Točiť smetné nádoby neberie Anton ako kumšt, ale ako nevyhnutnú 40-ročnú prax. Postavil si za to dom.

Pracant v rómskej osade: Robí smetiara, postavil si vilu

Anton Oračko robí štyridsať rokov, v osade si postavil vilu s trinástimi izbami. Ani jedno z jeho ôsmich detí prácu nemá.

Rómska osada v Stráňach pod Tatrami je plná kontrastov. Nájdete tam zdevastované chatrče, ale aj riadne murované domy s kovanými plotmi. Kto ich vlastní, sa nedozvieme, väčšina z miestnych nemá záujem hovoriť o tom, ako k domom prišli. Výnimkou je Anton Oračko, majiteľ poschodového žlto-červeného domiska. Vraj nemá čo skrývať, veď štyridsať rokov robí smetiara v neďalekom Kežmarku. Tam bola zamestnaná aj jeho žena, dvadsaťpäť rokov ako zametačka. Manželia teda robili celý život. Majú osem detí, no z nich ani jedno zamestnanie nemá.

Pracant

Anton Oračko chodí do práce na piatu ráno. Nejde mu žiadny spoj, preto sa spolu s ďalšími dedinčanmi poskladajú na benzín a autom idú do blízkeho Kežmarku. Tam si uvarí kávu a čaká do šiestej v šatni, aby nastúpil do šichty. „Nemal som jediné áčko, vždy som prišiel,“ neskromne prezrádza Tóno. Za pravdu mu dáva aj jeho šéf. Riaditeľ Technických služieb v Kežmarku Jozef Krok si dlhoročného pracanta chváli. „Keby boli všetci naši zamestnanci takíto, nemáme problém.“

Jazdu na zadnej časti smetiarskeho auta už Tóno berie akosi automaticky, perfektne pozná celé mesto i okolie. Presne vie, kde aké smetné nádoby kto má. Tie malé dokáže k autu točiť jednou rukou aj so zatvorenými očami. „Hoci to tak nevyzerá, je to najjednoduchší spôsob, ako nádobu dostať k autu,“ vysvetľuje. „Je to však ťažká práca. Zvykol som si, ja bez roboty neviem byť. Deti sú síce všetky nezamestnané, no túto by som im neprial. V zime, v teple, v daždi, stále, ako sa povie, som na čerstvom vzduchu. Nech si radšej nájdu niečo ľahšie.“

Dnes zarobí 550 eur v hrubom, k tomu ešte majú manželkin dôchodok. Na míňanie peňazí je prísny, nechce utrácať na nič nepodstatné. Prvoradá je chalupa, Tónova srdcová záležitosť. Dom treba stále udržiavať a investovať doň.

Konečne doma: Po práci Anton mieri rovno k rodine. Dom treba stále zveľaďovať. Foto: RUDOLF FELŠÖCI

Po revolúcii

Anton sa ženil ako šestnásťročný, jeho manželka mala vtedy pätnásť. Bola ešte žiačkou v základnej škole, a preto potrebovali výnimku, súhlas od súdu. Prvé dieťa sa im narodilo, až keď mala Justína devätnásť rokov. Žili u svokry a keď sa vrátil Anton z vojny, okamžite začal pracovať. „So ženou sme si chceli postaviť vlastný dom, poriadny, pre naše budúce deti. Obaja pochádzame z jedenástich detí, tak sme vedeli, že aj tá naša rodina bude veľká. Nakoniec sme si ešte brali pôžičku, vtedy 140-tisíc korún, a v roku 1991 sme začali stavať. Každá tehla mi prešla rukami, každú kachličku som si položil,“ hrdí sa Anton.

Ochotne nás pozýva do svojho príbytku v osade v Stráňach pod Tatrami. Je neprehliadnuteľný, vyníma sa medzi chatrčami postavenými načierno nielen veľkosťou, ale aj svojou farebnosťou. Sýtočervený, obohnaný kovovým plotom. Nízke stropy vnútri vysvetľuje zateplením a obložením pre vlhkosť. Prízemie je zariadené pre neho a jeho chorú manželku, poschodie pre deti a vnúčatá. Kúria drevom v kozube. „Všetko, čo tu vidíte, som si kúpil a postavil sám s pomocou rodiny,“ roztvára ruky a ukazuje zariadenie bytu. Izby sú síce menšie, ale čisté, pestro zariadené.

Tóno pred dvoma rokmi dom vynovil. Závisti susedov sa nebojí. „Nenakradol som si, poctivo som si zarobil. Keď chcú riadne bývať, nech začnú robiť. Oni chcú všetko zadarmo a to nejde,“ vysvetľuje Anton Oračko. Antonova manželka Justína však priznáva, že v Stráňach nenakupuje ani len potraviny. „Tu je to s vysokohorskou prirážkou, ja idem kúpiť do Kežmarku, tam je lacnejšie.“

Úplne zariadený: Nechýbajú ani rôznofarebné doplnky. Foto: RUDOLF FELŠÖCI

Bez dlhu

„Všetko máme na poriadku, aj pozemok pod domom je náš. Chceli sme, aby naše deti mali kde bývať,“ vraví Justína. Je už síce na dôchodku, ale doma ju stále každý na slovo poslúcha. Deti, vnúčence i pravnúčence. Ale aj manžel. „Dom dostane jeden syn a dcéra, zvyšné deti už odo mňa dostali, čo mali,“ rázne konštatuje domáci generál v sukni. S Antonovým platom, jej dôchodkom a poplatkom od detí za bývanie v dome má k dispozícii necelých tisíc eur, z tých vie vraj ušetriť aj investovať do chalupy.

„Žije nás tu hneď niekoľko. Ja, muž, syn s nevestou, dcéra a ich tri deti. Zvyšok potomkov je roztrúsených po dedine a okolí. Každý je na poriadku, každý má svoju rodinu. My sme mali osem detí, aj to je na vychovanie veľa, a tie moje niektoré deti majú aj šesť potomkov. Tak im hovorím jedno, dve a dosť! Nevychovajú to, keď nemajú peniaze,“ prezrádza Justína zjavne nefungujúce výchovné metódy v rozvetvenej rodine.

Už má totiž 38 vnúčeniec a šesť pravnúčat. Všetkým dookola vysvetľuje, aby boli sporiví. „Môj muž nefajčil, nepil a našetril si na dom. Tak nech si tiež nájdu robotu a žijú skromne. Ale dnes je s robotou ťažko,“ povzdychne si. Pripúšťa, že tak ako ona a manžel, aj jej deti majú iba základnú školu.

V rodine panuje prísna hierarchia a poriadok. Vraj sa s mužom nikdy v živote nepohádali, deti navyše svojim rodičom vykajú. Je to u nich prejav úcty. „No nie je to ľahké, ale keď sa dá, pomáham im. Dnes je všetko drahé, to už nie je tak ako kedysi. Najstaršia dcéra mala štyridsiatku, tak som jej dala stovku. Keď išla bývať do svojho, dala som jej tisícku. Keď nemajú z čoho vyžiť, požičiam im. Vráti, keď bude mať. A keď nie, aj tak dobre. Veď sú to moje deti. Chcem, aby mali ľahší život,“ uzatvára Justína.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].