Muž bez hrobu: Zahynul v Slavošovciach s partizánmi, jeho meno však na pamätníku chýba

Keď sa to stalo, mal jedenásť rokov. „Keby nás mama nebola krátko predtým zavolala domov, viac by som sa zrejme nebol dožil,“ spomína Milan Sajenko. Hovorí, ako ho tlaková vlna zhodila zo stoličky, o ohromujúcej rane, ktorá mu navždy poškodila sluch, a píše o tom aj v publikácii, ktorú vydal o tragickej udalosti v Slavošovciach.

Ľudia

Keď sa to stalo, mal jedenásť rokov. „Keby nás mama nebola krátko predtým zavolala domov, viac by som sa zrejme nebol dožil,“ spomína Milan Sajenko. Hovorí, ako ho tlaková vlna zhodila zo stoličky, o ohromujúcej rane, ktorá mu navždy poškodila sluch, a píše o tom aj v publikácii, ktorú vydal o tragickej udalosti v Slavošovciach.

„Dvadsiateho tretieho októbra 1944 o 18. hodine ozval sa obcou a dolinou hrozný výbuch. Tlak vzduchu zatriasol v celej obci oblokmi. Elektrické osvetlenie bolo prerušené. Oblak dymu ťahal sa dolinou, bolo cítiť škrtiaci dym - zápach dynamitu a ekrazitu...“ Vstupný objekt, brána Slavošovských papierní, kde chlapci hrávali futbal, bol preč. „Ležala v ruinách rozmetaná v okruhu sto metrov. Autobus ležal prevalený a dodrúzganý medzi vstupnou bránou a pekárňou.“

Nepartizán

Hoci už v tom čase bolo Povstanie na mnohých miestach potlačené, partizáni ešte mali pod kontrolou celú Slavošovskú dolinu a v papierňach si zriadili štáb. Odtiaľ robili bojové výpady do okolia a nebolo to inak ani v ten osudný deň, 23. októbra 1944. „Na križovatke ciest Henckovce - Roštár prepadli nemeckú jednotku. Vrátili sa do Slavošoviec, kde už na nich čakala smrť. Vybuchol sklad munície a trhavín na deštrukciu,“ dodáva. „Zápisy uvádzajú, že v tej chvíli bolo v budove 39 osôb.“

Július Kender: Chlap s husľami, za ktorým sa zatvorila zem.
Július Kender: Chlap s husľami, za ktorým sa zatvorila zem.
Július Dubravay

„Videl som desiatky mŕtvol zasypaných prachom, ktorý sa vzniesol do výšky niekoľko sto metrov. Priamo pod oknom nášho domu sme našli nohu Jána Kupca z Koceľoviec a ešte celé týždne ľudia po dedine a v potoku nachádzali časti ľudských tiel,“ rozpráva Milan Sajenko a vo svojej publikácii píše, že v jednej z rakiev, ktorú dávali do zeme, bol roztrhaný trup, odtrhnutá hlava, chrbát a noha, roztrhané celé telo, hlava a hrudník...

Niektorých identifikovali iba podľa toho, že v ruinách našli potrhané doklady. A jeden z tých dokladov patril 36-ročnému Júliusovi Kenderovi z Betliara. Tieto slová v publikácii sú jediná spomienka na to, že tento človek pri výbuchu zahynul. Inak by ste jeho meno na pamätníkoch hľadali márne. Bol totiž - „nepartizán“.

Obeť bez mena

„Mrzí ma, že práve na toho jedného muža si nespomenie nikto. Na muža, ktorého nespravodlivo obvinili, zbytočne zahynul a nemá mu kto ani kde zapáliť sviečku,“ hovorí Edita Kušnierová. A tu sa začína iný príbeh.

Július Kender bol syn učiteľa z Nižnej Slanej, dnes už nevedno ani to, kedy presne sa narodil. Ako mladý muž sa priženil do Betliara, ale manželstvo stroskotalo. Žena sa nechcela rozviesť a keď nechcela, platilo, že musí prejsť desať rokov, aby ich odlúčili. Takže, aj keď oficiálne ženatý, žil s inou ženou, Margitou Kušnierovou. „Bola to moja teta,“ hovorí Edita Kušnierová. Július a Margita žili v Stratenej, kde sa v roku 1937 narodila dcéra Eva.

„Július Kender bol hudobník, výborne hral na husliach a nimi si zarábal na živobytie. Chodil hrávať do Maďarska, ale asi tam veľa nezarobil, lebo sa čoskoro vrátil a rodina sa presťahovala do Gočova. Nie nadlho, pretože jeho svokra ho volala do Betliara - mali gazdovstvo, cez vojnu sa tam predsa len dalo žiť lepšie. A tak sa rodina sťahovala znova. Posledný raz. Bol október 1944.“

Edita Kušnierová: Július bol otcom jej sesternice.
Edita Kušnierová: Július bol otcom jej sesternice.
Július Dubravay

Zomrel dvakrát

O krížnych cestách sa vraví, že sú mystické. Že sa na nich ľuďom zjavujú smrtky, že sa tam schádzajú bosorky. Keby to bola pravda, ostrovček zelene medzi troma cestami - jedna do Dobšinej a na Horehronie, druhá cez Roštársky kopec do Ochtinej a tretia do Rožňavy - by musel byť priamo magický. Napokon, tu obesili gemerského zbojníka Michala Vdovčíka, tu bolo do roku 1918 popravisko a oveľa neskôr práve tu postavili pamätník SNP. V októbri 1944, keď sa na tomto mieste ocitol Július Kender, tu ešte nebol.

„Rozhodol sa z Betliara ešte raz vrátiť do Gočova a vziať hydinu, ale práve tu ho chytila partizánska hliadka,“ rozpráva Edita Kušnierová. Zrejme ho pokladali za nepriateľa, napokon, v tých časoch bol nepriateľom každý, kto vedel po nemecky. Aj v obci Čučma v tých časoch partizáni zastrelili učiteľku nemčiny, lebo predtým musela prekladať Nemcom. Júliusa zatkli a odviedli na vypočúvanie. Do Slavošoviec.

Z rodinného albumu: Júliusa Kendera označili krížikom, aby na neho nezabudli ani najbližší príbuzní.
Z rodinného albumu: Júliusa Kendera označili krížikom, aby na neho nezabudli ani najbližší príbuzní.
Július Dubravay

A tu sa jeho príbeh končí. „Moja teta dostala správu, že zahynul pri výbuchu a že ho nemôže ani vidieť, ani pochovať.“ Matka a deväťročná dcéra sa pretĺkali životom ďalej, dcéra Eva vyštudovala na pedagogickej škole, vydala sa, ale nešťastia ju stíhali ďalej. Jej manžel, vysokoškolský pedagóg, tragicky zahynul ani nie päťdesiatročný práve na Deň učiteľov, ju našli mŕtvu pred dvoma rokmi na dvore jej domu v Betliari... Celý život ju prenasledovala trauma, že je nemanželské dieťa, a na otca veľmi nespomínala. Zomrel dvakrát. Pri výbuchu i v srdci ženy, ktorej matku si nestihol vziať za manželku.

Smola až za hrob

„Celý život som učil dejepis a celý život som študoval udalosti, ktoré sa v októbri 1944 odohrali,“ rozpráva Milan Sajenko, ktorý je dnes predsedom historicko-dokumentačnej komisie Oblastného výboru Zväzu protifašistických bojovníkov. „Hľadal som vysvetlenie tragédie, ktorá sa v Slavošovciach na sklonku vojny odohrala. Mohlo byť príčinou to, že v budove zhotovovali míny? Alebo to, že práve priniesli ďalšiu ukoristenú muníciu a pri neopatrnom zaobchádzaní vybuchla? Nemyslím si.“ Budova stála vedľa potoka, kde ani dnes nie je nič. „Predpokladám, že ju vyhodili do povetria zámerne,“ tvrdí a ukazuje na miesto, kde sa pri potoku našiel kus zápalnej šnúry. Či to bolo naozaj tak, to už dnes nezistí nikto.

Milan Sajenko: Ukazuje, kde bola budova vrátnice, vedľa ktorej stál ich dom. Dnes tam nie je nič.
Milan Sajenko: Ukazuje, kde bola budova vrátnice, vedľa ktorej stál ich dom. Dnes tam nie je nič.
Július Dubravay

„Bol som to ja, kto našiel legitimáciu Júliusa Kendera, a bol som to ja, kto chcel jeho meno dať dopísať na pamätník. Vedel som, že zahynul s partizánmi, ale keď sa spisovali mená mŕtvych, niektorí partizáni a bývalí ilegálni pracovníci mi povedali, že jeho meno tam nepatrí,“ dodáva. Ale prečo? „Lebo sa povrávalo, že kolaboroval s Nemcami.“

Zatknutý na krížnych cestách, odvedený do Slavošoviec na vypočúvanie, obeť výbuchu, ktorej meno sa na pamätníku nesmelo ocitnúť. Lebo - povrávalo sa... Nedostalo sa na pomník na slavošovskom cintoríne. „Pravdepodobne je pochovaný práve tu,“ hovorí Milan Sajenko. Nie je ani na pamätníku v centre obce, ktorý postavili v roku 1974. Július Kender jednoducho prestal existovať. Niekedy má človek smolu až za hrob.

Ľudia