Oscarový režisér Jiří Menzel pre PLUS 7 DNÍ: Nemám rád českú pripos*atosť

„Bojím sa robiť hlúposti,“ vysvetľuje český oscarový režisér Jiří Menzel, prečo už nenakrúca filmy.

Hovorí o sebe, že je dieťaťom šťasteny a všetko dobré v jeho živote je dielom náhody. Nakrútil takmer tridsať filmov, drvivá väčšina z nich sa stala kultovými. V skutočnom význame tohto slova, čo potvrdzuje napríklad to, že repliky i scény z mnohých zľudoveli. Vesničko má středisková, Na samotě u lesa, Postřižiny, Slavnosti sněženek, Rozmarné léto a, samozrejme, Ostře sledované vlaky, za ktoré získal v roku 1968 Oscara.

Keď ho niečo naštve, dokáže byť poriadne drsný, raz dokonca na festivale v Karlových Varoch trstenicou vyšľahal producenta Sirotka pre podraz s právami na film Obsluhoval jsem anglického krále. Obavy, že nás odbije strohými odpoveďami - keďže novinárov vraj nemá v láske -, sa však nepotvrdili.

„Těším se, že jste mi přinesli mou milovanou slovenštinu! Strašne mi chybí,“ privítal nás. S režisérom a hercom JIŘÍM MENZELOM (78), čestným členom prezídia nového filmového festivalu v Trenčianskych Tepliciach, sa o živote zhovárala MARTINA SKÚPA.

Máte dobrú náladu.

Nemám prečo byť naštvaný. Mám výborný život, som šťastný a spokojný.

Mňa niekedy naštve už len to, že si prečítam noviny.

Lebo to robíte zle! Už za totality, keď ľudia čítali noviny - a prirodzene, že boli nasraní, lebo sa tam písali strašné „hovadiny“ -, ja som im vravel: To čítate zle. Prečítajte si titulok a povedzte si - to napísal Jára Cimrman. A v tom okamihu sa vám to bude čítať lepšie!

Veď asi o niečom svedčí aj to, že u vás vyhral anketu o najväčšieho Čecha.

Presne. My sme ho chceli ako najväčšieho Čecha, ale tí hlupáci povedali, že to nejde. Tak sme zvolili Karola IV., ktorý ani nebol Čech - iba z jednej štvrtiny.

Mimochodom, ešte sa stretávate so slovenským hercami, s ktorými ste nakrúcali, napríklad s pani Vášáryovou?

No, oni ma trošku štvú. Vždy hovorím Hubovi - až budeš v Prahe, ozvi sa, príď ku mne, a Magde tiež. No a oni prídu do Prahy, vybavia si, čo chcú, ale nezavolajú. A to už pani

Vášáryová odišla z politiky.

Hej? A čo robí?

Stará sa o pána Lasicu a o Pisztoryho palác.

Aha, ona potrebuje nejakú činnosť. Je veľmi činorodá. To je vzácna ženská. Ale niekedy ma štve.

Lebo vás nepríde pozrieť?

Nie. Preto, že si strašne prifarbuje historky z našich filmov. Ja jej potom vravím - Magdi, veď to nie je pravda, prečo kecáš? A ona - lebo je to zaujímavé! (Smiech.)

Keď som sa pripravovala na tento rozhovor, najväčším objavom pre mňa bolo, že váš otec napísal knihu Miško Guľôčka. Zbožňujem ten bábkový seriál!

Otecko bol zamlada kamarátom Jiřího Trnku, toho slávneho českého animátora. On vlastnil bábkové divadlo a požiadal otecka, aby mu napísal hru. No a otecko mu napísal „Míšu Kuličku“.

Písal aj detské knižky, nie?

Otecko bol v tom čase zodpovedný redaktor v časopise A-Zet. Ale keď 15. marca 1939 vyšiel A-Zet s karikatúrou Hitlera, vyhodili ho. Gestapo si po neho prišlo ešte v ten deň. Vypočúvali ho - to bol delikt na koncentrák. Našťastie, dostal „iba“ tú výpoveď. Kamaráti z vydavateľstva Melantrich mu vtedy ponúkli, aby pre nich napísal detskú knižku. Napísal ich nakoniec päť, pod pseudonymom Jan Vik. Ale potom už žiadnu.

Ja som myslela, že Miška Guľôčku písal pre vás, mali ste vtedy dva roky, keď vyšiel.

Nie, nie. Čítal som to až neskôr, so sestrou. Ale jeden môj kamarát, Franta Fröhlich (známy český prekladateľ - pozn. red.), mi raz hovoril, že keď ho s rodinou ako Žida poslali do Terezína, zobral si tam jedinú knižku - Miška Guľôčku. To ma fakt dojalo.

Bolo to vôbec možné?

Ale oni nešli do koncentráku. Tam ich poslali až odtiaľ. V Terezíne mali vlastnú samosprávu a viedli tam v podstate bežný život. To mi zas vykladal Arnošt Lustig. Že tam hrávali futbal a na druhý deň ich prišla polovica. V podstate strašné, ale on mi vravel, že v živote sa tak nenasmial ako vtedy.

Fakt?

Pretože on v tom žil! To nemôžete vnímať pateticky.

Spomenuli ste Terezín. Čo hovoríte na to, že ľudia akoby zabudli na tieto hrôzy. Napríklad u nás na Slovensku sa dostala do parlamentu strana, ktorá je otvorene fašistická. Mne sa to zdá divné.

Prosím vás, veď náš pán prezident lezie do zadku Rusom! Ja už ho niekedy upodozrievam, že ho platia.

Myslíte?

On bol vždy taký - chytrý, ale hajzlík. Nejde mu o prachy, on má rád moc. Rovnako ako ten pred ním. Aj keď ten bol trošku kultivovanejší. Nuž, máme smolu. Ale vy máte prezidenta! Nechcete nám ho požičať? Žeby sme si znovu urobili Československo?

Hovoríte, že ste šťastný človek. V čom máte šťastie?

Pche! Vo všetkom. Kde som sa narodil, komu som sa narodil, do akej školy som sa dostal, akú prácu som dostal. A to všetko náhodou.

Vážne? Ako ste si to zaslúžili?

Ja si myslím, že som asi v minulom živote bol veľmi dobrý. (Smiech.) Teraz dobrý nie som.

Ako sa to prejavuje?

Ale, dajte pokoj, nebudem vám predsa prezrádzať svoje zlé vlastnosti! (Smiech.)

Takže všetko podľa vás bola náhoda. Aj Ostře sledované vlaky, ktoré tento rok oslávili päťdesiatku, a že ste sa dostali k Hrabalovi, pred ktorým mali všetci veľký rešpekt?

Hrabal nepublikoval skoro do svojich päťdesiatich rokov. Nešlo to. Nie že to bolo protištátne, ale bol to iný štýl. No a keď sa objavila jeho prvá poviedka v nejakom časopise, to som pozeral! To bol Neruda, Čapek, všetko! A navyše to malo iróniu, nadhľad. Písal o tragédii, ale človek nevedel, či sa má smiať, alebo plakať. Bolo to zjavenie. Od tej chvíle som lapal po všetkom, čo od neho vyšlo.

No a keď som bol na vojne - pracoval som v Armádnom filme - stretol som sa s Honzom Němcom (český režisér - pozn. red.). Pamätám si to trošku inak, ale on tvrdil, že sme sa stretli a spolu sme si vymysleli, že budeme robiť poviedkový film podľa Hrabalových poviedok. Perličky na dně sa to volalo.

Ja si to pamätám tak, že niekto bol u mňa na návšteve a vravel, že niečo také sa chystá, a ja som povedal - chcel by som to robiť s vami. Bola to odo mňa odvaha, lebo v tom čase som bol nula. Ale Honza Němec, Věra Chytilová, Evald Schorm, ktorí mali na tom robiť, mali za sebou už úspešný film.

A tie Vlaky?

Moja poviedka sa podarila, a tak mi ponúkli Ostře sledované vlaky. V tom bola tiež drzosť „mládí“. Stretol sa so mnou dramaturg z Barrandova a spýtal sa, či by som nechcel nakrútiť ďalšieho Hrabala. Hneď som zvolal - áno! Až potom mi povedal, že predo mnou to odriekli traja ľudia. Že si s tým nevedeli rady.

Robili ste na tom s pánom Hrabalom?

To nešlo inak.

Nechal vás, nech robíte podľa seba, alebo si presadzoval svoje?

To je práve to, že on nemal vôbec žiadnu umeleckú ctižiadosť. Povedal - knižka je moja, film je tvoj. Fungovalo to takto - ja som povedal, čo by tam malo byť, a on to buď napísal, alebo nie. Neboli diskusie. Tie by boli zbytočné. Pretože som vedel, že on dobre vie, čo je dobré a čo nie, a on zas vedel, že ja viem dobre, čo ten film potrebuje. Mali sme zhodu.

Ktorá sa skončila Oscarom.

Ďalšia náhoda.

Myslíte, že ste to dostali, lebo bola taká doba? Že „letelo“ Československo?

Oscara dostala aj hŕba sračiek, takže to nie je žiadna veľká česť. Skrátka, Forman a ďalší českí režiséri vzbudili záujem o český film. Premietali sa po celej Európe. No a jeden taliansky producent, myslím, že to bol Dino de Laurentis, tiež nakúpil české filmy, a pretože nemal žiadny taliansky, ktorý by poslal do Hollywoodu, tak tam poslal Ostře sledované vlaky. A vyhrali.

Vy ste naozaj dieťa šťasteny.

Veď vám to vravím. Na to, čo viem a aký som lenivý, som dopadol nádherne.

Vraj prídete k nám na festival do Trenčianskych Teplíc. Máte byť čestný člen prezídia festivalu.

Prídem len na tlačovku, lebo v čase festivalu som, žiaľ, s rodinou na dovolenke v Španielsku. Ale inak som tam býval často, vďaka pánovi Hledíkovi. A chodil som tam veľmi rád.

Prečo sa potom o festivaloch vyjadrujete s dešpektom? Viackrát ste povedali, že sa tam dostanú iba nepodarené filmy.

Je pravda, že som to povedal. Ale sú festivaly a festivaly. Čo sa týka Karlových Varov alebo Trenčianskych Teplíc, z tých cítim ctižiadosť. No raz som bol v porote v Benátkach a tam mali hrozne blbé filmy.

Prezident toho festivalu - je to môj kamarát - nás prosil, aby sme ocenili nejaký americký film, lebo že americké firmy do festivalového biznisu pchajú veľmi veľa peňazí. Vtedy som pochopil, prečo sú tie veľké festivaly také. Alebo prečo je tam pár dobrých filmov a ostatné sú príšerné. No hej, festivalové filmy. Na nepozeranie. Alebo iba pre snobov.

Som rada, že to hovoríte, človek sa niekedy hanbí priznať, že sa mu nejaký film nepáči, lebo to vyzerá, že je blbý.

Sú filmy pre ľudí a potom sú filmy pre snobské festivaly. To nejde dokopy. Raz som bol v Mannheime. Bol to môj prvý festival, tak som si myslel, že musím vidieť všetky filmy. Ale vydržal som to iba tri dni. Potom som radšej chodil po meste. To je zvláštne mesto.

Je postavené ako šachovnica, ulice majú označené rímskymi číslicami. A ako som sa prechádzal, natrafil som na kino. Vidím, že tam prúdia ľudia a neviem prečo, aj mňa to tam vcuclo. V hľadisku bolo veľa detí, pustili film - a ja som povedal, že už nechcem vidieť žiadny iný! Hrali Mary Poppinsovú. Zrazu som sa ocitol v inom svete. Odvtedy na veľkých festivaloch zásadne nechodím do kina.

A inak chodíte do kina?

Viete, čo sa hovorí v Česku o obuvníkovej žene a kováčovej kobyle? Že chodia bosé. Nechodím do kina, lebo mi vadí, že tam ľudia chrúmu popkorn. Ja si to radšej pozerám doma v televízore. Mám veľmi veľa filmov. Na DVD aj na kazetách.

Sťahujete si nové filmy?

Nie. Ja to neviem. Ale bolo by mi to aj trápne. Mám peniaze na to, aby som si mohol tie filmy legálne kúpiť.

Teraz je doba seriálov. Poznáte Hru o tróny či Dom z kariet?

Nepozerám to. Nemám trpezlivosť. Hoci teraz som si pozrel nejaké české kriminálne seriály, zapáčil sa mi hlavne jeden - Prípady 1. oddelenia. Je to starší seriál, hrá tam Polívka a Ondra Vetchý. Je to dobre vystavané, ale zaujalo ma to hlavne preto, že mám rád tých hercov.

Pozeráte aspoň české filmy? V Česku sa veľa nakrúca.

Však? Kde na to berú peniaze, to teda neviem.

Koľko to tak vyjde - urobiť film?

Keď je lacný, stojí dvadsať miliónov. Za dvadsať miliónov postavíte činžiak. Ten stojí dlho. Ale film vám prejde za dva týždne, keď je dobrý. Veď preto nerobím. Nemám odvahu.

Veď u vás sa chodí do kina. A české filmy vyhrávajú v návštevnosti.

Bolo to jeden čas. Ale vraj už nie je. Je veľa inej zábavy. Šport, cestovanie. Dnes sú ľudia, čo zarábajú peniaze. Kedysi sa chodilo do práce a potom do kina. Dnes pracujete vo dne v noci.

Ale keby vám niečo ponúkli, išli by ste do toho?

Určite. Vždy sa nechám pozvať. Mne by „upadla huba“, keby som mal povedať - nechajte ma niečo robiť. Som rozmaznaný. Ale tiež sa bojím robiť hlúposti. Nechcem rozhadzovať peniaze. Ani môj posledný film Donšajni si na seba nezarobil.

Sklamalo vás to? Aj kritici sa vtedy do vás dosť obuli.

Oni si mysleli, že musím robiť umenie. Zdalo sa im to asi málo pokrokové. Ale vonku sa to páčilo. Martin Frič robil kedysi také filmy.

Toho ste najskôr neuznávali...

To je pravda. Kým som nezistil, že hoci nebol vzdelaný, v porovnaní s tými ostatnými mal inštinkt. Vedel, ako to urobiť, aby to ľudí neurážalo. A vždy v tom bol aj kus poznania. Keď robil vážne filmy, už to nebolo také, ale tie jeho komédie...

Takže umenie vám nevonia?

Keď som bol mladý, ohŕňal som nad všetkým nos. Ale veľmi rýchlo som pochopil, že všetka literatúra, obrazy sa dlho nerobili pre umenie. Umenie sa začalo robiť až v prvej polovici minulého storočia. Pritom keď to má byť pre ľudí, tak sa to musí vedieť. Lenže dnes, keď sa to nevie, tak sa povie, že je to nová forma. Teraz umrel Honza Němec. To bol režisér, ktorý mal právo robiť pokusy. Ale mnohí ostatní sú „packalové“. Vrátane mojej milovanej Věry Chytilovej. To bola pusinka. Ale čo po nej zostalo, to boli skôr filmy, ktoré neboli umelecké. Iba cielene umelecké. Ale neviem, možno je to rúhanie, čo hovorím.

Vy ste filmy nielen režírovali, aj ste v nich hrali.

To bol vždy omyl. Náhoda. Ja mám o hercoch lepšiu mienku.

Napriek tomu vás dosť často obsadzovali. Dokonca vaša filmografia herca je viac ako dvojnásobná oproti režisérskej.

Mám veľa kamarátov! (Smiech.) To svoje hranie som nikdy nebral vážne. Pozrite sa, herec musí mať v sebe niečo zaujímavé. Keď ho stretnete, tak sa za ním otočíte. Musí mať charizmu. Ja nemám.

Pre vás bol taký herec?

No iste, Hrušínský! A tiež Josef Abrhám, Marián Labuda… Je ich mnoho, pri ktorých si hovorím - to je herec! Nie preto, že dokáže zahrať niekoho iného. Ale preto, že je to, skrátka, osobnosť. Pán Hrušínský, keď vezmete Spaľovača mŕtvol a pri ňom Švejka, tak to je veľké rozpätie, ale vždy je to on. Taká osobnosť sa rodí raz za sto rokov.

Je dnes medzi českými hercami niekto taký?

Teraz objavujem Polívku. Dlho som ho považoval za dobrého klauna, ale teraz som ho videl v pár filmoch a zistil som, že je aj skvelý herec. A potom Vetchý. A Trojan. A Geislerka, to je osobnosť. A Bohdalová.

O tej sa hovorí ako o národnom poklade, ale pritom často sa do nej obúvajú, napríklad pre jej podporu prezidentov naprieč politickým spektrom.

Každý má právo byť hlúpy. Hrušínský zasa chľastal. Pozrite sa, Lukavský je svätý, ale je nudný. Každý musí mať nejaké chyby. Ľudia bez chyby nie sú ľudia.

Herečka Magda Vášaryová sa preslávila nahou scénou v jeho Postřižinách. „Niekedy ma štve,“ hovorí o nej režisér. Pozrite si video:

Takže sa vám nezdá, že to ide od desiatich k piatim?

To si mysleli naši oteckovia tiež. A čo chudáci naše deti. Tí budú stonať nad tým, čo budú robiť naši vnuci. A všetci sa budú učiť po čínsky. Bojím sa, čo bude s mojimi dievčatami. A vidíte - aj s tými deckami mám šťastie. Ja si ich nezaslúžim. Nechcel som ich. Ale mám ich. A som rád. Mám chytrú ženu. Tú staršiu, Aničku, si Olinka zaobstarala na truc, s iným chlapom, režisérom Jaroslavom Brabcom, ak to neviete. Chvíľku bol, samozrejme, malér…

Ale vy ste sa s tým vyrovnali po pansky.

Ono to inak nejde. Možno keby som bol mladší. Tá menšia, tá už je, zaplaťpánboh, moja. Hoci dúfam, že nebude po mne. Že bude pekná po maminke a chytrá po babičke. Lebo ja mám aj svokru krásnu. A skvelú. V tom mám tiež šťastie. Ale už veľa rozprávam o sebe.

Vaša manželka je o štyridsať rokov mladšia. Klape vám to?

A viete prečo? Bývajú inde. Sme spolu, keď sa potrebujeme. To vám odporúčam. A potom - pochopil som, že je dobré byť pokorný. Mužská hrdosť, to len obťažuje. Minule som bol u nich a svokra sa ma pýta - Jiřinku - oni mi hovoria Jiřinku -, a na čo máš chuť? A ja vravím - spýtaj sa Olinky. (Smiech.) To je veľmi pohodlné. Ak na to príde váš muž, uvidíte, akí budete spokojní. To bolo kedysi, že muži museli byť agilnejší. Dnes sú lepšie ženy. Sú dravšie a energickejšie. A hlavne sú nezávislé.

Vravíte, že nenakrúcate, divadlo nerobíte, operu nerobíte. Tak čo teda robíte?

Nič. Sedím doma a púšťam si hudbu. Mám veľa platní. Nemám žiadny majetok, všetko je v knižkách a platniach. Kupoval som veľa kníh. Boli lacné a dobré.

A už to tak nie je?

Teraz vyjde kadejaká sprostosť. Nedávno som si kúpil komiks o Zátopkovi - to je tiež blbina! Išiel som to vrátiť. Mám doma veľa českých knižiek, lebo som si hovoril, čo keby bol z toho film. Ale tie nové veci... Občas mám pocit, že ľudia píšu len preto, že si myslia, že musia niečo napísať. To už nie je pán Čapek ani pán Hrabal. Alebo som nafúkaný.

Žijete na skok od Nemecka. Čo hovoríte na utečeneckú vlnu?

Nemám rád tú českú priposratosť. Trošku sa za Čechov hanbím, pretože keď prišli Rusi, veľa Čechov utieklo. Ale nie z politických dôvodov, nie že ich vyhnali. Išli, lebo sa otvorili hranice. Málo ľudí utieklo pred komunistami, viac ich išlo za lepším životom. Teraz ľudia zo Sýrie utekajú, lebo sú v nebezpečí. A my sa správame hnusne.

Najvtipnejšie na tom je, že oni k nám ísť nechcú a my hovoríme - preboha, len sem nechoďte. Je to hlavne politická karta.

Pozrite sa na Nemecko. Majú na svedomí dve svetové vojny. Mnoho mŕtvych. Sedemdesiat rokov po tom ešte stále majú zlé svedomie. Preto strpia emigrantov. My sme netrpeli, ale o to viac sa bojíme. Rusi, tí majú na svedomí oveľa viac zla a mŕtvych. A spýtajte sa nejakého Rusa, či má zlé svedomie z toho, čo sa dialo pred vojnou, po vojne. Koľko ľudí nechali zomrieť hladom. Myslíte, že Putin má preto zlé svedomie? Povedzte mi nejaký vtip, nech mi nie je smutno.

Ja som zlý rozprávač vtipov. Vy mi povedzte.

Neviem si spomenúť. Vtipy, tuším, vymizli, nezdá sa vám? Možno preto, že je nám príliš dobre. Za protektorátu, za totality... To bolo vtipov!

Vy ste nechceli emigrovať?

Nie, hoci som mal ponuky robiť vonku. Keď som dostal Oscara, volali ma z Hollywoodu, aby som tam išiel. Povedal som im - teraz nemôžem, mám roztočený film. A potom keď prišli Rusi, bol som v New Yorku a oni mi vraveli - no vidíte, tak teraz je to hotové. A ja som si spomenul, ako mi pán Šlitr raz povedal: No dobre, je nás pätnásť miliónov, milión utečie a čo bude s tými štrnástimi? A povedal som nie.

Nikdy ste to neoľutovali?

Chvíľku som rozmýšľal, či nie som sprostý. Ale potom ma to prešlo. Napríklad Miloš Forman mal ten drive. On vyrástol v sirotinci, jeho rodičia zahynuli počas vojny. Takže od samého začiatku sa musel prehrýzať životom.

Ja som vyrástol v teple domova, nemal som žiadne problémy. Nedokázal by som sa tam biť. Mnohí európski režiséri utiekli, no málokto uspel. A kto neuspel, tak sa tam vstrebal. Miloš nie, ten robí ešte stále české filmy. Pred dvoma rokmi som bol u neho a viete, aké boli jeho prvé slová? Koľko tabletiek berieš?! To sa ma spýtal ten plejboj!