Otec prvého slovenského filmu: Jeho Jánošík sa stal dedičstvom UNESCO

Pred 120 rokmi sa v dedine v Turci narodil otec prvého slovenského filmu.

V lete 1921 došlo na slovenskom vidieku k nevídanej veci. Do končín, kde v nejednom ohľade ešte dožíval stredovek, chudoba aj povery, vtrhol pokrok v podobe pohyblivých obrázkov - pricestovali filmári z veľkého sveta.

Filmový štáb zahŕňal dovedna až 400 ľudí, ale ústredné boli tri postavy - Ján Závodný zabezpečoval financovanie filmu, Daniel Siakeľ si vzal na starosť kameru a jeho mladší brat Jaroslav réžiu. Na rodné Slovensko sa vrátili zo Spojených štátov a nakrútili Jánošíka.

Vďaka nemu sme sa stali jednou z prvých desiatich krajín s vlastným dlhometrážnym hraným filmom. Dielko, ktoré vznikalo v skutočne partizánskych podmienkach, zaradilo UNESCO v roku 1995 do svetového kultúrneho dedičstva. Jeho režisér prišiel na svet v Blatnici 4. januára 1896.

Amerikáni

Blatnica, neveľká dedinka v hornom Turci, bola kedysi známa vďaka olejkárom a šafraníkom, ktorí so vzácnymi olejčekmi a liekmi putovali až do Ruska, dnes väčšina ľudí cestuje za prácou do okresného Martina. Vo vysťahovaleckej vlne začiatkom 20. storočia stadeto podľa výskumov emigrovalo až 300 ľudí, tretina obyvateľstva. Medzi nimi bratia Siakeľovci.

Starší Daniel odišiel za veľkú mláku už v roku 1905. V americkom Chicagu sa zamestnal vo firme na spracovanie filmov, tá určila jeho budúcu kariéru.

Jaroslav cestoval za ním z Uhorska iba ako 16-ročný - podľa informácií z Liberty Ellis Foundation, ktorá spravuje dokumenty o emigrantoch do USA, sa nalodil v Brémach na loď Kronprinzessin Cecilie a na americkom brehu pristál 29. októbra 1912.

Neskôr za súrodencami prišli aj ich rodičia, otec Ján a mama Johanna. Malú záhadu spôsobuje len fakt, že v amerických dokumentoch ich mladší syn zavše figuruje pod menom Ludvik, inokedy uvádza poameričtené Ludwig Jerry.

Situáciu nám osvetľuje blatnický evanjelický farár Tomáš German: „Dvanásť rokov po krste bol konfirmovaný, čo je v evanjelickej cirkvi obdoba katolíckej birmovky, a podľa záznamu v našej matrike mal až dve krstné mená, teda volal sa Ludvík Jaroslav Siakeľ.“

Ludwig, Jerry či Jaroslav sa za oceánom zamestnal v rovnakej spoločnosti ako o desať rokov starší Daniel. Filmárčina nakoniec bratov zaviala späť do rodných končín. K prelomovému roku návratu, teda roku, keď vznikol Jánošík, sme objavili aj ich pôvodné pasy.

Podľa starých záznamov americkú pevninu opustili s producentom Jánom, respektíve Johnom Závodným. Ten kvôli peniazom na film predal kino, ktoré mal v Chicagu. K dokumentom je priložený hlavičkový papier spoločnosti Tatra Film Corporation, ktorá zohrala kľúčovú úlohu.

Firmu založili krátko predtým americkí Slováci so zámerom natáčať filmy vo vlasti - dobový dokument obsahuje aj opis činnosti v kostrbatej slovenčine: „Filmovanie dramov, veselohrov, cestopisov a historických dejov.“ Amerikáni sa pustili do podniku, ktorý sa mal navždy zapísať do histórie.

Na kolene

Peňazí beztak nebolo dosť, z plánovaného rozpočtu zohnali sotva polovicu, len 16-tisíc dolárov. Pri natáčaní sa preto muselo škrtať a improvizovať.

Dielo vznikalo doslova na kolene, v podmienkach, aké si dnes ťažko predstaviť. Dych berie ich odvaha. Siakeľovci nemali s natáčaním dlhometrážneho hraného filmu žiadne skúsenosti, navyše cestovali len s jednou tretinou scenára od novinára Jozefa Žáka-Marušiaka - poslednú tretinu im napokon neposlal vôbec, údajne pre hádku, takže si ho museli dopísať sami.

Ubytovanie v Martine bolo pridrahé, preto si zvolili lacnejšiu Blatnicu, kde sa Siakeľovci narodili. Miesto vzdialenej Terchovej nakrúcali radšej v bližšom Šútove.

Ani v 20. storočí nemuseli inscenovať mnohé z jánošíkovskej doby - chudobné dedinské domce mali ešte stále slamené strechy, cesty boli prašné a keďže filmový štáb nemal auto, jazdil na sedliackych rebriniakoch alebo vlakom. V Šútove, kde rýchlik nestál, ho Jaro Siakeľ zastavoval ručnou brzdou - pokuta vyšla lacnejšie než prevoz štábu na miesto nakrúcania.

Unikátny

Film vznikol v začiatkoch hranej kinematografie a súčasne československej demokracie. Oboje sa na ňom odrazilo. Je vlastne svedectvom doby - naivných aj odvážnych technických postupov, rovnako ako nadšenia z toho, že po páde monarchie je vlasť konečne slobodná.

V reklamnom letáku k filmu hrdo stojí: „Jánošík je symbolom odboja proti maďarskému zemianstvu, ktoré slovenský ľud utláčalo a držalo v putách. Dnes, keď slovenský národ púšťa sa na voľných krídlach k voľnému letu, aby sa dostal na svetové súťaže, naši americkí bratia pomáhajú i v tejto práci, ba novou silou idú za vytýčeným cieľom.“

V súlade s tým je konštatovanie v knihe Dejiny slovenskej kinematografie: „Hoci bol film situovaný do minulosti, jeho autori komentovali aj nedávnu históriu, reagovali na skúsenosti, ktorými sami museli prechádzať na sklonku rakúsko-uhorskej monarchie.“

Od neskorších spracovaní sa „siakeľovský“ Jánošík dosť líši - v hlavnom pláne nie sú zbojnícke scénky a zámerom tvorcov nebolo vykreslenie historickej reality, ale legendy, spolu s biedou poddanstva a na druhej strane „tým prekliatym panstvom“.

Dobová reklama tvrdila: „Jánošík je propagačným filmom slovenským, ktorý znázorňuje bývalé otroctvo slovenského ľudu a odpor Jánošíkov proti násiliu.“

Komicky dnes pôsobí obézny Teodor Pištěk v hlavnej úlohe hôrneho chlapca, Aničku hrala Mária Fábryová, ktorá pred kamerou stála prvýkrát v živote. V ďalších úlohách si zahrali ochotníci, četníci aj Blatničania.

V dielku nechýbajú prepiate melodramatické gestá nemej éry, ale nezaprie ani odhodlanosť celého štábu, ktorý sa pustil do práce na poli neoranom.

Filmový publicista Štefan Vraštiak pri 80. výročí filmu komentoval: „Hoci praktické skúsenosti filmového štábu boli takmer nulové, výsledný film nesporne znesie aj prísnejšie hodnotiace kritériá kladené na vtedajšiu nemú filmovú tvorbu.“

Druhý život

Ďalšie osudy filmu boli pohnuté. Posledné interiérové scény dokrúcali v Prahe, na brehu Vltavy natočili aj finálnu scénu Jánošíkovej popravy.

Čoskoro sa konala v novembri 1921 v Prahe premiéra, slovenská premiéra bola 3. januára 1922 v Žiline vo vtedajšom biografe Grand Bio Univerzum. Hoci návštevnosť nebola zlá, film si na seba nedokázal zarobiť, producent Závodný sa silno zadlžil a spoločnosť skrachovala.

Prvý celovečerný film bratov Siakeľovcov bol zároveň ich posledným. V čase, keď koloval po biografoch, hrala k nemu podľa zvyku živá hudba.

Dnešná verzia je dodatočne ozvučená, v roku 1975 ju zreštauroval filmový historik Ivan Rumanovský. Opravil poškodené miesta, zničené pasáže nahradil nastrihanými fotografiami z filmu a doplnil aj nové titulky, staré vraj mali viacero chýb vrátane gramatických. Začal sa druhý život Jánošíka.

Pôsobivá je záchrana filmových kotúčov. Dielo sa dlho považovalo za nenávratne stratené. Našťastie, jednu kópiu uchovával celé roky vo svojej garáži v Chicagu niekdajší producent Závodný. Osobne film priviezol do normalizačného Československa.

Po rokoch

Neskôr do rodiska pricestoval aj sám Jaroslav Siakeľ. V roku 1981 spomínal: „Najkrajšie spomienky mám na to, ako nám pri filme pomáhali naši Slováci... Jánošík bol predsa náš jediný hrdina, ktorý bránil ľud... Veď aj Angličania sfilmovali niekoľko verzií svojho Robina Hooda...“

Kým brat, kameraman Daniel, skonal krátko po druhej svetovej vojne, režisér Jaro zomrel koncom milénia ako 101-ročný. Neskôr sa venoval podnikaniu a mal firmu na diapozitívy, svoje zásluhy na filme bagatelizoval.

Na otázku, ako sa dostal k filmovaniu, povedal: „Všetko treba robiť od začiatku. Každému remeslu sa človek musí vyučiť, aby bol čoraz lepší. Aj ja som začínal, ako sa hovorí, od spodku, najskôr som otváral debny s materiálom a neskôr som už premietal negatívy...“

V ich rodnej dedine však už nikto zo slávnej filmárskej rodiny nezostal. „Nemáme tu nikoho s týmto menom ani tu nežije nikto z príbuzenstva Siakeľovcov,“ hovorí nám starostka Blatnice Ivica Súkeníková, „ale ich rodný dom ešte stojí, hoci už dávno v ňom bývajú iní ľudia.“

Blatnica a jej okolie je pekný kút Slovenska. Prírodu Veľkej Fatry a dvoch jej krásnych dolín, Gaderskej a Blatnickej, dopĺňajú zrúcaniny hradu nad dedinou.

V dedine s necelou tisíckou obyvateľov mnohé zostalo zachované tak, ako bolo pred 120 rokmi, keď sa tam narodil Jaroslav Siakeľ, režisér nášho prvého hraného filmu.

Jeho rodičovský dom sa nachádza v strede dediny a podobne ako viaceré ďalšie je dokladom pôvodnej ľudovej architektúry, domov s klenutými uzatvorenými bránami z 19. storočia.

„Hneď oproti stojí dom, ktorý sa zjavil vo filme Jánošík, takých miest je v dedine viac, kde natáčali jednotlivé scény,“ ukazuje nám pani starostka. Pôvodná architektúra v centre obce je taká výnimočná, že už dlhšie zvažujú vyhlásiť ju za pamiatkovú zónu. Stojí tu aj Prónayovská kúria - ako inak, aj tá sa zjavila v prvom Jánošíkovi.