S trénerom Romanom Benčíkom: Syn Juraja Benčíka, ktorý priviedol k olympijskému zlatu Jozefa Pribilinca, a ktorý si Paťa všimol medzi deťmi pri skúšaní športovej chôdze.

Športový talent z Bacúcha: Zo zakríknutého chlapca sa stáva sebavedomý svetobežník

Talentovaný športovec prerušil kariéru, aby finančne pomohol rodičom postarať sa o početných súrodencov.

Paťo Spevák z Bacúcha, chlapec z ťažko skúšanej rodiny, sa na nedávnom Svetovom pohári v chôdzi v Číne umiestnil v konkurencii stotrinástich športovcov na sedemdesiatom štvrtom mieste. Ako jediný zo slovenskej mužskej výpravy nemal štatút profesionálneho športovca. Na úrade práce je vedený ako nezamestnaný.

Trénovať začal len od konca decembra minulého roku a práve preto je jeho výsledok považovaný za obrovskú nádej do budúcnosti. Dvadsaťročného Paťa viac ako jeho športový výkon teší, že sa do exotickej Číny, o ktorej doteraz iba sníval, vôbec dostal. Hovorí: „Preteky boli ako bonus.“

Dvanásťčlenná família

Rodinu Spevákovcov navštívili naši redaktori ešte v roku 2009. Paťo mal vtedy pätnásť rokov a tréner Juraj Benčík, ktorý doviedol k olympijskému zlatu nášho najúspešnejšieho atléta Jozefa Pribilinca, o ňom hovoril ako o veľkom talente.

Objavil ho čírou náhodou na pretekoch v Bacúchu. Miestne deti vtedy prvýkrát videli, ako športová chôdza vyzerá, niektoré si ju hneď na mieste aj vyskúšali a medzi nimi pohybovým prejavom výrazne zaujal práve Paťo.

Benčík začal chlapca trénovať. Raz do týždňa prichádzal na Horehronie, ďalšie dni trénoval Paťo sám podľa jeho pokynov. Ukázalo sa, že Paťo má obrovskú chuť niečo dokázať, je ambiciózny, vytrvalý a kvôli svojmu cieľu vydrží neskutočne trpieť. Mal všetky osobnostné predpoklady na úspešnú športovú kariéru, ale materiálne podmienky doslova žiadne.

Rodina Spevákovcov žila v chátrajúcom dome Paťovej starej mamy spolu s ďalšími rodinnými príslušníkmi. K dispozícii mali jednu izbu s pieckou v jednom a televízorom v druhom kúte. Oproti stála stará sedačka a vedľa nej lavica. Nič viac. Takto vyzeralo kompletné zariadenie pre rodinu Spevákovcov s ich desiatimi deťmi.

„Bývali sme kade-tade po privátoch, ale nezvládali sme to finančne. Museli sme sa vrátiť na Bacúch k mojim rodičom,“ vysvetľovala Paťova mama.

„Ja som od svojich osemnástich rokov na materskej a manžel pracuje v hore ako živnostník. Ťažko vychádzame z toho mála, čo máme, ale vieme sa uskromniť. Myslím si, že deti majú všetko, čo potrebujú.“ Stará mama mala na vec iný názor. Podľa nej sa deti často ani poriadne nenajedli.

Obeta

Aby sa Patrik mohol naplno venovať športu, nevyhnutne potreboval lepšie sociálne podmienky. Tréneri mu pomohli dostať sa na športové gymnázium v Banskej Bystrici, vybavili mu internát. Paťo sa vďaka tomu dostal k výdatnej pravidelnej strave i k posteli, o ktorú sa nebolo treba s nikým deliť. A tieto pre mnohých samozrejmé veci sa odrazili na jeho výkonoch.

Na pretekoch žal jeden úspech za druhým, opakovane prekonával slovenské rekordy, zaradili ho do centra olympijskej prípravy. Ale nikto nežije vo vákuu a ani Patrik sa nemohol a ani nechcel úplne odstrihnúť od svojej rodiny, ktorá sa dostávala do fatálnych problémov.

Azda práve Patrikovým pričinením si jeho rodičia uvedomili, že cesta k lepšiemu životu existuje, a rozhodli sa pre radikálnu zmenu. Obaja vycestovali za prácou mimo regiónu Horehronia a kým sa im podarilo uchytiť, deti ostali v opatere vzdialených príbuzných. Nuž, v opatere... Z rozprávania susedov vieme, že deti boli prinútené žobrať a kvôli ich ochrane zasahovala polícia i sociálka.

Manželia Spevákovci boli zrazu zaskočení situáciou, keď o svoje deti museli bojovať právnymi prostriedkami a úradom dokazovať, že sú schopní rodinu zabezpečiť. Dospievajúci Patrik, citovo silno viazaný na rodičov i súrodencov, nemohol inak, len ponúknuť na záchranu rodiny vlastné ruky.

Rok pred maturitou odišiel z gymnázia, aby zarábal peniaze a prispel tak do rodinného rozpočtu. Bratia a sestry pre neho znamenali viac ako čokoľvek iné. Vidina olympijských medailí, víťazných vencov a športovej slávy nemohla nahlodať pevné rodinné puto.

„Tri mesiace som pracoval v sklade, inak som si privyrábal na stavbách. Asi mesiac som sa snažil aj trénovať, ale nešlo to. Nedalo sa. Keď príde človek unavený z práce, nemá už energiu na poriadny tréning.“

Viac o najhoršom období svojho života Paťo nechce hovoriť. Podstatné podľa neho je, že rodičom sa podarilo rodinu udržať pokope. Momentálne bývajú aj so šiestimi deťmi v trojizbovom byte v Pezinku. Otec pracuje v upratovacích službách, mama ako opatrovateľka a aspoň podľa Paťových slov im zárobky základné výdavky pokryjú.

Sponzor aj na stravu

Patrik sa vrátil do Banskej Bystrice, kde žije so sestrou v podnájme a pomáha jej starať sa o dvojročného synčeka. „Veľmi mi na Miškovi záleží, chcel by som byť pre neho vzorom,“ hrdo hovorí dnes už takmer dvadsaťročný mladý muž. Paťo má obrovské šťastie, že sa našli ľudia, ktorí v ňom stále vidia nádejného športovca a sú ochotní do neho investovať vlastné peniaze.

Banskobystrická firma BCF sponzoruje nielen jeho cesty na preteky v najrôznejších kútoch sveta, nielen jeho športovú výbavu, ale úplne všetky jeho výdavky vrátane stravy. Len vďaka tomu môže dvojfázovo trénovať. On ako nezamestnaný nemá žiadny príjem a ak chce vo vrcholovom športe čosi dosiahnuť, bežnú prácu si hľadať ani nemôže.

To, že investície do neho nie sú márne, ukázal nečakane rýchlo. „V apríli na pretekoch v Poděbradoch som splnil limit na 26. ročník Svetového pohára a mal som deň na to, aby som sa rozhodol, či do Číny pôjdem. Moji tréneri boli proti. Zdalo sa im to skoro, lebo naplno som trénoval len tri mesiace."

"Všetci sa zhodli na tom, že jediné, čo si z Číny prinesiem, bude negatívny pocit, ako som neuspel. Presviedčali ma, aby som sa radšej pokúšal o splnenie limitu na majstrovstvá Európy mužov v Zürichu, ktoré budú v auguste. Keby som zahodil päť týždňov prípravy, sústredenie vo Vysokých Tatrách, do Zürichu by som podľa nich nešiel."

"Ale ja som o Číne vždy sníval, fascinuje ma stará kultúra, nedal som si povedať. A Čína bola presne taká, akú som si ju predstavoval. Každý večer som sa v hoteli tešil, ako ráno vstanem, rýchlo odtrénujem a budem utekať do mesta. Na mape som si našiel nejaký zaujímavý bod, odviezol som sa k nemu taxíkom a naspäť som šiel pešo."

"Tréneri vraveli, že príliš veľa chodím a na pretekoch budem unavený. Ale mňa práve tie zážitky povzbudili. Povedal som si, že na pretekoch pôjdem naplno až dovtedy, kým nespadnem. Tak trochu aj preto, aby som vyvrátil názor trénerov.“

Slzy šťastia

Patrikovi Spevákovi preteky v čínskom Tchaj-cchangu vyšli nad očakávanie. Práve tu sa mu podarilo splniť vytúžený limit na majstrovstvá v Zürichu a ešte aj zlepšiť svoj osobný rekord na dvadsaťkilometrovej trati na 1:26:13. Aktuálne sa zaradil na ôsme miesto v európskych tabuľkách pretekárov do dvadsať rokov.

V historických tabuľkách Slovenska sa dostal na štvrté miesto za Jozefa Pribilinca, Igora Kollára a Michala Blažeka. „S jeho výkonom som absolútne spokojný, “ komentuje Patrikov výkon v Číne jeho osobný tréner Roman Benčík, syn slávneho Juraja Benčíka.

„Po krátkom čase absolvoval ďalšiu náročnú dvadsiatku. Musel sa adaptovať na časový posun aj iné klimatické podmienky, vyrovnať sa s tlakom pred veľkým podujatím. Všetko zvládol výborne.“ Patrik Spevák si svoj úspech uvedomil až pätnásť-dvadsať minút po príchode do cieľa.

„Prišla eufória, aj nejaké slzy šťastia. Veď ešte na desiatom kilometri som šiel pomaly, vravel som sám sebe, že chcem vidieť, ako dám druhú desiatku, hlavne ak ku koncu vykapem. Na dvanástom kilometri mi hodinky prestali ukazovať medzičas, nevedel som, či som na tom dobre, alebo nie. Nechal som hodinky hodinkami a šiel som, čo to dalo."

"Vedel som, že ak pôjdem na rozhraní svojich síl, mohlo by to byť na limit. Ku koncu som bol v malátnom stave, trať sa mi pred očami hojdala, ale na poslednom kilometri som sa zaťal - žiadne vykapanie nebude! Až v cieli ma začalo tackať, už-už som padal. Našťastie ma nejakí ľudia zachytili,“ hovorí so širokým úsmevom, odhaľujúcim strojček na zuby.

„Teraz si pár dní oddýchnem a potom sa začnem pripravovať na Zürich. O rok mám zase v pláne majstrovstvá sveta v Pekingu. Ešte som nevidel Čínsky múr...“

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].