Ešte si ich navlečiem: Ale už neboxujem - vraví Ján Zachara.

Olympijský víťaz v boxe Jách Zachara: Čím šokoval farára?

„Box je najjemnejší šport. Ako jediný sa robí v rukavičkách,“ hovorí boxer Ján Zachara, víťaz olympiády v Helsinkách v roku 1952. Hoci mal už jeden infarkt, naďalej športuje.

Rok som sa ich nedotkol. Bál som sa, že si po ne prídu z daňového úradu. A ja dlžoby nemám rád. Keď dostanem nejaký šek, hneď to utekám zaplatiť na poštu. Som však rád, že si na mňa spomenuli, - odvetil bývalý boxer Ján Zachara na otázku, čo spravil s finančnou pomocou od nadácie Aby hviezdy nehasli.

Olympijský víťaz z Helsínk 1952 má dnes osemdesiatpäť rokov. Žije skromne s dcérou v útulnom dome v Novej Dubnici. On na prízemí, dcéra na poschodí. Peniaze z nadácie, ktorú založila tenistka Dominika Cibulková a má za cieľ podporovať bývalých úspešných športovcov, boli pre neho veľkým prekvapením.

Žiadne veľké nákupy však za ne nechystal. „Čo mne už v mojom veku môže chýbať? Len aby mi zdravie vydržalo,“ vraví skromne legenda slovenského športu.

Bicykluje každé ráno

Mal už jeden infarkt, naďalej však športuje. Samozrejme, v rámci možností. „Každé ráno jazdím pätnásť minút na stacionárnom bicykli, dole do Dubnice chodím trénovať, ba aj si zacvičím s tamojšími dôchodkyňami. Ony mávajú besedy alebo niečo varia, no vždy na začiatku desať-pätnásť minút cvičia. Tak sa k nim pridám. Som tam najstarší, ale som s nimi rád,“ vraví Zachara a ponúka nás ovocným čajom.

Nie sme v obyčajnom príbytku dôchodcu. Poháre, taniere a iné trofeje v sekretári či na poličke pripomínajú, akým veľkým pästiarom Zachara bol. Výsledkami, nie postavou.

„Nikdy som neoplýval silou, vždy som staval na ľahkosti nôh, technike. Pre mňa je box dodnes šport blízky tenisu. Až na to, že tam sa bije len do loptičky,“ smeje sa deviaty najlepší športovec Slovenska v dvadsiatom storočí.

Aj farár v Kubrej, dedine, ktorá splynula s Trenčínom, sa vraj čudoval, keď so svojou celoživotnou láskou Annou Durasovou za ním Zachara prišiel vybavovať sobáš. „Vedel, že má za ním prísť boxer, tak čakal, že ma budú plné dvere. A potom zbadal mňa,“ smeje sa Zachara, no vzápätí zvážnie. Už je na svete sám, manželka na neho vyše roka dáva pozor len „zhora“.

„Chýba mi, nemôžem si zvyknúť. Žili sme spolu šesťdesiattri rokov. Už jej nikdy nevrátim to, čo mi v živote dala,“ smúti. „Ochorela v sedemdesiatom prvom.

Štyridsaťjeden rokov som sa jej snažil pomáhať. Najskôr mala nádor ma mozgu a hoci nebol zhubný, po operácii jej narušili stabilitu. Neskôr jej zistili leukémiu. Už sa jej nedalo pomôcť,“ vylieva si boxer ubolené srdce.

Najskôr miery, potom letenku

Slovenský šport má málo takých džentlmenov ako on. A to mu osud kládol pod nohy neustále prekážky. V štyridsiatom ôsmom bol ako člen družstva ŠK Baťovany - dnešné Partizánske - hviezdou československého ringu. Namiesto neho však na olympiádu do Londýna poslali funkcionára, ktorý neskôr emigroval. Sklamanie už Zacharu prebolelo, no dodnes s trpkým úsmevom dodáva: „Najskôr mi vzali miery, potom letenku.“ O štyri roky neskôr na hry do Helsínk už ako vojak a člen ATK Praha letel. No len vďaka pomoci Júliusa Tormu, slovenského boxera narodeného v Budapešti, olympijského víťaza z Londýna 1948. „Ak nepôjde Jano, nepôjdem ani ja,“ povedal Torma. Tak funkcionári sklopili hlavy a Zacharu poslali súťažiť. „Na pokriky na zväze, že na to nemám, si stále pamätám. Keď som vyhral, tak sa tí istí ľudia nehanbili povedať - ‚my jsme věděli, že to ten kluk umí‘,“ krúti hlavou.

So svätým Antonkom zašitým do trenírok, ktorého mu z pútnického miesta Skalka pri Trenčíne doniesla sestra rok pred hrami, bil pred šesťdesiatimi dvoma rokmi vo Fínsku súpera za súperom. To už súťažil v perovej váhe do 57 kilogramov a navyše ako čerstvý otec. Pár mesiacov pred hrami sa mu narodila dcéra Marianna.

Na úvod v helsinskej hale Messuhalli vybodoval o dva roky staršieho Švéda Akeho Wärnströma, po dni voľna aj kórejského tridsiatnika Su Beyong-rana. Ani Maďar János Erdei, ktorý Zacharu rok predtým zdolal, naňho vo štvrťfinále nenašiel recept. Po tom, čo vyprevadil z ringu Juhoafričana Johna Leischinga, mal slovenský pästiar olympijské finále isté. No to mu nestačilo.

Vo vyrovnanom a dramatickom finále s Talianom Sergiom Caprarim sa rozhodcovia priklonili na Slovákovu stranu. Olympijská zlatá medaila bola doma. Československo ich z chladného severu v roku 1952 donieslo sedem, no len Zacharova mala slovenský pôvod.

Keď ho vtedajší podpredseda vlády Zdeněk Fierlinger po návrate v príhovore zlatým medailistom ignoroval, Zacharovi sa ani nechcelo vliezť do zlatého autobusu na slávnostný sprievod Prahou. No napokon nastúpil.

Loďou, vlakom, lietadlom

V Prahe žil ešte ďalšie štyri roky. A už dva roky po helsinských hrách o ňom spisovateľ Rudo Moric napísal knihu Majster pästiarskych rukavíc. Prednedávnom vyšla druhá, z pera Mariána Šima, s názvom Zlatá za život. Študenti súkromnej školy v Dubnici o ňom nedávno natočili krátky film, no Zachara zostáva skromný.

„Na popularitu si nepotrpím, ja mám len jedno krédo - svetská sláva, poľná tráva. Nikdy som od nikoho nechcel, aby okolo mňa skákal.“ Zachara stihol aj olympiádu v Melbourne 1956, no tam ho vo štvrťfinále poslal domov Fín Hämäläinen. „Na cestu tam a späť nikdy nezabudnem. Do Austrálie som odišiel v októbri, domov som sa vrátil v polovičke januára,“ vraví.

Z dejiska olympiády totiž Čechoslováci domov neleteli. Šli loďou. Hry sa skončili 8. decembra, sovietske plavidlo dorazilo z Melbourne do Vladivostoku deň pred Silvestrom. Odtiaľ ešte 9 300 kilometrov Transsibírskou magistrálou do Moskvy a na záver let Moskva - Praha. Mesiac a čosi po hrách sa náš boxer konečne mohol zvítať s milovanou manželkou.

To už bol zo Zacharu Dubničan. A zamestnanec oceliarní v dubnických Závodoch ťažkého strojárstva. Vydržal v nich až do dôchodku. Ring opustil oveľa skôr, už v júni 1959. Krátko po tridsiatych narodeninách. Keď z neho odišiel, obliekol si montérky, nasadil prilbu a robil ako všetci ostatní. Len občas musel čeliť závisti. Od ľudí, ktorí nevedeli prehltnúť, že aj obyčajný človek môže vôľou a húževnatosťou čosi v živote dosiahnuť.

Čapicou a palicou

Po otázke, v čom tkvelo tajomstvo jeho úspechu v ringu, sa na chvíľku zamyslí. „Ani neviem. Asi v hravosti. O mne vždy tvrdili, že ja bijem čapicou a mňa súperi palicou.“ Možno sa pod pohyb nôh podpísalo aj detstvo.

„Chodili sme do tehelne pomáhať tehliarskym deťom miesiť blato nohami. Vyhrnuli sme si trenírky a šliapali. Vtedy ešte žiadne stroje neboli. A za odmenu sme si potom mohli zahrať futbal s tenisovou loptičkou. Ale tú sme si museli ukradnúť. Počkať, kým nepriletí nejaká z neďalekých tenisových dvorcov,“ vraví dubnický dôchodca.

Ešte aj dnes si navlieka na ruky pästiarske rukavice. Hoci už, prirodzene, neboxuje. Zahrešíš, drepuješ: Pre dubnický dorast je stále autoritou, pred ktorou sa v tamojšej telocvični boja zahrešiť.

„Vedia, že to neznášam a ak tak urobia, musia spraviť pätnásť drepov. Nie som mravokárca, aj mne to občas ujde, ale ak sa čo len trochu dá, skúsim to prehltnúť. Keď sa povie box, každý si predstaví hrubého človeka, drzáňa, ale to nie je pravda. Box je najjemnejší šport. Aj preto, že ako jediný sa robí v rukavičkách.“


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní