Vlastizradca: Biľak, vpravo, bol predĺženou rukou Leonida Brežneva, v strede. Pre moc hodil cez palubu aj Alexandra Dubčeka.

Posledný z päťky: Pozývací list Brežnevovi odovzdal Biľak pre istotu na záchode

Pozývací list nakoniec došiel pred pár dňami aj Biľakovi. Priamo od Brežneva. Čierny humor sa objavil len chvíľu po oznámení, že vo veku 96 rokov zomrel v Bratislave Vasil Biľak.

Niekdajší vysoký funkcionár komunistickej strany, ale najmä jeden zo signatárov takzvaného pozývacieho listu, ktorý mal legitimizovať inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968. Pätica novodobých vlastizradcov je opäť pokope - na druhom svete.

Na posledného do partie museli však zvyšní štyria čakať dlho. Drahomír Kolder zomrel už v roku 1972. V roku 1983 ho nasledoval Oldřich Švestka. Antonín Kapek sa v roku 1990 obesil a Alois Indra ho prežil iba o pár mesiacov.

Šokoval ho záchod

Vasil Biľak sa narodil 11. augusta 1917 v Krajnej Bystrej, malej východoslovenskej dedine neďaleko Duklianskeho priesmyku. Vlastne sa ani nenarodil ako Biľak. Volal sa Gula. No také priezvisko mala v podstate celá dedina.

„Preto každá rodina používala ešte nejaké prídavné pomenovanie - Gula-Gulak, Gula- -Perišin, Gula-Jano, Gula-Hrindač a my Gula-Biľak,“ napísal Vasil vo svojich pamätiach Míľniky môjho života.

V Česku, kam sa odišiel učiť za krajčíra, z neho urobili Václava. Meno Vasil im bolo čudné, a tak ho volali Vašek. Ako ďalej spomína v knihe, šokoval ho vtedy ozajstný záchod. Keď uvidel peknú miestnosť s bielou porcelánovou misou, bol, ako napísal, doslova očarený: „Nechcel som veriť, že toto je miesto, kde si človek môže uľaviť.“ Vtedy ešte netušil, že záchod zohrá v jeho živote ešte osudovú úlohu. Pozývací list pre Brežneva odovzdáva v Bratislave potichu na záchode 3. augusta 1968 počas stretnutia najvyšších predstaviteľov šiestich socialistických krajín. Tri týždne nato Československo v rámci bratskej pomoci obsadili vojská piatich štátov.

Z krajčíra politik

Z Václava Biľaka, ako má napísané vo väčšine dokumentov z Hradca Králové, nemal byť však ani dobrý krajčír. Do výučného listu mu vraj dokonca pripísali poznámku: „Na saká nepúšťať.“ K tomu sa však v pamätiach nepriznáva. Naopak, tvrdí tam, že skúšky urobil na výbornú, a chváli sa, že pracoval v najlepších salónoch v Bratislave.

„Nie ja som hľadal prácu, ale dobré firmy dávali ponuky mne.“ Tak či onak, veľa toho v živote neušil, pretože sa dal na politiku, ktorá ho vraj priťahovala už ako tovariša. Veľmi bystrý však nebol.

„Heslá - my chceme prácu, dajte nám chlieb -, to bolo zrozumiteľné. Milovať Sovietsky zväz, to mi vyvieralo zo srdca. Nedokázal som však pochopiť, prečo musí byť kríza. Že človek chce pracovať a nemôže.“

S politikou, v ktorej napokon urobil veľkú kariéru, v roku 1936 začínal v Červených odboroch: „Aké krásne, bojové, súdružské schôdze to boli!“ pochvaľoval si na staré kolená. Z Červených odborov viedla jeho cesta do komunistickej strany, aby sa z krajčíra, ktorý sa do smrti nenaučil poriadne po slovensky, stal obávaný tajomník všemocnej strany, ničiaci životy státisícov spoluobčanov. Hoci s jeho členstvom v strane to nie je až také jasné. Vysvetľoval -

„Podal som prihlášku do KSČ. V zhone iných udalostí a mnohých starostí sa akosi zabúdalo vydať mi legitimáciu.“ Možno bol len opatrný a vyčkával, ako sa udalosti budú vyvíjať. Ako neskôr v živote ešte veľakrát.

Vysvetlenia

Prefíkaný krajčír si vždy vedel nájsť vysvetlenie, prečo sa nedokázal správať statočne. Jednoducho osud mu nedoprial správať sa hrdinsky. Vraj chcel bojovať so španielskymi interbrigadistami, no nevzali ho, lebo bol malý a slabý. Aj v Povstaní ho akosi prenasledovala smola.

Vždy, keď bol pripravený bojovať a obetovať hoci aj život, nariadili jeho nadriadení ústup. Keď sa chystali prepadnúť Nemcov, prepadol ich už ktosi pred nimi a oni márne čakali až do rána. Keď videli, ako Nemci zabili matku a dieťa, nezasiahli, lebo by prezradili dobrý úkryt. Zato iní mu závideli jeho odvahu a úspechy a hádzali mu polená pod nohy. Hrdinom nechcel byť Vasil Biľak ani vtedy, keď napísal s kumpánmi onen pozývací list. Naopak, poprosili v ňom súdruha Brežneva, aby mená signatárov nezverejnil. A pre istotu sa k autorstvu do smrti nepriznal.

„K niečomu, čo som neurobil, sa predsa nemôžem priznať,“ hovoril s obľubou. Svoj podpis popieral aj po tom, čo ruský prezident Boris Jeľcin odovzdal kópiu listu prezidentovi Václavovi Havlovi.

V roku 1992 ho totiž pri triedení spisov v archíve prezidenta ZSSR našiel šéf Štátneho archívu Ruskej federácie Rudolf Pichoja. Dlho hľadaný dokument bol v zapečatenej obálke s dátumom 25. 9. 1968. Vtedajší vedúci oddelenia Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu a neskorší generálny tajomník strany na ňu vlastnoručne napísal: „Uložiť v archíve politbyra. Bez súhlasu neotvárať - Konstantin Černenko.“

Pätica vlastizradcov v ňom Brežneva žiadala o poskytnutie podpory a pomoci „všetkými prostriedkami, ktoré máte“.

Ako písali, „vedenie strany už nie je ďalej schopné úspešne sa brániť pred útokmi proti socializmu, nedokáže organizovať proti pravicovým silám ani ideologický, ani politický odpor. Samotná existencia socializmu v našej krajine je ohrozená“. V závere prosili adresáta o maximálne utajenie obsahu listu „vzhľadom na zložitosť a nebezpečnosť vývoja situácie v našej krajine“.

Ustráchaný

Bezprostredne po okupácii, so sovietskymi tankmi za chrbtom a s vedomím, že najvyšší predstavitelia strany sú už odvlečení do Moskvy, začal Biľak vystrkovať rožky. S ďalšími „statočnými súdruhmi“ navrhol prezidentovi Ludvíkovi Svobodovi, aby vytvoril „robotnícko-roľnícku vládu“ - samozrejme, na čele s nimi -, ktorá dá krajinu do poriadku. Na Pražský hrad prišli pre istotu v sovietskom obrnenom transportéri. Prezident ich vyhodil.

„To, čo mi tu navrhujete, urobiť nemôžem a nikdy neurobím. Keby som niečo také urobil, národ by ma musel vyhnať z tohto Hradu ako prašivého psa!“ vyhlásil Svoboda. Sprisahancom povedal, že osobne odíde do Moskvy rokovať s Brežnevom o návrate odvlečených. Vasil Biľak vyzeral v tej chvíli ako po riadnom výprasku, spomínal jeden z účastníkov stretnutia Zdeněk Mlynář.

„Naraz bolo vidno, že je to predsa len jednoducho nedoučený krajčír, plný ambícií, túžby po moci a zloby, ktorý má však teraz predovšetkým strach. Sedel skrčený a nepozeral sa nikomu do očí, nervóznymi trhanými pohybmi žmolil niečo v rukách a kto na okamih zachytil jeho pohľad, videl práve ten strach, obrovský, až živočíšny strach z debakla v osudovej chvíli,“ spomína Mlynář.

Vedľa Dubčeka!

Posledná rozlúčka s Vasilom Biľakom sa konala v bratislavskom krematóriu. Zarytý komunista mal cirkevný obrad. Okrem najbližšej rodiny na čele so zaťom a niekdajším šéfom Komunistickej strany Slovenska (KSS) Jozefom Ševcom sa s ním prišli rozlúčiť aj známe tváre totalitného režimu. Z Česka prišiel niekdajší generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Československa Miloš Jakeš, nechýbal ani posledný šéf vtedajšej tajnej polície ŠtB Alojz Lorenc či šéf bratislavskej KSS a poslanec Federálneho zhromaždenia Gejza Šlapka.

Rusko zastupoval veľvyslanec Pavel Kuznecov, bolívijská ambasáda poslala budovateľovi svetlých zajtrajškov smútočný veniec. Posledný zo signatárov pozvania okupačných vojsk zomrel v piatok 7. februára nadránom vo veku 96 rokov vo svojej izbe.

Rodina k nemu zavolala aj záchranárov, tí však už konštatovali len smrť. Aj podľa vtedajších zákonov vlastizradca dožil pokojne v skonfiškovanej vile, ktorú od štátu odkúpil, ako to mohol predsa spraviť každý občan. Iróniou osudu Vasil Biľak naveky spočinie na cintoríne v Slávičom údolí iba päť metrov od miesta posledného odpočinku Alexandra Dubčeka. Vodcu Pražskej jari a komunistického obrodenia prakticky zničil práve Biľak.

Návštevy Rusov

Vasil Biľak sa po revolúcii neukazoval na verejnosti. Von z honosnej vily kúsok od Slavína vychádzal len maskovaný. Údajne nemal vážne zdravotné problémy a vedel sa sám o seba postarať. Chodil však o paličke, čo zachytili fotoaparáty pri voľbách v roku 2002. Bývalí spojenci, teda Rusi, však o neho javili záujem. V roku 2012 ho navštívili ľudia z ruskej ambasády deň pred výročím vtrhnutia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa.

Tank do okien

Hoci súdy pozvanie cudzích armád riešili, Biľak nebol nikdy odsúdený. Tvrdil, že nikdy žiaden list nepodpísal. Naposledy mu chcel jeho činy pripomenúť poslanec Alojz Hlina. V auguste 2012 mu dal pred vilu dotiahnuť ruský tank a namieril hlaveň do okien. Aby vraj aspoň na chvíľu cítil to, čo občania Československa v roku 1968.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].