Stále s otcom: Obraz herca je od prvého dňa v synovej pracovni.

Syn slávneho herca Dóczy: Veľké plány riaditeľa divadla, ako zaplniť sedadlá v hľadisku

Nový riaditeľ Divadla Andreja Bagara v Nitre Jaroslav Dóczy sa vyrovnal s intrigami, teraz má veľké plány.

Mnohí ho počas výberového konania na post nového šéfa Divadla Andreja Bagara v Nitre zhadzovali. Vraj je politický nominant a človek „zvonka“. Jaroslav Dóczy im kontruje. „Ani môj otec nemal VŠMU, bol pôvodne obchodník. Mne vytýkali, že mám Mechanizačnú fakultu Vysokej školy poľnohospodárskej. Áno, mám aj tú. A čo - mám vrátiť diplom?“ pýta sa syn hereckej legendy Jozefa Dóczyho.

Ihneď po nástupe na riaditeľskú stoličku začína s ráznymi krokmi. Zlepšiť chce sociálne a materiálne zabezpečenie divadelníkov, radikálne posilniť marketing divadla a oživiť kolegiálny život hercov, aký si pamätá z otcových čias.

Hľadá spolupatričnosť

Jaro Dóczy síce nie je herec, no divadelný „smrad“ nasával už s materským mliekom. „Keď som mal päť rokov a otec išiel na skúšku, šiel som potajme za ním a sledoval som ho až do divadla. Tam som sa schoval v zákulisí a vrátnik ma objavil až po niekoľkohodinovom pátraní,“ usmieva sa Dóczy. Veľmi dobre si pamätá najslávnejšie časy, keď v divadle prekvitala kolegialita. „Veľmi rád by som prinavrátil tradície, ktoré tu mali. Oni boli naozaj ako jedna veľká rodina a to sa vytratilo. Nezdá sa mi, že by tu bol priestor, aby herci po predstavení sedeli, diskutovali a vyhodnocovali, čo bolo dobré, čo zlé, čo by sa dalo vylepšiť. Bývali športové hry nielen hercov, ale všetkých zamestnancov divadla. Mnohí sa ako rodiny navštevovali. Na premiéru každý prichystal niečo, čím sa mohol pochváliť. Takáto tvorivá atmosféra sa potom prenášala aj do konečného výsledku. Dnes neviem, či to tak je, ale skôr nie. A to je aj odkaz môjho otca,“ hovorí Dóczy.

Duša divadelníka: Od malička sa motal v kostymérni či za javiskom.
Duša divadelníka: Od malička sa motal v kostymérni či za javiskom.
Foto: Emil Vaško

Duša divadelníka: Od malička sa motal v kostymérni či za javiskom.FOTO: Emil Vaško

Aj preto podľa neho nestačí, aby kultúrny stánok žil iba večer, keď sa na pár hodín rozsvieti na predstavenie. Oživiť sa chystá aj krásne divadelné terasy. „Chcem otvorené divadlo. A to nielen pre nových tvorcov a nové myšlienky, ale aj pre nové činnosti. V rámci nadstavby urobíme špeciálnu inscenovanú prehliadku divadla s príbehmi, efektmi, so spevom a s výsekmi z hier. Nebude to bežná prehliadka, ale zážitok,“ tvrdí manažér, ktorý na VŠMU študoval filmovú a televíznu dokumentárnu tvorbu i kulturológiu.

Pavlíková, vráť sa!

Dóczy považuje za kľúčovú mladú generáciu, ktorá je dnes od divadla vzdialená. Osloviť ju chce i novými talkshow s tvorcami či čitárňou. Spoliehať sa na štandardné marketingové praktiky, ako sú bilbordy či tlačovky, vraj nestačí. Hľadá spôsoby, ako zaplniť sedadlá v hľadisku aj inak. Napríklad vo svete populárnymi flash mobmi, keď študenti umeleckých škôl spontánne na verejných miestach predvádzajú niečo zo svojho kumštu. Takéto videá sa potom ako promo šíria na internete. A tiež chce späť prilákať nitriansku divu Evu Pavlíkovú. Tá sa musela pred časom so svojím populárnym programom uchýliť do jednej z nitrianskych kaviarní. „Evička patrí sem. Prečo by to robila niekde inde, keď tu máme ideálne priestory,“ hovorí Dóczy.

Rodinka: Zosnulý umelec s vnúčatami a so synom Jarom.
Rodinka: Zosnulý umelec s vnúčatami a so synom Jarom.
Foto: Emil Vaško

Rodinka: Zosnulý umelec s vnúčatami a so synom Jarom.FOTO: Emil Vaško

Za jeden z najväčších problémov, okrem chýbajúcej staršej hereckej generácie, považuje migráciu mladých umelcov. Udržať ich chce aj lepšími platmi, ktoré sú dnes žalostné. „Ani môj otec nebol Schwarzenegger, mal bežný plat a zarábal možno menej ako kurič. Ale vedel si to zariadiť. Divadlo bolo jeho biblia, vedel, aké má termíny a podľa toho si prispôsobil filmovačky, väčšinou cez prázdniny. No za platy hercov chcem bojovať a zvýšiť ich,“ znejú rozhodné slová nového riaditeľa. Taktiež treba zrekonštruovať predpotopné divadelné byty, „kutlochy“. Ich podoba s Luníkom IX je podľa Dóczyho očividná. Koľko by to malo stáť, vraj ukáže znalecký posudok. Pomôcť by mohli eurofondy.

Dozerá na neho otec

Jaro Dóczy je rád, že dusno, ktoré v divadle panovalo dva mesiace pred riaditeľskou voľbou, pominulo. „Divadlu to nesvedčalo,“ myslí si. So šéfdramaturgom Svetozárom Sprušanským, ktorý tiež kandidoval, pokračujú v spolupráci. Bývalý dlhoročný riaditeľ Ján Greššo ostáva v internom súbore do konca augusta, no hrať bude naďalej.

Dóczy priznáva, že do výberu hier príliš zasahovať nebude, no v minulosti mal k niektorým premiéram výhrady. Najmä k tým s násilne vulgárnym slovníkom. Divadlo si podľa neho zaslúži návrat k muzikálom s bednárikovskými črtami. Aj preto zriadi dramaturgickú radu. „Bol by to orgán, ktorý by formoval filozofiu divadla. Budú tam známe mená z divadelnej obce. Myslím, že viac hláv, viac rozumu,“ dodáva.

Píše knihu o dedkovi

Dóczyho riaditeľskú kanceláriu oživujú podobizne dvoch osobností. Prvou je busta režiséra Pavla Haspru. Práve on pritiahol do divadla jeho otca Jozefa Dóczyho. Ten na synovo počínanie dozerá teraz z obrazu na stene. Miláčik publika by určite zajasal aj nad svojou vnučkou Lindou.

Vnučka Linda: Dedovi spievala na pohrebe, teraz žije a tvorí vo Francúzsku.
Vnučka Linda: Dedovi spievala na pohrebe, teraz žije a tvorí vo Francúzsku.
Foto: Matej Kalina

Vnučka Linka: Dedovi spievala na pohrebe, teraz žije a tvorí vo Francúzsku.FOTO: Matej Kalina

Mladá umelkyňa na dedkovom pohrebe spievala dojemnú pieseň, ktorá rozcítila prítomných. Lauru na VŠMU neprijali, a tak sa presťahovala do Francúzska. Založila si tam rodinu, spieva pre nadšených divákov a píše knihu o svojom slávnom dedkovi.


VIDEO Plus 7 Dní