Dnes už fakticky neexistuje objekt z Čákových čias v pôvodnej podobe. Z niekdajšieho Matúšovho paláca sa zachovala iba dnešná stena Barborinho paláca.

Stredoveký oligarcha Matúš Čák: Bohatier alebo hrdlorez?

Aký bol skutočný Matúš Čák Trenčiansky, uhorský oligarcha, ktorého voláme pán Váhu a Tatier?

Máloktoré mesto sa môže popýšiť takou dominantou ako Trenčín - hradnou vežou vysokou tridsaťšesť metrov. Volajú ju Matúšova veža, hoci jej dnešný výzor je výsledkom modernej rekonštrukcie spred pár desaťročí.

Nie je to jediný rozdiel oproti realite. Na uhorského oligarchu sa nalepilo množstvo legiend a výmyslov, národovci z neho vyrobili obrodeneckého intelektuála so zmyslom pre spravodlivosť a mnohí ho aj dnes považujú za „slovenského kráľa“.

Nemožno mu však uprieť, že bol neprehliadnuteľnou postavou svojej doby. Matúš Čák. Csák Máté. Matheus de Trenchen.

Na brale

Mohutné strategické bralo nad Trenčínom bolo osídlené už v dávnoveku. Rimania naň vytesali nápis a vo veľkomoravskom období tu stálo hradisko. Na hrad vedie strmá cestička, ktorá míňa farský kostol, neďaleko stojí Katov dom s typickou drevenou pavlačou.

Keď sa pred pár rokmi zrútila časť hradieb, balvany doleteli až k tomuto renesančnému domčeku. Dnes podľa Petra Pastiera z Trenčianskeho múzea také riziko nehrozí: „Múr západného opevnenia, ktorého časť sa vtedy zrútila, je celý odstránený.“

Sprevádza nás na hrad popod vstupnú bránu a okolo Hodinovej veže. Vo výške nad nami sa týčia gotické paláce. Otvorené majú celoročne a o turistov nemajú núdzu. „Vlani sme mali vyše stotisíc návštevníkov, tento rok to bude možno ešte viac.“

V lete v hradnom areáli organizujú atrakcie pre turistov, večerné prehliadky, koncerty, divadelné predstavenia. Nechýbajú sokoliari a skupiny historického šermu. Podobný živý ruch tu vládol aj pred siedmimi storočiami, keď odtiaľto šéfoval Považiu Matúš z rodu Čákovcov. V hrubých múroch sa po ňom skrývajú stopy, nie je však také ľahké nájsť ich.

„Matúš Čák pôsobil na prelome 13. a 14. storočia a odvtedy hrad prešiel viacerými prestavbami,“ vysvetľuje Peter Pastier. „Vystriedali sa tu viaceré významné rody, rozsiahle prestavby boli za Anjouovcov a Zápoľskovcov, neskôr ďalších majiteľov Thurzovcov, Forgáčovcov i Ilešháziovcov.“

Dnes už fakticky neexistuje objekt z Matúšových čias v pôvodnej podobe. Pamätá si ho však Hodinová veža, parkánová hradba i základy obytnej veže pri hladomorni. Z niekdajšieho Matúšovho paláca sa zachovala iba dnešná stena Barborinho paláca.

A, samozrejme, na prvom mieste je to Matúšova veža, najvyššia časť hradu. Okolo nej sa kedysi začala rozširovať celá stavba, aby sa z nej stal najväčší hrad Považia. Pôvodnú vežu neskôr obstavali a zvýšili o ďalšie poschodia, takže dnes jej masívne múry majú hrúbku až 2,5 metra.

Naopak, mladšia je Studňa lásky v dolnej časti hradu, ktorú podľa povesti kopal Turek Omar pre zajatú Fatimu. V skutočnosti ju vykopali z rýdzo praktických dôvodov, no ani v hĺbke osemdesiat metrov nenarazili na vodu.

Čítajte viac:

Vzdelanec, no i urážlivý namyslenec: Všetko, čo ste nevedeli o Štúrovi

Kariérny životopis

Z obdobia Matúša Čáka pochádza kaplnka na dolnom nádvorí pri Delovej bašte, hoci ťažko si možno predstaviť, že práve modlenie a rozjímanie bolo bežnou náplňou jeho života.

Matúšov kariérny životopis sa začína tým, že sa narodil do rodu stredovekej uhorskej šľachty a odvtedy len stúpal. Čákovci zastávali významné postavenie na kráľovskom dvore, otec Peter bol župan aj palatín, dedo vari hlavný kráľovský pokladník. Matúš sa spomína prvý raz okolo roku 1291. A symbolicky hneď v boji.

Na príkaz kráľa zasiahol proti synom magnáta Henricha z Kyseku, dobyl Bratislavský hrad a stal sa tam županom. Onedlho získal hodnosť hlavného kráľovského koniarnika a v roku 1296 sa už stal uhorským palatínom, druhým najvyšším mužom v kráľovstve.

Niekedy v tom čase získal Trenčiansky hrad. Presný rok sa síce nevie, už vtedy tu však začal fungovať ako štát v štáte. Vtedajšie Uhorsko bolo pridivoké aj na európsky stredovek: spurných magnátov dopĺňali pohanskí Kumáni, obdobia bezvládia striedali králi, ktorí zavše umierali podozrivou smrťou.

„Čák bol produktom tej doby. Slabá kráľovská moc nebola schopná krotiť magnátske rody, ktorých moc sa zväčšovala na úkor kráľovskej. Matúš bol jedným z mnohých dravcov, bol však úspešnejší,“ vysvetľuje historik Vlastimil Hábl, ktorý o Matúšovi Čákovi napísal viacero prác.

V chaose vtedajších čias menil Čák strany, ako sa mu hodilo. Opúšťal bývalých spojencov, spájal sa so včerajšími nepriateľmi. K Trenčianskemu hradu sa dostal vďaka podpore uhorského kráľa Ondreja III., avšak čoskoro sa obrátil proti nemu, takže kráľ chystal proti nemu vojnu - no náhle v roku 1301 zomrel.

Čák potom podporoval syna českého kráľa Václava III., ktorý mu po nástupe na uhorský trón tiež dal rozsiahle majetky v trenčianskej a nitrianskej stolici. Ibaže neskôr sa Čák zas pridal na stranu protikráľa Karola Róberta z Anjou, od ktorého dostal vysoký post kráľovského pokladníka aj post palatína.

Po pár rokoch otrčil chrbát aj jemu. Podporil magnátov z rodu Omodejovcov v boji proti kráľovi, no hoci tých 15. júna 1312 porazili v slávnej bitke pri Rozhanovciach, kráľ si netrúfol vytiahnuť proti Čákovi. Ten bez problémov dožil na svojom panstve.

Čítajte viac:

Metrosexuál, ale nie gay: Čo mal krásavec Štúr proti ženám?

Miliardár

Majetky, ktoré za života nahromadil, boli obrovské. Dnes by bol miliardár. Uzurpoval si dediny, hrady aj celé panstvá. Územie, ktoré ovládal, volali Terra Mathaei, teda Matúšova zem. Hovorí sa až o päťdesiatich hradoch a stovkách dedín, miest a mestečiek, ktoré vlastnil.

Reálne ovládal niekoľko žúp na území Horného Uhorska, čiže približne dnešného Slovenska, ale i v Zadunajsku. Keď potreboval, neváhal presťahovať celú dedinu aj s domcami - previezli ich na vozoch. Na druhej strane tak osídľoval kraje, kde dovtedy takmer nevstúpila ľudská noha.

Majetkov sa zmocňoval rôzne. Často násilím, ale aj na základe „súdneho“ rozhodnutia, čo však bolo opäť iba jeho vlastné rozhodnutie, keďže bol aj palatín.

Keď siahol na cirkevné majetky, vynieslo mu to nenávisť kléru a samotného pápeža, uvrhnutie do kliatby a exkomunikáciu. Nerobil si z toho ťažkú hlavu. Ani exkomunikácia nebola v jeho dobe výnimočná. Podobne ako to, že biskupi boli zavše rovnakí mocipáni a bojovníci ako Čák.

„Čo sa týka jeho nie príliš čistých metód, neboli nič zvláštne a pre danú dobu boli skôr charakteristické,“ podotýka Vlastimil Hábl. „Dokázal však okolo seba sústrediť silný okruh familiárov a klientov z nižšej šľachty a značné bohatstvo mu umožňovalo vydržiavať si silnú žoldniersku armádu.“

V období, keď hrad ešte nebol národnou kultúrnou pamiatkou, ale živým sídlom považského magnáta, na nádvorí okrem žoldnierov a vojakov sa pohybovalo aj veľa úradníkov, pisárov a vlastne celé zázemie.

„Hrad bol jeho sídlom, mal tu svoj dvor, ktorý v podstate kopíroval kráľovský dvor. Trenčín bol sídlom župy a mal strategický význam. Mohlo tu byť aj niekoľko stoviek ľudí.“

Démonizovaný

Súčasne s rastúcim majetkom sa množili sťažnosti a žaloby na ich protiprávne zaberanie, a teda podľa Vlastimila Hábla bolo logické, že sa začal v Trenčíne opevňovať.

„Matúšove spory s mocnými šľachticmi, cirkvou i panovníkom ho nútili venovať zvýšenú pozornosť bezpečnosti svojich hradov a určite predovšetkým Trenčína. Viacročné obdobie po smrti kráľa Ondreja III. síce uvoľnilo Matúšovi ruky, ale súčasne značilo faktické bezvládie, kde zákon a právo nahradzovala ozbrojená moc.“

To bola parketa trenčianskeho pána. Okrem Horného Uhorska podnikal vojnové výpravy aj do rakúskeho pohraničia a na Moravu. Nečudo, že o Čákovi sa písalo v Dalimilovej kronike.

„Při tom času v Moravě zle sedějieše, neb Matěj z Strenčína, ten uherský hrdina hradov po mezech několiko držieše.“ O trpkej spomienke, akú zanechal, svedčí aj prípisok neznámeho pisára, ktorý na okraj strany dopísal: „Matěj z Trenčina Moravou hubil.“

Ak bol tvrdý ku konkurencii, zábrany istotne nemal pri poddaných. Tí sa na Trenčiansky hrad dívali asi celkom inak než my. Už aj preto, že ich nútil zadarmo robotovať na opevňovacích prácach.

„Historiek o ňom je viac. Jedna hovorí, ako vyplienil a zničil nitriansku katedrálu, ďalšia, že sa pokúsil zmocniť kráľa a jeho manželky v Ostrihome. Ba dokonca si vraj dal ako skutočný kráľ raziť v Trenčíne vlastné mince, čomu však príliš neverím,“ dodáva Hábl.

Navyše netreba zabúdať, že Čák bol aj cieľavedome démonizovaný. „Popísalo sa o ňom toľko zlého, až sa nechce veriť. Dobové dokumenty, ktoré o ňom máme, sa často zachovali od jeho protivníkov a tí ho nevykresľovali v priaznivom svetle, zvlášť aktívny v tomto bol nitriansky opát a nitriansky biskup Ján, ktorý si od neho vytrpel asi najviac.“

Pohanený aj vychválený

Čo vlastne spôsobilo, že oligarcha, o ktorom sa stredoveké listiny nevyjadrovali lichotivo, sa dostal medzi našich hrdinov? Propaganda nie je dieťaťom moderného veku.

Čákovci si u kronikárov už v 13. storočí dávali vyrábať o sebe celé legendy, napríklad Šimon z Kézy vo svojom diele Gesta Hungarorum vyhlasoval, že patria k najslávnejším maďarským rodom, ktoré pobili veľkomoravských bojovníkov.

Dnešný romantický obraz aj titul „slovenský kráľ“ je výsledkom 19. storočia. Toto „vyrábanie“ Matúša Čáka sledoval historik zo Slovenskej akadémie vied Peter Macho, ktorý ho nazval príznačne „Matúšomániou“.

Všimol si, že lavínu spustila prednáška Alexandra Boleslavína Vrchovského, ktorý študentom lýcea v Prešporku prednášal o Čákovi v školskom roku 1836 - 1837.

„Po Vrchovskom sa priam roztrhlo vrece s literárnymi textami, kde mladí romantici tematizovali postavu pána Váhu a Tatier, ktorá sa pre nich odrazu stala ‚cool‘. V rozpore s realitou bolo už to, že sa Čákovi prisudzovala moderná národná identita, teda že sa z neho ‚vyrábal‘ Slovák, hoci jeho korene boli maďarské,“ uvádza Peter Macho.

Štúrovci dostali svojho hrdinu - povesť o ňom napísal Ján Kalinčiak. O „bohatierskych skutkoch“ tohto „posledného vládcu Slovenska“ písal aj Viliam Pauliny-Tóth a Jozef Miloslav Hurban: „V tomto nešťastnom veku bol v Uhorsku mocný pán, veľký, slávny a najdokonalejší. Matúš Trenčiansky. Panoval nad brehmi Váhu ako mocný anjel nad diablami a sídlom tohto veľkého orla boli mocné, nedobytné hradby Trenčianskeho zámku... On vládol nad Tatrami. A v jeho Tatrách bol pokoj a panovali spravodlivosť a šťastie.“

Pavol Dobšinský chválil, že Matúša zobrazujú ako príkladného slovenského hrdinu, nebol však jediný. „K najaktívnejším šíriteľom pozitívneho obrazu stredovekého feudála patril Ľudovít Štúr, ktorý cieľavedome šíril kult Matúša Čáka ako reprezentanta slovenskej nezávislosti,“ upozorňuje Peter Macho.

Štúr zložil oslavnú báseň a spomenul ho aj vo svojej reči na uhorskom sneme - svedectvo o tom, kedy sa rozhodol z neho vykresať hrdinu Slovákov, prináša jeho list z novembra 1841: „Jeda z domu do Břetislavy šel jsem Považím a zastavil jsem se také za den v Trenčíně.

Vyjda z rána na procházku k Váhu, zarazil jsem oči na hrad Trenčanský, obra sestárlého, nad nímž právě mrákavy letěly... Dějiny slovenské, po pádu Nitry, ustoupily odtud.... hlouběji do Tater, Trenčína a zde jistě vyvolaly posledného repreasentanta Matouše…“

Čák v romantických dielach napokon hovoril jazykom obrodencov a v súlade s ich politickými plánmi, až začali túto módu kritizovať aj samotní národovci. Paradoxné je, že rovnaká mýtizácia prebiehala aj v maďarskom prostredí.

Dokonca slávny maďarský básnik Sándor Petőfi sa chystal o ňom písať epos. „Ale mojím nešťastím je, že by mi ho zahlušila cenzúra,“ smútil. Zneužitie vyvrcholilo počas vojny, keď ľudáci prirovnávali Čáka - s jeho vlastným vojskom, úradníkmi a mincami - k ich bábkovému štátu existujúcemu z vôle Hitlera.

Tajomstvá

Tak ako nebol Čák slovenským bohatierom, nebol ani výnimočným hrdlorezom. Pravda je asi niekde uprostred. Otázniky napriek tomu zostávajú. Napríklad nad jeho podobou.

Na všetkých podobizniach má Čák briadku, vlnité vlasy a najmä - je plešatý. Ide o omyl. Všetko sa začalo relikviárom, o ktorom sa myslelo, že je to busta Čáka. V skutočnosti to bol relikviár ktoréhosi svätca.

V 19. storočí podľa neho namaľoval neznámy maliar Matúšov portrét. A keďže z relikviára sa medzitým stratila pôvodná pokrývka hlavy svätca - koruna alebo cirkevná mitra - namaľoval hlavu s lysinou. Odvtedy ju nosí aj Čák.

Idealizovaný obraz Matúša Čáka funguje dodnes. Prečo nám stále chýba kvalitné dielo o tomto mužovi? „Napísať také syntetické dielo je záležitosť dlhoročného výskumu, ale aj finančných nákladov, lebo niekto by musel jeho vydanie zaplatiť,“ myslí si Vlastimil Hábl.

„Isteže, je to na škodu poznávania našej histórie, ale, pravdupovediac, obdobie Matúša Čáka nie je jediné biele miesto v našej histórii.“ Apropo, svoje posledné tajomstvo dosiaľ trenčiansky pán nevydal. Okolnosti jeho smrti v roku 1321 zostávajú nejasné a rovnako je to s jeho hrobom. Hoci ho hľadali na mnohých miestach, dodnes bezúspešne.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní