Spolužiaci z roku 1963: V absolventskom predstavení hral aj budúci herec košického divadla Dušan Skokan, na snímke kľačí v pulóvri, i ležiaci Marián Labuda. Réžiu mal pedagóg Juraj Svoboda, ktorý pochádzal z Česka.

Prednášky v pyžame, predstavenia načierno: Herecké legendy rebelovali

Poslucháči Vysokej školy múzických umení mali kedysi prísne zakázané profesionálne účinkovať. Ak to nerešpektovali, trestali ich vylúčením zo školy.

Toto je Milka Vášáryová, Jano Mistrík, Jaro Ďuríček, Elena Galanová, Dača Turzonovová, Ďuro Slezáček, - vymenováva Oldo Hlaváček bývalých spolužiakov z vysokej školy a pozerá sa pritom na čiernobielu fotografiu pred sebou. Všetci vzorne upravení, pózujúci pred scénou absolventského predstavenia z roku 1963.

Unikátnu snímku vyhotovil pred viac ako pol storočím Anton Šmotlák, ktorého archív dnes považujeme za kroniku bratislavského kultúrneho života. Fotografie vyvolávajú emócie pri spomienkach na prvé rebelstvá, večery v baroch a noci na internátoch, kde vyrastali neskoršie legendy slovenskej divadelnej i filmovej scény.

Búrili sa

Poslucháči Vysokej školy múzických umení mali vtedy prísne zakázané profesionálne účinkovať. Ak to nerešpektovali, trestali ich vylúčením zo školy. Jediným miestom, ktoré im poskytovalo priestor na realizáciu, bolo školské divadlo v Redute. Nacvičovali tu aj absolventské predstavenie Cesta okolo sveta za osemdesiat dní od Jula Verna.

Práve počas skúšok ich zaznamenával Anton Šmotlák na fotografie. Budúci herci mu pózovali pred naznačenými kulisami bez kostýmov, vo vlastnom oblečení.

Spolužiaci, medzi ktorými vidíme mladé tváre dnes už legendárnych hercov, vraj predstavenie ovládali od a po zet. Bola to totiž dôležitá podmienka na úspešné zakončenie štúdia na divadelnej fakulte.

No medzi študentmi sa našli aj rebeli. Pre Miloša Pietora, Ivana Letka, Olda Hlaváčka či Ivana Petrovického zákaz účinkovať mimo školy až toľko neznamenal.

„Vyriešili sme to jednoducho. Chodili sme hrať veľmi ďaleko od Bratislavy, aby to nikto nezistil. Urobili sme predstavenie s názvom Tri storočia humoru, ktoré sme predvádzali aj v rekreačnom stredisku v Tatrách,“ spomína na búrlivé časy Oldo Hlaváček.

„Postavili sme si scénu v jedálni a keď sa roztiahla opona, zbadali sme, že v prvom rade sedí rektor VŠMU Andrej Bagar. Triasli sme sa od strachu a už sme sa videli, ako letíme zo školy.“

Keď sa predstavenie skončilo, rektor si ich všetkých dal zavolať. „Čakali sme, že nám povie, že tu v Tatrách sa naše účinkovanie nadobro skončilo. Lenže pán Bagar sa len usmial a pochválil nás, že to bolo výborné. Potom dodal, že nič nevidel a že sa nemusíme báť nepríjemností. Bol veľmi tolerantný a pre mňa to bol rektor obzvlášť dobrý a zaujímavý.“

Varovanie nerešpektovala ani Emília Vášáryová, nad ktorou zase držal ochrannú ruku profesor Janko Borodáč. Už v druhom ročníku jej dovolil nakrúcať a tým jej pomohol odštartovať hereckú kariéru. „Dodnes som mu vďačná. Ani neviem, ako sa to stalo. Dal mi veľkú šancu,“ povedala nám.

Čítajte viac:

Slovenské divy na exkluzívnych foto: Pozrite sa, aké boli krásne!

Ako do neba

No ani inscenácia Cesta okolo sveta za osemdesiat dní, ktorú vidíme na starých snímkach, nebolo márna. Mladej generácii hercov otvorila dvere do sveta, vďaka nej prvý raz vycestovali za hranice - na študentský festival vysokoškolských divadelných súborov v talianskej Parme. Podarilo sa im nielen prekročiť brány komunizmu a okúsiť na vlastnej koži kapitalizmus, ale festival vyhrať.

„Neviete si predstaviť, aké to bolo, keď nám oznámili, že s týmto predstavením sa zúčastníme na zahraničnom festivale. Akoby vám dnes niekto povedal, že sa pôjdete pozrieť do neba. Povedal by vám, že sú tam anjeliky a vy to uvidíte. Bolo to jednoducho neuveriteľné,“ spomína na malý zázrak Oldo Hlaváček, ktorý hral v absolventskom predstavení Passepartouta.

„Dostal som veľmi dobrú postavu. Veľmi vtipnú. Hral som ju ja, aj preto bola, samozrejme, taká dobrá. Keď sme festival vyhrali, na druhý deň o nás písali všetky denníky v Parme a na všetkých titulných stranách bola moja fotka. Kade som chodil, tam na mňa ľudia sediaci v kaviarňach s novinami v rukách kývali a tlieskali mi. Tam som prvý raz zakúsil, ako chutí popularita.“

Nie každému sa však sen o prekročení hraníc splnil. Emília Vášáryová spomína na predstavenie veľmi trpko. „Bolo to prvý raz, čo naša škola dostala pozvanie na festival do Talianska.

Keď som však nastúpila do autobusu, prišli za mnou traja páni v kožených kabátoch a oznámili mi, že moje vycestovanie do Talianska nie je v súlade so zákonmi Československej socialistickej republiky. Musela som vystúpiť a nešla som nikam. Moju úlohu potom hrala Božidara Turzonovová, s ktorou sme alternovali. Je to moja najhoršia spomienka na toto predstavenie.“

Čítajte viac:

Machata, Adamovič, Dočolomanský: Herecké sexsymboly minulosti

Učili sa v pyžame

Keď sa študenti vrátili do Bratislavy, trávili spolu takmer všetok čas. Aj preto, že v šesťdesiatych rokoch mala VŠMU jednu zvláštnosť. Prednáškové miestnosti, dekanát a rektorát sa delili o budovu s internátom.

„Internát nám závideli všetci, ktorí v ňom nebývali. Boli sme samostatní a mali sme povolené návštevy,“ spomína Juraj Slezáček, i keď vysokú školu absolvoval neskôr. So staršími kolegami ho spájalo mnohé. „Na izbe sme bývali štyria, tak sme sa vždy museli dohodnúť, kto si privedie návštevu a kto večer pôjde do kina.“

Oldovi Hlaváčkovi sa zase často stávalo, že na prednášku dobehol v stave, v akom vstal. „Keď som počul, že študenti sa zhromažďujú v triede, rýchlo som vyhupol z postele, nahodil som na pyžamo kabátik, aby to nebolo až tak vidno, a išiel som na prednášku.“

V časoch, keď sa herecká fakulta nachádzala na Štúrovej ulici v Bratislave, bola prvou pomocou študentov i pedagógov neďaleká kaviareň Tulipán. Okrem posedenia pri káve alebo kalíšku niečoho tvrdšieho tu študenti často absolvovali prednášky. V prípade, že na hodinu dorazil menší počet študentov, išlo sa do Tulipána.

Ani finančná situácia poslucháčov vysokej školy sa od tej dnešnej veľmi nelíšila. „Do viech sme často chodili aj bez peňazí. Každý z nás niečo vedel. Kto vedel spievať, zaspieval alebo sa ktosi postavil na stôl a zarecitoval niečo. Vďaka tomu sa vždy našiel voľakto, kto za nás zaplatil,“ smeje sa Juraj Slezáček.

Na mizine bol často aj Oldo Hlaváček. „Ako študenti sme mali svoju obľúbenú kaviarničku, ktorá, žiaľ, dnes už nestojí. Volala sa Dax,“ spomína na podnik, ktorý sa kedysi nachádzal pod hlavnou železničnou stanicou v Bratislave

„Chodilo sem predovšetkým mužské osadenstvo. Niekoľko krokov pred podnikom za plotom stála socha. Myslím, že tam stojí dodnes. Vyzerala ako Panna Mária s vystretými rukami pred sebou. Akoby žobrala. Vždy, keď sme z Daxu odchádzali, nechali sme si v jej dlaniach drobné a keď sme šli naspäť bez peňazí, tak sme tam len siahli a mohli sme ísť do baru.“

Večerné posedenia sa občas pretiahli až do rána a hercom sa pravidelne stávalo, že v električke, ktorou sa ponáhľali do školy, narazili na prednášajúcich. Tí vraj mali pochopenie, zvlášť, keď študenti poctivo chodili do školy aj po prebdenej noci.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].