Priekopnící: V Radošine sme s divadlom začínali ako prví. Dokonca aj Slovenské národné divadlo začalo hrať až po nás a ešte k tomu v češtine, hovorí hrdo Štepka.

Stanislav Štepka: Kolníková nemala protekciu a s Markovičom vychádzam dobre

Kolníková nahraditeľná je, Melkovič nie. On bol génius, spomína na osobnosti Radošinského naivného divadla Stanislav Štepka.

Päťdesiat rokov Radošinského naivného divadla, to je asi stopäťdesiat premiér a stopäťdesiat hercov, ktorým postavy písali na telo. „Vypiplali sme ich, preto mi vždy bolo smutno, keď odchádzali. Neraz tým divadlu spôsobili problém, lebo sme museli zháňať náhradu, ale ľútosť bokom,“ posťažoval sa pre PLUS 7 DNÍ Stanislav Štepka, zakladateľ, šéf, autor, herec a režisér radošincov. Napriek tomu mali aj v uplynulej sezóne dvestoštyridsať predstavení. A všetky vypredané.

Precenili sa

S herectvom začínal Štepka ako malý chlapec v tragédii Bačova žena. Písal sa rok 1953 a desať rokov nato založil s kamarátom Miroslavom Sigetom vlastné divadlo. Na Vianoce v rodnej Radošine premiérovali hru Nemé tváre, alebo Zver sa píše s veľkým Z. „Bola to zároveň aj derniéra,“ hovorí Štepka.

„Pre mňa to bolo obrovské zaucho, ale oprávnené. My na javisku sme si mysleli, že sme lepší ako tí v hľadisku. Mali sme dvadsať a hovorili sme si, že ukážeme dedinčanom, čo sú malé javiskové formy a kabaret. No zistili sme, že sa musíme ešte veľa učiť. Ďalšiu premiéru sme mali až o tri roky,“ približuje začiatky v Radošine, kde malo divadlo vždy obrovskú tradíciu.

„V našej dedine mali ochotníci divadelnú premiéru ako prví na Slovensku. V roku 1920. Slovenské národné divadlo začalo až po nás a ešte k tomu v češtine,“ hovorí hrdo.

Začiatky: Herečkou sa pani Kolníková stala v roku 1971. Foto: archív

Hrali za jedlo

Ťažkou skúškou prechádzali radošinci najmä v období normalizácie. Dvojzmysly v ich hrách sa mocipánom nepozdávali, legendárnu hru Jánošík dlhé roky ani nemohli hrať. „Napísal som to už v roku 1970, no krátko po premiére v Turzovke ju zakázali. Konali sa tam akési oslavy Rudolfa Jašíka a v novinách Pravda napísali, že taký verný komunista ako on si to nezaslúžil. A že sme drevenou puškou mierili na zástavu Sovietskeho zväzu, ktorá bola niekde v rohu sály. Tento recenzent sa mi po rokoch ospravedlnil a doteraz chodí na naše predstavenia,“ šokuje absurditou Štepka.

„Ale oficiálne stop sme nikdy nedostali. Neboli sme profesionálne divadlo a každý z nás mal svoje zamestnanie, takže divadlo nebolo odkázané na štátne prostriedky. Ja ani nemám papier na divadelné vzdelanie. Skončil som pedagogickú fakultu a katedru žurnalistiky. Učil som slovenčinu a dejepis, pôsobil v novinách a rozhlase.

Hrali sme hlavne počas víkendov a zadarmo a to štát akceptoval. Do roku 1979 boli naše honoráre len jedlo, občas víno a nocľah na internátoch, kde sme vystupovali,“ spomína na zlomové obdobie, keď ich začala zastrešovať jediná umelecká agentúra u nás Slovkoncert a konečne im oficiálne schválili aj nešťastného Jánošíka.

Na výsluchu

V Topoľčianskom okrese však zostali zásadoví a dvadsať rokov túto hru, ktorá sa s vyše päťsto reprízami stala najväčším trhákom divadla, nepustili na svoje územie.

„Zavolali si ma na národný výbor, jeden pán mi tam lampičkou svietil do očí a vypočúval ma. Zaujímalo ho, ako je možné, že sa ľudia smejú, keď jemu to smiešne nie je. Že čo je smiešne na tom, keď na javisku hovorím - ‚Od svitu do Vrútok len drina a drina.‘ Naliehal, aby som prezradil, kto ma podporuje a kto organizuje, že máme vždy vypredané. Aj tento pán prišiel po mnohých rokoch za mnou. Ale z úplne iného dôvodu. Vraj by som sa mu mal poďakovať, že nás vyhodil z okresu, pretože len vďaka tomu sme sa uchytili v Bratislave. Nebyť jeho, boli by sme vraj už zabudnutý súbor, o ktorom by dnes nikto nevedel.

Nato vytiahol z tašky svoje hry a chcel, aby sme mu za odmenu nejakú naštudovali. Odmietol som to, ale jednu láskavosť mu predsa len urobím. Zakomponoval som túto situáciu do novej hry Z čista jasna. Starosti sme mali s každou hrou, ale vyplakávať už nechcem. Doležité je, že sme prežili.“

Umelý smiech

Podobne ako kedysi strážca topoľčianskej povesti sa dnes Stanislav Štepka cíti, keď sleduje našu pôvodnú televíznu tvorbu. „V slovenských televíznych sitkomoch vyrábajú smiech umelo, aby nakazili aj divákov. Hoci pred televízorom robím všetko, aby som sa zasmial, aj tak sa mi to nedarí. Vôbec mi to nie je smiešne, asi som povrchný alebo tomu nerozumiem. My keď sme točili na platňu Jánošíka zo živého predstavenia, mali sme tam toľko smiechu, že sme ho nedokázali vykrátiť,“ spomína pyšne na legendárnu „opusácku“ nahrávku.

Za to, že Radošinské naivné divadlo aj po päťdesiatich rokoch vypredáva predstavenia, môže vraj fakt, že k divákom sa herci vždy správali slušne. „Osobne odpisujem na všetky listy a maily. Ľudia taký prístup oceňujú. Niektorí na nás chodia pravidelne a už poznáme aj ich mená. Raz ma naša česká fanúšička, pani Oulíková, prišla hľadať do Radošiny. Bola treskúca zima a v dedine sa s batôžkom na chrbte pýtala, kde bývam.

Povedali jej, že v Bratislave, ale zaviedli ju k bratovi, a ten jej ukázal môj dom, ktorý využívame cez víkendy. Keď už tam stála, chcela vidieť miestnosť, kde píšem hry. Tak jej otvoril izbu a nevychádzal z údivu. Hovorí mi: Stanko, tá stará pani tam vošla a objala stôl…“

Divadelník, ktorému už ťahá na sedemdesiatku, únavu necíti aj vďaka stálym priaznivcom. „Dovolím si povedať, že som dávno nebol v takej forme ako dnes. A platí to o celom súbore. Mali by ste nás zažiť po predstavení, ako sa všetci objímame a blahoželáme si. Horšie sú nočné návraty domov, ale stojí to za to.“

Génius a špička

Počas piatich desaťročí prešlo divadlom stopäťdesiatpäť hercov, bohužiaľ, niektorí už získali angažmán v hereckom nebi. Katarína Kolníková či Ján Melkovič.

Hovorí sa, že každý je nahraditeľný, no Stanislav Štepka s tým zásadne nesúhlasí. „Viem si predstaviť nejako nahradiť pani Kolníkovú, ale aj tak už nepíšem hry pre láskyplné babičky, ktoré u nás stvárňovala. Geniálnu hudbu Janka Melkoviča však už nenahradí nikto. Napísal pre nás tristo piesní a odohral hádam dvetisíc predstavení. Je to náš národný kultúrny poklad,“ vyznáva sa Štepka.

Ďalší herci, ktorí prešli jeho rukami, sa zaradili k špičke - Milan Markovič, Zuzana Kronerová, Monika Hilmerová, Csongor Kassai, Zuzana Mauréry, Viktor Horján, Kristína Farkašová, Kamil Mikulčík, Soňa Norisová či Nela Pocisková sú len niektorí z nich. „Patrilo by sa, aby som teraz, keď máme výročie, každému z nich napísal, ale hádam by to malo byť aj naopak,“ uvažuje divadelný principál.

Obetovala diskotéky

Dodnes má v živej pamäti, ako prišla na konkurz šestnásťročná ustráchaná gymnazistka Monika Hilmerová. „Ledva ju bolo vidieť. Mala krásne veľké oči a keď zaspievala, bolo to nádherné,“ hovorí a Monika ho dopĺňa: „Herectvo som brala len ako koníček, ale mama mi napísala do kalendára dátum, kedy bude konkurz, a pripísala - Choď, zoberú ťa! Takže celú pubertu som namiesto diskoték strávila prácou v divadle. Ale nevadí, aj tam bolo veselo.“

Úplne inak zapôsobila na Štepku prvý raz Zuzana Mauréry. „To bola sebavedomá ‚erdek baba‘ s iskriacimi očami, ale tiež veľmi dobrá.“ Herečka zas u radošincov cítila najväčšiu srdečnosť. „Koľkokrát som stála na javisku a závidela divákom,“ povedala nám Mauréry.

Na hercov, ktorých Štepka vo svojom divadle vypiplal a potom ho opustili, mal ťažké srdce, ale nezazlieva im to. „U nás im píšeme postavy na telo, naučia sa tu hrať, spievať, tancovať a potom ich ako hotových hercov obsadia inde. Ale je to ich rozhodnutie, ja im môžem len zaželať, aby sa im darilo a práca ich napĺňala. Je mi to ľúto, ja by som pre nich písal aj ďalej, ale život je už taký,“ krčí plecami.

Asi najťažšie prežíval nečakaný odchod Milana Markoviča po dlhých sedemnástich rokoch. „Bolo to krátko po premiére Čiernej ovce, v ktorej odmietol hrať. Čo sa mu na tej hre nevidelo, sa treba spýtať jeho. Narobil nám vtedy kopu starostí, museli sme narýchlo hľadať náhradu. V tom čase hral vlastne vo všetkom. Ale aj s ním dobre vychádzam. Občas sa stretneme na Kremnických gagoch,“ vyvracia, že by boli s humoristom pre staré krivdy dodnes na nože.

Keď Milan Markovič, vpravo, po sedemnástich rokoch náhle odišiel z divadla, na všetky jeho postavy museli hľadať náhradníkov. Foto: archív

Láskavé babičky len hrala

Legendárna herečka Katarína Kolníková poznala Stanislava Štepku od detstva, takže keď prišla v roku 1971 ako školníčka radošinskej materskej školy na konkurz do divadla, hneď ju prijal. „Ale nehľadajte v tom protekciu, ona bola fantastická. Hrať s ňou bolo to najlepšie, čo ma mohlo stretnúť,“ hrdí sa Štepka, ktorý jej krátko po prijatí napísal na telo hru Človečina.

Živorila

Predtým tridsať rokov drela za osemstoštyridsaťpäť korún mesačne. „Toľko rokov som na kolenách umývala dlážky a teraz, keď si chcem v kostole kľaknúť, už to nedokážem,“ povedala nám na sklonku svojho života. Problém s nohami začala mať ešte v roku 1980, keď ju zrazilo auto a upadla do kómy. Keď sa pozviechala, do divadla opäť lákala tisíce divákov, no z honorárov nikdy nezbohatla.

„To sú veľmi malé peniaze, čo tam zarobím. Ale na kríž mám už odložené, to je hlavné. Mám sedem vnukov a šesť pravnúčat, no nemám im z čoho dať. Čo zarobím, ide dcére, u ktorej bývam, na stravu. Ja nič nepotrebujem.

Herectvo života

Teta Katka, ako ju mnohí volali, sa vydávala počas druhej svetovej vojny a aj keď ju manžel opustil a neplatil alimenty, nikdy z ruky nedala prsteň, ktorý jej venoval.

„Nechal ma s tromi deťmi a štvrté bolo na ceste. S toľkými deťmi ma už nikto nechcel,“ tvrdila. Aj keď mala imidž láskavej babičky, netajila, že svoje deti vychovávala bitkou. „Len tak sa z nich mohli stať čestní ľudia. Hovorila som im - Ja vás každého za dvoch ľúbim, tak vás musím za dvoch aj biť. Bola som prísna, predsa si nemôžu robiť, čo chcú. Cez prázdniny som ich hnala do roboty a v nedeľu do kostola. Keď niektoré vynechalo omšu, muselo mať vysokú teplotu, inak nie. Viera je veľmi dôležitá. Len tá mi pomáhala v ťažkých časoch.“

Na sklonku života sa pani Kolníková, ktorá ako herečka dlhé roky žila v hlavnom meste, vrátila do rodnej Radošiny. Tam krátko po osemdesiatych piatych narodeninách zomrela.

„Bola v pohode, len posledný týždeň sa jej mierne zhoršil zdravotný stav. Vyšetril ju lekár a predpísal jej nitroglycerín na srdiečko. Urobila som večeru, ale nechcela nič jesť. A vtom to prišlo. Našla som ju, ako bezvládne ležala a hlavu si opierala o stenu,“ opísala posledné minúty nezabudnuteľnej umelkyne jej dcéra Eva.

„Plánovali sme vtedy prácu na dévedéčku a ona sa na to tešila. Veľmi mi dodnes chýba a často na ňu spomínam. Mnohí herci by sa u nej mohli učiť, čo to je herectvo života. Ona nemusela hrať, ona na javisku bola,“ vyznal sa Stanislav Štepka.

Radošinský milovník

Nemotorný, no milý a vždy elegantne nahodený džentlmen Ján Melkovič sa stal legendou a terčom žartíkov už počas života. V umeleckých kruhoch sa dodnes zabávajú na vtipe, ktorý vraj vychádza zo skutočnej udalosti. „Ján Melkovič nastúpi v neodmysliteľnom smokingu s bezchybne uviazaným motýlikom do lietadla a tam si všimne veľký nápis: No smoking! Zľakne sa a rýchlo vystúpi.“

Melkovič nikdy nepatril medzi krásavcov, no pamätníci vedia, že ženy priťahoval ako magnet. „Boli ním fascinované. Keď sa mu nejaká páčila a chcel jej to dať najavo, prišiel za ňou, pozrel sa jej hlboko do očí a spoza chrbta vytiahol ružu. Slušne sa predstavil, nadviazal konverzáciu a už ju mal. Toto som ja nevedel. Mal šmrnc ako nikto,“ hovorí uznanlivo Štepka o známom sukničkárovi, ktorý počas nakrúcania filmu Dovidenia v pekle, priatelia, pokukoval aj po vychýrenej krásavici Oľge Schoberovej. Problém bol, že jej nadbiehal aj režisér filmu Juraj Jakubisko, s ktorým si pre ňu vraj skočili nielen do vlasov.

Angažmán do Radošinského naivného divadla ponúkol Melkovičovi Štepka v roku 1983, po desaťročnom otáľaní. „V tých časoch s ním nikto nechcel spolupracovať. Živoril s rodinou vo Veselí nad Moravou a dochádzal do Holíča učiť flautičku.“

Aspoň fľašky

„Veľmi som sa bál, že mi Janko do divadla zavedie alkohol. A veru, stalo sa. Dokonca aj na javisko. Asi trikrát som ho vyhodil a zas prijal,“ priznal nám jeho niekdajší šéf. Melkovičovi sa však nad alkoholovou závislosťou podarilo vyhrať a so Štepkom sa veľmi spriatelili.

„Vždy, keď za mnou prišiel do Radošiny, chcel, aby som mu dal niečo prečítať. Raz sa mu veľmi zapáčila báseň Pohreb abonenta malej krčmy. Hovorila o príbehu, ktorý sa v Radošine naozaj stal. Konal sa tam pohreb, na ktorom boli len hrobári a farár. Umrel totiž miestny opilec, ktorý nikoho nemal. Napísal som teda báseň o tom, že by stačilo, keby na ten pohreb prišli aspoň fľašky a plakali za ním rumom a slivovicou. Povedal, že na niečo také čakal celý život, a zhudobnil to. Vznikla výborná pieseň, ktorú som veľmi rád spieval.“

K päťdesiatke venoval Štepka Melkovičovi hru Vygumuj a napíš. „Keď si ju prečítal, rozplakal sa a objímal ma. Bola to jedna z najdojímavejších chvíľ môjho života. Celé to bolo o Jankovom živote, jeho ženách a, samozrejme, alkohole. Vystupoval tam ako Ján Petrovič, ale myslím, že všetci vedeli, že hrá seba. Nikdy v živote, ani u Jakubiska nehral tak dobre ako tu.“

Pán Melkovič zomrel v roku 2004 po dlhom a neúspešnom boji s rakovinou, v Starej Ľubovni dokonca na jeho pamiatku pomenovali po ňom základnú umeleckú školu.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní