Neurológ Traubner: Slovenský štát oslavoval aj biskup Sokol. Ľudia netušia, čo je holokaust!

„Kotlebova strana so sebou prináša obrovské riziká. A ja si ich uvedomujem len preto, že som tie hrôzy prežil,“ hovorí neurológ Pavel Traubner.

Za vojny sa ako malý chlapec ukrýval pred nacistickým vyvražďovaním v lesoch. Dnes má rovnako staré vnúčatá a sleduje, ako sa fašistickí pohrobkovia derú k moci. Profesor Pavel Traubner pre PLUS 7 DNÍ vysvetľuje, prečo neonacizmus narastá a ako ho zlikvidovať. Z pohľadu bývalého dekana lekárskej fakulty a prednostu kliniky načrtáva tiež súčasný stav slovenského zdravotníctva. S PAVLOM TRAUBNEROM (75) sa zhováral KAROL BUSTIN.

Čo vám napadlo ako prvé, keď kotlebovci získali vo voľbách osem percent a mašírovali do parlamentu?

Bol som úprimne šokovaný. Osobne som zažil obdobie fašizmu. I keď som bol vtedy malé dieťa, trpel som tým celý život. Vo voľbách, čo som aj predpokladal, dopadla dobre strana, ktorá spochybňuje holokaust, ktorá šíri, že Jozef Tiso bol slušný človek, ktorá spochybňuje existenciu slovenského štátu ako štátu perzekvujúceho Židov, homosexuálov, evanjelikov a ďalšie skupiny. Neteší ma to. Ani nie tak pre mňa, ale bojím sa o svoje deti a hlavne o tri nádherné vnúčence. Ak by sa dožili toho, čo ja, bola by to obrovská tragédia.

Narodili ste sa počas vojny. Nacisti a gardisti vraždili vo veľkom. Je zázrak, že ste prežili.

Po skončení druhej svetovej vojny sme sa ôsmeho mája vrátili z hôr domov. Ako päťročný chlapec som vážil necelých desať kíl. Teda asi toľko, ako váži ročné dieťa. Trávili sme tam čas nejedením. A potom - ešte rok po skončení vojny som nehovoril hlasno. Bál som sa. Rodičia a starí rodičia, s ktorými sme sa schovávali v niekoľkých bunkroch v zliechovských a valaskobelianskych horách, ma totiž neustále prosili: „Paľko, nehovor nahlas, lebo nás nájdu Nemci a pôjdeme do Osvienčimu.“ Preto sme počas vojny odišli z nášho rodného mesta. Prišli nás upozorniť slušní ľudia, aby sme ušli čo najskôr. Na druhý deň sme mali nastúpiť do dobytčieho vagóna. Rýchlo sme zbalili môj nočník a základné potreby a zmizli sme cez Dolnú Strednú a Zliechov na valaskobelianske lazy. Tam nám opäť pomohli slušní ľudia. Vykopali jamu, ktorú sme zakryli čečinou. V diere s rozmermi dvakrát dva metre sme bývali šiesti. Moji rodičia, strýko, rodičia mojej matky a ja.

Je dnes situácia v tomto smere podobná nástupu nacizmu v tridsiatych rokoch?

Presne tak sa to začínalo. Veď aj Hitler mal len niekoľko prívržencov. V tridsiatom treťom sa stal kancelárom a postupne začal zavádzať rôzne zákony vrátane protižidovského. Tragédia bola, že slovenské protižidovské zákony boli ešte striktnejšie ako norimberské, ktoré vymysleli Nemci. A to je smutné na histórii Slovenskej republiky. Ja milujem Slovensko, ale nie z obdobia rokov 1939 - 1945. Slovenský štát, ktorý niektorí, konkrétne Kotlebova strana, vyzdvihujú a ktorý oslavoval aj arcibiskup Sokol. Lebo vraj v tom období žil v blahobyte. Je divné, že žil v blahobyte, keď sedemdesiattisíc ľudí bolo odtransportovaných do koncentračných táborov a deväťdesiat percent z nich sa nevrátilo.

Kde sa podľa vás stala chyba, že Kotleba zažíva taký úspech? Zlyháva školstvo, rodičia?

Kotlebova protirómska „hantýrka“ iniciovala mnohých ľudí, ktorí majú nie ideálne skúsenosti s ľuďmi z osád. Hoci tí, keby mali lepšie podmienky, určite by neboli takí, akí sú. Potom je to hrubá chyba v rodinách. Aj rodičia musia vychovávať deti k určitej kultúre, k tolerantnosti a vzájomnej úcte. A navyše školská výchova - tvrdo zanedbaná. Je tragédia, že sa učilo z Ďuricovej učebnice! Ďurica je historik, ktorý skresľuje. Tvrdím, že výučba nielen o holokauste, ale o celej druhej svetovej vojne je nedostatočná. Nedávno som na internete videl veľmi zaujímavú diskusiu. Istý známy moderátor čítal knižku o Osvienčime. Jeden jeho partner v diskusii mu začal tvrdiť, že Osvienčim je hlúposť, propaganda a nikdy o niečom takom nepočul. Takéto myslenie potom vedie ľudí k tomu, že volia stranu, ktorá so sebou prináša obrovské riziká. Riziká, ktoré si my dnes neuvedomujeme. A ja si ich uvedomujem len preto, že som tie hrôzy prežil.

Čiže ľudia vôbec netušia, čo bol holokaust?

Samozrejme. Mnohí nemajú ani šajnu. Snažíme sa o tom hovoriť. Vznikla sympatická aktivita proti Kotlebovej strane, ktorú, žiaľbohu, podpísalo len dvadsaťjeden poslancov, stodvadsať mediálne známych osobností a tritisíc osobností z verejnosti. Protestujú proti praktikám, ako je minúta ticha za Jozefa Tisa, ktorý bol oficiálne a jednoznačne vojnový zločinec. Vedel o tom, čo sa robí v koncentrákoch, vedel, že tí ľudia sa transportujú do koncentračných táborov s označením „návrat nežiaduci“. A ešte aj z peňazí, ktoré boli ukradnuté týmto židovským občanom, sa platilo päťsto mariek za každého deportovaného do koncentračného tábora. Je to hrozne nemorálne a hrozná hanba minulosti.

Celá debata okolo Tisa zrejme nie je na mieste.

Je to trápne. Je pravda, že cirkev nemá snahu kritizovať ho - vzhľadom na to, že išlo o kňaza. Chýbali mu však niektoré kňazské vlastnosti. Treba povedať, že teraz predstavitelia Ústredného zväzu židovských náboženských obcí a predstavitelia biskupskej konferencie na čele s arcibiskupom Zvolenským podpísali deklaráciu o tom, že v histórii sa už niečo také nesmie opakovať. Dokonca trnavský arcibiskup vydal pastiersky list pre kňazov a diecézy, v ktorom uviedol, že treba odsúdiť toto obdobie a to, čo sa udialo za druhej svetovej vojny. Doteraz sa k tomu stavali viac-menej neutrálne.

Ste podpredseda vládneho Výboru pre národnostné menšiny a etnické skupiny. V parlamentnom Výbore pre ľudské práva a národnostné menšiny sedí človek, ktorý v uliciach útočil na imigrantov. Nie je to výsmech?

Je to svinstvo! Veď migranti nemôžu za to, že sú iného náboženského alebo rasového pôvodu. Ale musím oceniť, že v jednotlivých výboroch neboli za podpredsedov zvolení ľudia, ktorí majú od morálky veľmi ďaleko.

Kto z politikov vás po nástupe neonacistov do parlamentu najviac sklamal?

Mnohí. Napríklad ma sklamali predstavitelia, ktorí vyhlasujú, že sú ochotní podporovať „dobré návrhy“ tejto strany. V tomto smere nepodporujem demokraciu. Aj demokracia a tolerancia musia mať svoje hranice. Výborne to riešia v Nemecku. Len čo majú „títo“ nejaké požiadavky, ostatní nehlasujú, zdržia sa hlasovania alebo hlasujú proti. A keď vystúpi nejaký predstaviteľ neonacistickej skupiny, poslanci odídu von. U nás sme k takémuto stupňu demokracie ešte nedospeli. Dokonca, keď vystupujú poslanci Kotlebovej strany, aj sa im tlieska. Veľmi sa mi páčilo vyjadrenie Bélu Bugára. Jasne povedal, že s nimi nebudú kooperovať.

Čo treba robiť na elimináciu fašizujúcich tendencií?

Jednu vec - odmala naše deti vychovávať k tolerancii, k demokracii, ale aj k nezáujmu o fašistické a neonacistické myšlienky, ktoré sa snažia vymazať tragickú históriu. Neonacizmus sa dnes opäť snaží prinášať nenávisť, intoleranciu, potláčanie akýchkoľvek náboženských alebo rasových príslušností.

Nezlyháva polícia pri potláčaní neonacizmu?

Nemyslím si, že zlyháva, ale považoval by som za nutné vyvíjať v rámci zákonnosti zvýšenú aktivitu pri odhaľovaní i zasahovaní proti neofašistickým aktivitám. Šírenie takýchto myšlienok je protizákonné.

Prečo je na Slovensku taký silný antisemitizmus?

Na Slovensku nie je antisemitizmus o nič väčší ako v Maďarsku, v Rusku, v Poľsku, možno menší ako v západných krajinách. Dnes sa antisemitizmus stupňuje v celej Európe. Deti výchovou od rodičov nezískavajú pozitívny vzťah k iným náboženským alebo etnickým skupinám. Je to zanedbanie výchovy, a to v rodine aj v škole. Samozrejme, je tu jeden problém. Židovskí občania tejto krásnej Slovenskej republiky v minulosti aj v súčasnosti boli charakterizovaní tým, že sa venovali viac práci. Boli usilovní. Neboli to zdierajúci krčmári, ako sa píše v slovenskej literatúre. Viem, že mnohí dávali v obchodoch a krčmách „na borg“, na dlh. Áno, boli medzi nimi, tak ako aj medzi inými vrstvami, i zdierači. Boli aj iní mlynári ako Židia, boli aj iní poľnohospodári, takže nič výnimočné. Ale musím povedať, že mali isté kvality. Väčšinou neboli alkoholici a získavali vysokoškolské vzdelanie. A to vyvolávalo v ostatnej populácii pocit určitej nespravodlivosti. Vždy keď ľudia hladujú, keď je bieda, vzniká situácia nenávisti voči tým, ktorí sa majú trocha lepšie. Jeden z poslancov hneď po revolúcii v parlamente tvrdil, že na Slovensku je antisemitizmus preto, lebo tri percentá občanov vlastnili šesťdesiatpäť percent majetku, čo nie je pravda. Vlastnili dosť veľký majetok, ale nie v takomto rozsahu. A nepochybne by to nemal byť dôvod fyzickej likvidácie.

Poďme k inej horúcej téme, ku ktorej máte čo povedať. V akom stave je podľa vás slovenské zdravotníctvo?

Slovenské zdravotníctvo nie je zlé. Ako dekan lekárskej fakulty som sa veľmi snažil, aby úroveň vzdelania našich budúcich lekárov bola stále najvyššia. Chcel som, aby sme pochopili, že medicína nie je ani zamestnanie, ani povolanie, ale poslanie. Najmä za ten „honorár“, ktorý dostávajú za prácu. Na druhej strane sa rozvoj zdravotníctva mimoriadne priblížil technike, stúpa vzdelanie lekárov, na trh prišli nové liečebné metódy, nové medikamenty, ktoré predtým neboli v takej intenzívnej forme k dispozícii. Ale, samozrejme, aj tu je hromada chýb. Viem, že do zahraničia sa vyvážajú niektoré lieky a potom naši pacienti majú problémy zohnať ich. Aj toto možno obmedziť. Máme na to vyššie kontrolné sily. Myslím si, že ministri zdravotníctva, bez ohľadu na to, akej politickej proveniencie boli, sa snažili urobiť zo zdravotníctva kultúrnu organizáciu. Nie všetko sa podarilo. Som presvedčený, že súčasný minister - ako manažér a nie lekár -, ak si vyberie kvalitných poradcov, má omnoho väčšie šance ovplyvniť beh zdravotníctva na takú úroveň, aby sme sa mohli rovnať krajinám, ktorých zdravotníctvo je lepšie. Nehovorím teraz o finančných prostriedkoch, platoch lekárov a sestier, pretože tých sťažností je veľa.

Sú predražené nákupy zdravotníckej techniky, ako povedzme piešťanské CT, bežná prax?

Osobne si myslím, že treba zvýšiť kontrolné mechanizmy. Korupcia, žiaľ, existuje. I vo svete sa však situácia zhoršila. Rozprával som sa s nemeckými kolegami, ktorí kritizujú súčasné obdobie, pretože sa mali kedysi omnoho lepšie. Nielen z hľadiska finančného, ale celkového zabezpečenia. Trápi ma aj problém fakultnej nemocnice. Ako dekan som bojoval za to, aby sa postavil jej kampus. Jeho súčasťou mali byť zdravotnícke i výučbové zariadenia, heliport, obchodný dom, študentské internáty. Čiže to, čo som videl v dvestotisícových mestách v Nemecku, v Holandsku, v Anglicku, kde i tieto malé mestá majú kampus. Dokonca veľmi kultivovaný je aj v Brne. Kampus pre Bratislavu bol môj sen. Žiaľ, nepodarilo sa mi to. Je prísľub, že sa niečo bude robiť, ale závisí to od nových vládnych štruktúr.

Kde to malo byť? Na Rázsochách?

Áno, ale podľa mňa to nebolo ideálne miesto, pretože je mimo centra. V centre Bratislavy žije najviac chorých a prestarnutých ľudí. Ak by sa nemocnica na Mickiewiczovej ulici zlikvidovala, centrum by ostalo bez nemocnice. A Staré Mesto si zaslúži jednu vysokokvalitnú štruktúru, ktorou dnes nemocnica na Mickiewiczovej ešte stále je. Má síce staré vedenia a siete, ale sú tu deväťdesiatcentimetrové múry a stojí na pevných základoch. Naša klinika má z hľadiska zabezpečenia najvyššiu úroveň. Jednotka intenzívnej starostlivosti je na špičkovej úrovni. Máme skvelé laboratórne i zobrazovacie vyšetrovacie techniky a najmodernejšie ultrazvukové techniky. Čiže aj v starých budovách sa dá urobiť excelentné centrum na výučbu a liečbu pacientov.

Dvakrát ste boli dekanom Lekárskej fakulty UK, roky prednostom jednej z najlepších neurologických kliník na Slovensku. Aký ste mali recept na jej úspešné vybudovanie a vedenie?

Sám by som si nič nepripisoval. Môj predchádzajúci šéf profesor Bartko bol veľmi aktívny človek. Zháňal finančné prostriedky a urobil, čo mohol. Po mne nastúpil profesor Turčáni. Robí naozaj veľmi dobrú prácu. On definitívne vybudoval intenzívnu jednotku, ktorá je suverénne najlepšia na mozgovo-cievne príhody, ktorých je ešte stále veľmi vysoké percento.

Mladí slovenskí lekári sú žiadaní aj v zahraničí, aj tam odchádzajú. Len pre peniaze?

Hlavne pre peniaze. Slobodu majú zatiaľ aj tu a, dúfam, že im ju nikto nebude obmedzovať. Ekonomické podmienky v zahraničí sú omnoho lepšie, a to je trochu nevýhoda. Samozrejme, niektorí hľadajú aj iné možnosti vzdelávania, technického vybavenia, vedeckých aktivít. Na vedecké účely je naša klinika slušne vybavená, ale v zahraničí sú aj lepšie.

Kde vidíte najväčšie rezervy nášho zdravotníctva?

V ľuďoch. Mentalita sa musí trošku prestaviť. Musíme mať snahu, aby mal náš pacient dobrú kvalitu života, aby mal dostatočné zabezpečenie diagnostických a terapeutických postupov a aby sa naozaj zlikvidovala existujúca korupcia. Ak sa nám to podarí, som presvedčený, že nemusí trvať dlho, aby sme dosiahli úroveň akejkoľvek európskej krajiny.

Má bežný pacient často dôvod na nespokojnosť?

Samozrejme, že občas má dôvod. Nedostane dostatočne dobrú a teplú stravu, nie je sám na izbe, nemá na izbe hygienické zariadenie, nemá pocit, že sa o neho dostatočne starajú… Ale to je všetko individuálne.


VIDEO Plus 7 Dní