Tropické počasie: Podľa psychológa Karola Kleinmanna otupilo minulý týždeň pozornosť takmer všetkých.

Psychológ o zabúdaní detí v autách: Pozor na posledné varovanie

„Ak rodič zabudne dieťa v aute, zvyčajne predtým prichádza varovný signál, že s ním niečo nie je v poriadku,“ tvrdí psychológ na margo nedávneho tragického prípadu v Nitre.

Po celom svete sa to stalo už mnohokrát. Scenár zostáva rovnaký, len protagonisti sa menia. Milujúci, ale unavený otec, ktorý musí cez deň neodkladne vybaviť plno povinností, odchádza ráno do práce. Tak ako každý deň. Tentoraz má však jednu úlohu navyše - odviezť svoje dieťa do materskej školy, jasličiek alebo k opatrovateľke. Spiaceho syna alebo dcéru uloží do detskej sedačky na zadné sedadlo tak, že naň počas jazdy nevidí.

Naštartuje auto, no v jeho mozgu sa zapína autopilot. Na trase, ktorú prešiel nespočetnekrát, sa zamyslí. Vtom ho niečo vyruší, napríklad telefonát. Vlastné dieťa na zadnom sedadle auta vytesní z mozgu a neodbočí tam, kam mal výnimočne zájsť. Miesto toho pokračuje do práce, odparkuje vozidlo a zvyšok dňa žije v tom, že o potomka je postarané. Až keď sa po hodinách vráti k autu, zrúti sa mu svet.

Tak ako minulú stredu v Nitre, kde takto úspešný podnikateľ Jozef K. zabudol na dvojročnú dcéru Kristínku. Dieťa podľa predbežných výsledkov pitvy zomrelo v aute, kde sa mohla teplota vyšplhať aj na viac než 50 stupňov, na prehriatie organizmu. Otec aj tridsaťdvaročná matka, ktorá prišla na miesto, sa zrútili. O nezvyčajnej tragédii, ktorá sa na území Slovenska stala prvýkrát, sme sa zhovárali so psychológom, prednostom Ústavu psychológie Lekárskej fakulty Slovenskej zdravotníckej univerzity, PhDr. Karolom Kleinmannom, PhD.

Ako je možné, že niekomu v návale povinností z hlavy vyfučí tá najdôležitejšia?

Súvisí to aj s počasím. Slováci sa stále nenaučili prispôsobovať temer tropickým teplotám, nie každý zamestnávateľ dodržiaval verejnú vyhlášku, podľa ktorej sa mal skrátiť pracovný čas. Keď sa stala tragédia v Nitre, za sebou sme mali asi sedem tropických nocí. Keď sa počas týždňa v horúčave dobre nevyspíte, otupí sa vám pozornosť. Napätie a znížená koncentrácia boli temer u každého. Na počasie sa však nemôžeme vyhovárať. Ďalšia vec je, že muž nemá takú prirodzenú zodpovednosť voči deťom ako žena. Aj keď ide o vzornú rodinu, mužské gény akoby nemali v náplni práce vykonávať najzákladnejšie úkony v starostlivosti o dieťa. Veľkú úlohu môže zohrať aj vek.

Inde vo svete sa to stalo aj tridsiatnikom, štyridsiatnikom.

Iste, ale nebýva zvykom, aby päťdesiatsedemročný muž robil domácu pestúnku. Pri narodení prvého dieťaťa muži emócie a nadšenie prežívajú veľmi intenzívne. To máte ako s prvým zamilovaním, keď na toho druhého musíte neustále myslieť. Ale pre pána, ktorý je o generáciu starší, už dieťa nie je také prekvapenie. Psychologická väzba nemusí byť taká veľká, aj keď ho miluje a stará sa oň. Všeobecne vo vyššom veku dochádza k uprednostňovaniu iných záujmov a potrieb, prevláda otázka materiálneho zabezpečenia rodiny. Lebo keby to tak nebolo a práca by bola otcovi ľahostajná, asi by mal v hlave „môj miláčik“, „moje najdrahšie“, po ceste by dieťa sledoval.

Sú ľudia, ktorí zabúdajú niekde peňaženku, okuliare, mobil. Platí, že práve im sa teoreticky môže stať, že zabudnú aj na vlastné dieťa?

Nie, to je niečo iné. Ide skôr o vzťah k malému dieťaťu. Môžeme propagovať, ako ho milujeme, ale dôležitejšie je, čo konáme. Keď si rodič nespomenie na potomka celý pracovný čas, je to zarážajúce.

Vystresovaný rodič si vraj môže v hlave vytvoriť falošnú spomienku. Celý deň žiť v tom, že niečo urobil, hoci to neurobil.

To už hraničí s inými diagnózami. Duševne chorý človek by sa však nezrútil, lebo by netušil, čo sa deje. Mne to skôr vytvára podozrenie, či sa takto nezačína nejaký psychotický proces. Akoby jedna časť jeho ja konala tak a druhá inak. Takýto mechanický život žili ľudia v gulagoch alebo koncentračných táboroch. Vedeli, že ráno musia ísť mechanicky na nástup, nasleduje práca, odpočinok a o desiatej večierka. Medzitým niekedy poobede rozmýšľajú - urobil som to, neurobil som to? Je to otázka pamäti a pozornosti, keď z mozgu niečo vytesnia. Stáva sa to najmä u starších ľudí, keď už hlava nefunguje stopercentne.

Rodičia, ktorí takto usmrtili dieťa, vraj išli na „autopilota“. Po zvyčajnej trase jazdili spamäti.

To sa stáva viacerým a je to naozaj nebezpečné. Za volantom rozmýšľate o niečom dôležitom a vypnete všetky kontrolky, úplne sa odpojíte. Podobne ako vodiči pod vplyvom alkoholu vidíte vo veľmi zúženom poli len taký kužeľ. Takže periférne si nevšímate okolie. Preberie vás, až keď vám niekto skočí do cesty.

Môžeme takto prejsť na červenú?

Samozrejme, že môžete. Policajti trestajú to, že ste prešli na červenú, nie to, že ste mysľou niekam uleteli. To nie je poľahčujúca okolnosť.

Ako z dennodennej rutiny vykĺznuť?

Ak je horúce počasie, odporúčam auto optimálne vychladiť. Dieťa musí byť posadené tak, aby sme ho videli v spätnom zrkadle. Neexistuje trasa, aby sa vodič aspoň raz doň nepozrel. K dieťaťu dajte dôležité doklady, ľavú topánku, diplomatku alebo iný dôležitý predmet, ktorý nemôžete opomenúť.

Mali by sme meniť tradičnú trasu?

To nie je potrebné. Ak sa však vodič nachytá pri tom, že jazdí zamyslený, a čaká ho ťažký deň, mal by si povedať - neblázni, ešte nabúraš alebo prejdeš starú babku alebo cyklistu. Vždy prichádza posledné varovanie - takmer prejdete na červenú alebo vám na poslednú chvíľu niekto skočí pod kolesá. Potom už nasleduje tragédia. Ak vystresovaný rodič zabudne dieťa v aute, pochybujem, že predtým nezaznamenal varovný signál, že s ním niečo nie je v poriadku. Len tomu možno neprikladal dôležitosť.

Čo sa deje medzi partnermi, keď vinou jedného prídu o potomka?

Ťažko sa to odpúšťa, ale každý je iný. Skôr to prežívajú rovnako. Zhruba v 50-60 percentách to partneri berú ako osudové znamenie, že by nemali byť spolu. Žiaľ, už sa z toho nedá dostať. Každý rodič, ktorý spôsobí tragédiu, ju bude mať v sebe doživotne. Bez ohľadu na to, aký trest mu neskôr vymeria súd. Môže skončiť v rukách psychiatrov.

V Spojených štátoch amerických sa prípady zabudnutých detí v aute stávajú vraj každý ôsmy deň. Pamätáte si, že by sa niečo podobné stalo u nás?

Myslím, že asi pred tromi, štyrmi rokmi. Dieťa si všimli okoloidúci, takže nič vážne sa nestalo. Spojené štáty sú motorizovaná krajina, kam sa bez auta nedostanete ani na dva kilometre, je logické, že sú tam takéto tragédie bežnejšie než v Európe.

Okolnosti môžu byť rôzne

Taliansko, jún 2015 - Vinou nákupov

Ročná Gioia spala v aute a rodičia nakupovali. Vrátili sa po troch hodinách. Neskoro.FOTO: profimedia.sk

Čína, júl 2015 - Deväť hodín v žeravom aute

Trojročnú Xiaonuo viezla pestúnka do materskej školy, kde pracovala. Zabudla na detail - vyložiť ju z vozidla.FOTO: profimedia.sk

USA, júl 2015 - Dallas

Rodina sa vrátila z výletu, no v aute zostala trojročná Nariyah. Po pár hodinách ju našli mŕtvu.FOTO: internet

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].