sme sa stretli v psychiatrickej nemocnici v Pezinku. Ak niekto očakáva, že sme tam našli zlomeného muža zahĺbeného do seba, ktorý nevníma čas ani priestor, veľmi sa mýli. Na oddelení pre agresívnych pacientov nás privítal muž, ktorý presne vedel, kým bol, akou chorobou trpí a prečo je dnes tam, kde je.

Pre mnohých je Ličko iba neľútostný zabijak. Fakt však je, že schizofrénia s poruchou osobnosti, ktorú mu diagnostikovali a ktorá z neho urobila agresora, môže postihnúť každého z nás alebo našich blízkych. Bývalému spevákovi sa vo chvíli, keď sme ho oslovili, rozžiarili oči. Ľudia ako Ličko veľa návštev nemávajú. Potešil sa, že ešte niekoho zaujíma. Veľmi dobre si uvedomuje, čo spravil.

Dnes nerozumie, prečo a hlavne ako mohol spáchať takú hrôzu. Na otázku, ako sa má, zaznela rozpačitá odpoveď. „Som tu už takmer tri roky. Dúfam, že sa ešte vrátim domov,“ prezradil nám svoje prianie starší pán, v ktorom by dnes už len málokto spoznal nástupcu legendárneho Karola Duchoňa. „Mal som dobrý život, spieval som pre ľudí, všetci ma milovali a robil som presne to, čo ma napĺňalo. Všetko sa zmenilo v jedinú noc v osemdesiatom roku, keď som zaspal za volantom. Pamätám si nejaké svetlo, začal som brzdiť, otočil som volant a nič viac si nepamätám. Potom mi povedali, že som narazil do stromu. Po nehode som ochorel na túto psychickú chorobu,“ opisuje deň, keď sa jeho život začal rúcať ako domček z karát.

S krátkou prestávkou a tichým povzdychom, bez ďalších otázok pokračuje. „Diagnostikovali mi schizofréniu s poruchou osobnosti, raz do týždňa som dostával injekciu a vtedy som fungoval ako zdravý človek. Po niekoľkých rokoch, keď som sa naučil s týmto ochorením žiť, mi z ničoho nič oznámili, že liek, ktorý mi dávajú, prestali vyrábať a nasadili mi iný. Bral som dve veľmi drahé injekcie do mesiaca, no vôbec mi nerobili dobre, švitorilo mi.“

Muž s výnimočným hlasom, z ktorého ešte aj dnes naskakujú zimomriavky, tušil, že sa s ním deje niečo zlé. Napriek tomu nedokázal situáciu riešiť. Bol odkázaný len na pomoc lekárov. Život to napokon zariadil inak. Spomienok na deň, keď zabil susedku Julianu, ho nedokázali zbaviť ani silné lieky.

„Z toho osudného dňa si príliš nepamätám, lebo beriem lieky, ktoré mažú pamäť, ale viem, že som bol rozčúlený. Juliana mi povedala, že moja žena je ku..a. Chytil ma nejaký amok a už to bolo. Čo už teraz urobím, je mi to celé ľúto,“ približuje smutným hlasom deň, ktorý ho dostal na absolútne dno. Potom sa rozhliadne po chodbe psychiatrickej kliniky, povzdychne si a nechápavo pokrútil hlavou.

„Bola to najlepšia kamarátka mojej mamy. Naozaj som sa jej snažil pomáhať, pral som jej, upratoval, brával som ju na vystúpenia, vtedy bola taká šťastná... A pozrite, ako to dopadlo,“ uzatvára s pohľadom upreným do prázdna.

Juliana tiež vraj mala psychické problémy a spoločne si pomáhali. „Štyrikrát som jej zachránil život. Za nohy som ju stiahol z okna, ona mi len vravela, že sa jej nechce žiť. Raz mi povedala, aby sme vyskočili spolu, tak som ju len upokojoval. Je mi to naozaj celé ľúto.“ Keď smutný spevák s rukami na kolenách a bezmocným myknutím pliec končí rozprávanie, nastane ticho.

Režim na psychiatrii

V okamihu meníme tému. Sme v zariadení pre agresívnych pacientov, kde vládne prísny režim. Ako to tu vlastne chodí?

„Izby, v ktorých sme traja, sú prakticky celý deň zamknuté. Otvoria, odomknú nás, keď ideme jesť a potom sa opäť zamyká. Po rokoch strávených v liečebni môžem ísť dvakrát do týždňa von. Znamená to, že v utorok a v piatok sa na hodinku a pol môžem ísť poprechádzať, zájsť do bufetu v sprievode sestričky alebo ošetrovateľa. Hráme šachy, pozeráme televízor a bol tu jeden pacient s gitarou, tak sme spolu spievavali.“

Pri posledných slovách repeťák opäť ožije a na chodbe spustí jednu z piesní. V tej chvíli akoby sa vrátil do starých čias a aspoň na pár sekúnd zabudol na všetko zlé. Pacienti na tomto oddelení veľa návštev nemávajú. Je to hlavne preto, že každý z nich má za sebou nejakú tú slabú chvíľu, do ktorej ho, tak ako Lička, dostala psychická porucha.

„Manželka ma navštevuje pravidelne, každé tri týždne, a deti, tie veľmi nechodia,“ povzdychol si. Tvár mu opäť zastrie smútok a akási bezmocnosť.

„Pred mesiacom mi zomrel starší brat Igor, bol som aj na pohrebe. Bolo to druhýkrát za celý čas, čo som sa odtiaľto dostal,“ pokrútil hlavou nad bolestnou stratou. Akoby si v tej chvíli uvedomoval, ako sa mu život kráti a on len bezmocne čaká na lekársky verdikt.

„Primár mi hovoril, že ešte ma treba liečiť, že ešte tu budem nejaké dva roky a potom ma už možno pustí domov. A keď sa odtiaľto dostanem, dám si spraviť zuby a schudnem,“ dodáva veselším tónom Ličko.

Janko Kroner: Miroslav Ličko sa s ním stretol na chodbách Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku. Foto: Ján Zemiar

Stretnutie s Kronerom

Na psychiatri sa liečilo viacero známych ľudí. Jedným z nich bol aj herec Janko Kroner, ktorého podľa našich zistení medzičasom prepustili zo psychiatrickej nemocnice v Pezinku. „Všetci tu boli z neho hotoví, nikto nechcel veriť, že to je on. Mysleli si, že je to jeho dvojník,“ približuje dojmy zo stretnutia so známym umelcom Ličko.

Donedávna sa vraj stretávali na chodbe, pri televízii, no herec nejavil o nič záujem.

„Dúfam, že sa mu teraz darí lepšie. Bol veľmi tichý, ani nereagoval, bol absolútne apatický, nemal o nič záujem. Bolo nám ho veľmi ľúto. Povzbudzovali sme ho, aby sa spamätal, že diváci na neho čakajú, že tých Profesionálov tu nikto nechce bez neho pozerať. Vtedy sa pousmial, ale bol veľmi utlmený. Väčšinou sa tak sťažoval: ‚Vieš, Mirko, ja som urobil také niečo zlé.‘ On určite nič neurobil, len sa tak ľutoval,“ hovorí o stretnutí s Kronerom Ličko.

„Dozvedel som sa, že tu kedysi bol aj môj dobrý kamarát Karol Duchoň. Je mi smutno, že tu tak končíme,“ spomienkou na kamaráta uzavrel Ličko rozprávanie o tom, aký tvrdý môže byť pád hviezdy na dno.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].