Hoci mali s Milevou dvoch synov, pre jej žiarlivosť ju Albert začal nenávidieť.

Šťastné manželstvo Alberta Einsteina zničila ženina žiarlivosť

Slávny vedec Albert Einstein odmietol zaplatiť za údržbu hrobu svojej prvej manželky. Z veľkej lásky, ktorú bránil pred vlastnou matkou, sa napokon stala nenávisť.

Mladík Albert, študent Vysokej školy technickej v Zürichu, počúva prednášky svojich profesorov, prednášky z analytickej a deskriptívnej geometrie, mechaniky, diferenciálneho počtu... Ale často počúva len na pol ucha. Zato rád počúva svoju kolegyňu Milevu.

Škola v Zürichu ako jedna z mála vysokých škôl na svete prijíma koncom devätnásteho storočia na štúdium aj dievčatá. Mileva je jediná žena v ročníku. Albert sa rád díva na ňu a rád ju aj počúva. Občas si zhlboka vzdychne: „Bože, aký má nádherný hlas!“

Zakomplexovaní

Einsteinove detské a mladícke roky neboli vystlané úspechmi. Skôr naopak. V škole sa mu nedarilo. Pokladali ho za nie veľmi nadaného žiaka, ktorý na všetko potrebuje veľa času. Ani v matematike sa veľmi neblysol. Možno o niečo lepšie prospieval na gymnáziu. Neúspech zažil na prijímacích skúškach na Vysokú školu technickú v Zürichu - zložil ich až na druhý termín. Ani tam neočaril.

Ktorýsi z jeho profesorov sa neskôr vyjadril, že ho poznal len ako „skutočného flákača“, ktorý sa o matematiku vôbec nestará. Stal sa z neho zakomplexovaný samotár. Podobný osud mala aj Mileva Maričová. Pochádzala z Vojvodiny, ktorá vtedy patrila Uhorsku.

Narodila sa s telesnou chybou. Keď začala chodiť, zistilo sa, že má vykĺbenú nohu. Lekári si s tým nevedeli rady. A tak po celý život trochu krívala. Telesná chyba jej bránila zapájať sa do detských hier. Uzavrela sa do seba. No na rozdiel od Alberta v škole vynikala. Pri maturite excelovala. V matematike a vo fyzike získala najvyššie ohodnotenie.

Na Maričovú z tohto obdobia si spomínajú ako na „dobré, sympatické, nesmelé dievča“, ako na „skromné a nenáročné stvorenie“ a ako na telesne nie veľmi príťažlivú.

Roku 1896 sa Mileva prihlásila na federálnu polytechniku, na štúdium matematiky a fyziky. Po piatich rokoch bola po istej Nórke jediná žena, ktorá si vybrala takúto kombináciu. Tie predmety chcela učiť na strednej škole. Skúšky zložila. V tom istom roku začal študovať ten istý odbor aj Albert Einstein. Mileva bola od neho o tri a pol roka staršia.

Spriaznené duše

Albert nemá v Zürichu ustlané na ružiach. Jeho otcovi, obchodníkovi s elektrotechnickými prístrojmi, sa nedarí a synovi len skromne prispieva na štúdium. Albert sa stravuje v lacných reštauráciách, ale neraz sa musí uskromniť iba s pečivom. Mileva zistí, že jej kolegovi často škvrčí od hladu v bruchu a hoci ani ona neoplýva blahobytom, pripravuje desiate pre dvoch.

Mileva si požičiava od Alberta zápisky z prednášok, on zasa od nej skriptá a učebnice. Spolu sa učia. Zbližuje ich aj láska k hudbe. Mileva hrá na klavíri a pekne spieva, Albert hrá na husliach. Tešia sa z drobných radostí, pochutnávajú si na káve pripravenej z čerstvo pomletých zrniek, holdujú párkom, zbožňujú koláče, ktoré Albertovi občas posiela mama.

Einstein, kritický k svojmu okoliu, voči rodičom, známym i profesorom, konečne nachádza spriaznenú dušu, človeka primerane inteligentného a ochotného preberať s ním myšlienky, ktoré ho vzrušujú. Aj Mileva ho pokladá za spriaznenú dušu. Navyše, Einstein je celkom fešný mladík, fúzkatý, so živými hnedými očami a s bujnou hrivou čiernych vlasov. Vie byť aj vtipný a zábavný. Porozumejú si.

Kedy sa priateľstvo mení na lásku? Ubehne niekoľko rokov, kým sa tak stane, tri, možno štyri. Ešte koncom roka 1900 si v listoch vykajú a Albert oslovuje v nich Milevu drahá slečna Maričová!

Boj o milovanú

Albertovi rodičia vedia o Mileve, ale nevenujú tomu vzťahu priveľkú pozornosť. Či vari neprežíval už aj predtým študentské lásky? Zamiloval sa v maturitnom ročníku, ba aj ako poslucháč polytechniky sa zahľadel do krásnej dievčiny Anny Schmidovej, už vtedy, keď sa poznal s Milevou.

Pani Paulina Einsteinová dokonca necháva niekoľko ráz pozdravovať Milevu. No keď vysvitne, že nejde o obyčajný flirt, je zle-nedobre. Einsteinovci, Židia, ktorí na vlastnej koži pociťujú nevraživosť voči svojej rase, pociťujú nevraživosť voči slovanskej rase. Okrem toho - Mileva je predsa značne staršia od Alberta. A ešte aj kríva. A to určite ona zvádza ich syna.

Ešte horšie je, keď sa blížia záverečné skúšky a Albert začína spomínať manželstvo. Napätie medzi rodičmi a synom vzrastá. Kríza vyvrcholí po skúškach. Albert ich zloží. Nie ktovieako slávne, hoci v tom období je fyzika už jednoznačne v popredí jeho záujmu. Mileva skúšky nezloží.

Matka sa poteší synovmu úspechu a pýta sa Alberta, čo bude teraz s Milevou. „Čo by bolo,“ odvetí Albert. „Ožením sa s ňou!“ Pani Einsteinová dostáva hysterický záchvat. Vrhne sa na posteľ, zaborí hlavu do vankúšov a vzlyká.

Keď sa ako-tak spamätá, prejde do útoku: „Zničíš si budúcnosť! Zničíš si kariéru! Tá žena nepatrí do slušnej rodiny.“ Ešte vystríha syna: „Je rovnaký knihomoľ ako ty, ale ty potrebuješ skutočnú manželku.“ A pridá: „Až budeš mať tridsať rokov, ona už bude stará bosorka.“ No nepomáhajú ani matkine náreky, ani otcove výčitky.

Chudobné, ale šťastné roky

Tajne sa zosobášia. Mileva ani na druhý raz neurobí skúšky, bez aprobácie nemôže učiť a Albert nemôže dostať prácu. Uchádza sa o miesto na katedre, ale nepochodí. Vypisuje do Lipska, Viedne, Göttingenu, Bologne i do Pisy. Márne.

Mileva sa so svojimi obavami zveruje v liste priateľke: „Nie je pravdepodobné, že čoskoro získa isté zamestnanie. Vieš, môj milý má veľmi zlomyseľný jazyk a navyše je Žid.“

Napokon sa mu vďaka známosti podarí uchytiť na patentovom úrade v Berne ako „technický expert tretej triedy“ a s mizerným platom. Budúci slávny fyzik sa sedem rokov denne krčí nad stolom a zisťuje, v čom spočíva technická jedinečnosť vynálezu, ktorý si autori dávajú patentovať. Pripravuje znalecké posudky a vyhotovuje osvedčenia. Sám sa označuje za „patentového sluhu“.

Plat nestačí na to, aby uživil Einsteinovcov. Albert teda súkromne vyučuje matematiku a fyziku. Ale ani z toho neplynie ktovieaký príjem. A jednako - sú to najšťastnejšie roky Einsteinovcov.

Albert píše priateľovi: „Som teraz počestne ženatý muž a vediem veľmi pekný, pohodlný život so svojou manželkou. Stará sa o všetko, dobre varí a je stále šťastná.“ Mileva píše priateľke, že „sa, pokiaľ je to možné, ešte väčšmi upínam na svoj milovaný poklad ako za čias prežitých v Zürichu“.

V zamestnaní nie je Einstein veľmi vyťažený, a tak sa môže venovať aj svojmu koníčku, teoretickým otázkam fyziky. Uverejnia mu niekoľko odborných článkov.

Výbuch žiarlivosti

Na jar roku 1909 povolajú Einsteina za mimoriadneho profesora teoretickej fyziky na zürišskú univerzitu. Oznámenie o tom publikujú v novinách. Prečíta si ho i Anna Meyerová-Schmidová, u ktorej sa kedysi pred desiatimi rokmi uchádzal o priazeň, ba napísal jej vtedy ľúbostnú báseň.

Anna, už vydatá, mu napíše. Blahoželá mu. Einstein odpíše. Navrhuje jej, že by ho v Zürichu mohla navštíviť. Uvedie adresu fyzikálneho ústavu. Anna odpíše, ale list zachytí Mileva. Je zhrozená. Vari si Albert píše s inou? A možno sa aj stretávajú. Je to odmena za to, že sa stará o domácnosť, kde z každého kúta hľadí bieda?

Je to vďaka za to, že prežíva život s beznádejne nepraktickým človekom, ktorý by bol bez nej stratený? Je to odplata za to, že sa vzdala svojej kariéry, aby zabezpečila kariéru jemu?

Mileva to pokladá za zradu. Jej hnev je strašný. Pripomína výbuch sopky. Márne sa Albert ospravedlňuje, márne vysvetľuje, že na nič zlé tým nemyslel, že jej obviňovanie je zveličené. Mileva napíše pánu Meyerovi. Aj Einstein mu napíše. Vysvetlí mu, že Mileva konala bez jeho vedomia, v záchvate žiarlivosti a že jeho žena Anna sa zachovala absolútne počestne.

Einstein sa z tejto aféry dlho nemôže spamätať. O päť mesiacov píše priateľovi, „že sa mu ešte stále nevrátila duševná rovnováha, ktorú stratil vinou Milevy“. Ba ešte aj o štyridsať rokov neskôr sa v liste Anninej dcére zmieňuje o nej. Manželkinu žiarlivosť označuje v ňom za patologickú.

Manželstvo v troskách

Mileva ani v mladých rokoch neoplývala krásou. S pribúdajúcimi rokmi pôvabu ubúdalo. Jej tvár sa stávala - ako to napísal ktorýsi z pamätníkov - „tvrdou a strnulou ako sadrový odliatok“. Iný zaznamenal, že bola „nevľúdna, takmer drsná“.

Aj v mladých rokoch bola Mileva samotárka, vyhýbala sa spoločnosti. Ešte väčšmi sa jej vyhýbala neskôr. Takmer nemala priateľky. Albert však nepohŕda spoločnosťou. Rád si zahrá na husliach a s priateľmi organizuje hudobné večierky. So svojimi študentmi často diskutuje dlho do noci. Úspech mu dodal krídla, je plný sebadôvery.

Mileva zatrpkne. Zahrňuje muža výčitkami. Žiarli na neho. Chce ho mať celého. Ako ho mala počas vysokoškolského štúdia i v prvých rokoch manželstva. Chodí na jeho verejné prednášky, aby ho ustrážila. Bojí sa i Albertovej premrštenej sebadôvery prerastajúcej do mesiášstva.

Mileva ťažko znáša, že sa jej Albert nezdôveruje so všetkým. Albert ťažko znáša, že Mileva chce o všetkom vedieť a o všetkom rozhodnúť. Ďalšie roky života Einsteinovcov sú vyplnené utrpením. Potácajú sa od jedného konfliktu k druhému. Odcudzujú sa jeden druhému. Už sa zväčša dorozumievajú len lístkami.

Mileva už nie je dieťatkom, Micou, čo je pre Alberta „bábikou, žabkou, mačiatkom, anjelom, jeho pravou rukou“. Píše o nej ako o „otravnej bytosti, ktorá šíri nákazu a dodáva domovu atmosféru cintorína“. Označuje ju „za nádobu všetkej trpkosti“.

V roku 1919 sa rozsobášili. Albert žil na vrchole slávy, Mileva po odchode synov osamotená a skromne. Jej spoločníkmi boli iba mačky a kaktusy. Tešila sa z každého kvetu, ktorý rozkvitol. Umrela v roku 1948. Keďže Albert odmietol zaplatiť za údržbu jej hrobu, o niekoľko rokov ho zrovnali so zemou. Nenávisť pretrvala až za hrob.

Na vrchole slávy

Albert Einstein (1879 - 1955) už v roku 1905 publikoval štyri zo svojich základných fyzikálnych objavov, čím formuloval kvantovú teóriu svetla. Einsteinov opis svetla ako prúdu častíc rozšíril Planckovu teóriu kvantifikovanej energie. Svoju všeobecnú teóriu relativity uverejnil v roku 1916 a je jednotnou teóriou času, priestoru a gravitácie.

V roku 1919 pri zatmení Slnka sa potvrdilo Einsteinom predpokladané odchýlenie svetla v gravitačnom poli Slnka. Anglická Kráľovská akadémia vied s nadšením ohlasovala: „Tento výsledok je jedným z najväčších výdobytkov ľudského myslenia.“

V roku 1921 Einsteinovi udelili Nobelovu cenu za fyziku a stal sa uznávaným po celom svete. Prednášal v mnohých krajinách a často sa vyjadroval k najaktuálnejším otázka sveta.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].