Enrico Caruso bol známy aj svojou výstrednosťou.

Talianska operná hviezda Caruso: Neuveríte, čo má spoločné so Saganom

Operný spevák Enrico Caruso žiaril v sálach po celom svete. Od svojho príchodu do Ameriky ho niektoré noviny nazývali „spievajúcim biznismenom“.

Jeho prvý učiteľ spevu Guglielmo Vergine mu v roku 1892 povedal: „Nemôžeš spievať. Nemáš vôbec žiadny hlas. Znie to ako vietor pískajúci v okne. Je ako zlato na dne rieky Tiber, nestojí za námahu vykopať ho.“ Netušil, že šestnásťročný Neapolčan sa stane ikonou operného spevu, najznámejším a najslávnejším svetovým tenorom všetkých čias.

V Neapole

Enrico Caruso pochádzal z chudobných pomerov. Jeho otec Marcellino bol mechanik pracujúci v zlievarenskej fabrike Meuricoffre a rovnakú dráhu predurčil aj synovi. V jedenástich rokoch ho dal do učenia k istému Palmierimu, ktorý konštruoval a opravoval verejné fontány v meste.

Toto obdobie si neskôr často pripomínal aj sám maestro Caruso. Vždy keď navštívil Neapol, nezabudol poukázať na fontánu, ktorú pomáhal inštalovať, píše jeho životopisec Pierre Key. Na matkino naliehanie navštevoval krátko aj školu miestneho kňaza, kde získal základné vzdelanie. Naučil sa písať a venoval sa technickému kresleniu.

V tom období spieval v kostolnom zbore, kde podľa vlastných slov „zahorel láskou k spevu“. V neľahkej rodinnej situácii po matkinej smrti začal kariéru ako spevák v neapolských uliciach, kaviarňach a na večierkoch. V osemnástich rokoch si zo zarobených peňazí mohol kúpiť prvú vec - pár nových topánok.

Bez peňazí

Mladého nádejného umelca si na jednom z večierkov všimol spevák Eduardo Missiano, ktorý presvedčil učiteľa spevu Guglielma Vergineho, aby dal Carusovi ešte jednu šancu. Keďže Enrico nemal peniaze, Guglielmo navrhol, že Enrico Caruso mu zaplatí 25 percent zo všetkých honorárov počas prvých piatich rokov reálneho spievania. Enrico nemal na výber a na túto nečestnú dohodu pristúpil.

Zmluva sa však nekončila uplynutím piatich rokov. Počítali sa len odspievané dni a Caruso zistil, že takto bude Guglielmovým dlžníkom celý život. Hodiny spevu sa oplatili a v roku 1895 začal spievať v opere. Ako 22-ročný debutoval v Teatro Nuovo v Neapole, dnes už v zabudnutej opere L’Amico Francesco. Nasledovali ďalšie vystúpenia v provinčných mestách, no peniaze stále neprichádzali.

O rok neskôr Enrica Carusa na Sicílii prvýkrát vyfotografovali. Keďže svoju jedinú košeľu si dal vyprať, na fotografii stojí zabalený len v posteľnej plachte ako v tóge. V tom období Enrico zmluvu s Guglielmom napadol na súde, ktorý rozhodol v jeho prospech. Zmluvu malo ukončiť 20-tisíc frankov, ktoré mal Caruso vyplatiť svojmu bývalému učiteľovi.

Sám Boh

Carusov hlas priviedol do dokonalosti dirigent a učiteľ spevu Vincenzo Lombardi. Vincenzo bol v tom období známy umelec, ktorý učil spievať aj vtedajšie hviezdy Antonia Scottiho a Pasquala Amata. Spolu s nimi sa Enrico dostal na dosky najznámejších divadiel. V roku 1900 prvýkrát spieval v najslávnejšej talianskej opere La Scala v Miláne.

Carusova kariéra rástla závratným tempom. Svojím špecifickým hlasom upútal slávneho skladateľa Giacoma Pucciniho. Ich prvé stretnutie komentoval Puccini slávnou vetou: „Kto ťa sem poslal? Ja viem kto, sám Boh mi ťa zoslal.“ Počas svetového turné umelcov z La Scaly spieval Caruso v operách vo Varšave, v Buenos Aires, v Londýne aj v Monte Carle.

Turné talianskych spevákov hostilo aj Rusko, spievali a hrali pre cára vo Veľkom divadle v Moskve. Enrico sa dokázal zbaviť starých dlhov, splatil peniaze Guglielmovi Verginemu a otvorila sa pred ním svetlá budúcnosť.

Zázrak gramofón

Ďalším úspechom v jeho kariére a zlomom v dejinách hudobného priemyslu bol rok 1902. Enrica Carusa oslovil F. W. Gaisberg z britskej spoločnosti Gramophone & Typewriter Co., jednej z priekopníčok nahrávacích spoločností. V istom milánskom hoteli za odmenu sto libier Carusov spev nahrali na platňu.

Mnohí operní speváci v tom čase nahrávanie odmietali. Nahrávky sa stali senzáciou. Ária Vesti la Giubba z opery Pagliacci sa stala prvou gramofónovou nahrávkou na svete. Predalo sa jej viac ako milión kópií. Enrico Caruso si získal množstvo priaznivcov v krajinách hovoriacich po anglicky.

Ponuky na seba nenechali dlho čakať. V máji 1902 už držal v ruke zmluvu na osem opier v Kráľovskej opere v Londýne. To bol však len začiatok. Po úspešnej sezóne podpísal v roku 1903 zmluvu so združením Met z Metropolitan Opera House v New Yorku. Ako sám hovorieval, Amerika sa stala jeho druhým domovom.

Popri spievaní v opere v New Yorku podpísal lukratívnu zmluvu s americkou nahrávacou spoločnosťou The Victor Talking Machine Company. Ich spolupráca trvala až do jeho smrti. Taliansky tenorista na predaji nahrávok zarobil milióny dolárov.

Keď sa 13. januára 1910 prvýkrát v histórii spustilo prvé experimentálne rádio, bola táto udalosť tiež spojená s jeho menom. Z reproduktorov zazneli hlasy operných spevákov na čele s famóznym Enricom Carusom.

Čudák

Enrico Caruso bol známy aj svojou výstrednosťou. Na jednej strane často rozdával peniaze a dary cudzím ľudom a podporoval niekoľko charít, inokedy odmietol vystúpenie, keď mu nechceli zaplatiť viac hoci len o cent, ktorý si vypýtal. Od svojho príchodu do Ameriky ho niektoré noviny nazývali „spievajúcim biznismenom“.

V roku 1906 postihlo San Francisco katastrofálne zemetrasenie, ktoré zničilo veľkú časť mesta. Caruso bol pri tom, zemetrasenie prežíval veľmi intenzívne. Zhrozený z mesta doslova ušiel loďou do Oaklandu, tam nastúpil na prvý vlak do New Yorku, aby cestoval domov do Talianska. Vyhlásil, že do San Francisca sa už nikdy nevráti, a sľub dodržal.

Svojou zásadovosťou bol známy aj doma v Taliansku. Po tom, čo ho vypískala časť publika počas jedného z jeho prvých predstavení v Neapole, prisahal, že vo svojom rodnom meste už nikdy nezaspieva. Až do svojej smrti v Neapole odmietal všetky pozvania. Rád hrával karty, pravidelne sa kúpal dvakrát denne, bol veľký fajčiar, zbieral známky, hodinky aj mince a kreslil skice svojich kolegov z divadla.

Rodinný život

Od roku 1897 žil s talianskou sopranistkou Adou Giachettiovou. Napriek tomu, že Ada bola vydatá žena, opustila manžela Gina Bottiho a žila v domácnosti s Carusom. Porodila mu štyroch synov, z ktorých dvaja sa dožili dospelosti - Rodolfo Caruso a Enrico Caruso mladší, ktorý o svojom otcovi napísal spolu s Andrewom Farkasom jednu z najlepších biografických kníh - Enrico Caruso: Môj otec a moja rodina.

Vzťah Enrica a Ady sa rozpadol po jedenástich rokoch. Krátko pred koncom prvej svetovej vojny spoznal Enrico dvadsaťpäťročnú dcéru bohatého newyorského právnika Dorothy Park Benjaminovú a 20. augusta 1918 sa vzali.

Dorothy sa stala jeho životnou láskou, ale len nakrátko. Porodila mu dcéru Gloriu. Dorothy napísala o svojom manželovi dve knihy, v roku 1928 a 1945, v ktorých zverejnila mnoho Enricových romantických listov.

O vzťahu dcéry Glorie a Enrica, ktorý zomrel tri roky po jej narodení, napísal Lucio Dalla krásnu pieseň Caruso, ktorú prespievalo mnoho významných interpretov. Získala platinovú platňu od FIMI, organizácie zastrešujúcej hudobný priemysel v Taliansku.

Náhla smrť

Koncom roka 1920 sa začalo zhoršovať Enricovo zdravie. Jeho manželka Dorothy píše, že príčinou bolo dlhé turné po USA v tom istom roku. Jeho syn Enrico dodáva, že zdravie sa mu zhoršilo po nehode, ktorá sa stala v divadle. Počas predstavenia Samson a Dalila naňho padol stĺp a poranil mu ľavú obličku. Odvtedy sa sťažoval na bolesť v boku.

Po poslednom vystúpení 24. decembra 1920 začal vykašliavať krv. Diagnostikovali mu silný zápal pľúc i podbrušnice a fluidotorax. Podstúpil sedem operácií. Počas poslednej mu museli odstrániť časť rebra. Zotaviť sa po ťažkých zákrokoch sa mal doma v Neapole.

Jeho zdravotný stav sa však zhoršoval a tesne pred prevozom do Ríma, kde mu mali odstrániť zapálenú obličku, 2. augusta 1921 v hoteli Vesuvio v Neapole zomrel. Hotel Vesuvio doteraz neobsadzuje izby, v ktorých maestro Caruso býval.

Na jeho pohrebe sa zúčastnili tisícky ľudí. Do roku 1929 bolo jeho telo vystavené v sklenenom sarkofágu na cintoríne Del Pianto v Neapole, kým ho manželka Dorothy nedala pochovať.

Počas života navštívil mnoho krajín a spieval v každej významnej opere sveta. Zanechal po sebe viac ako 260 gramofónových nahrávok. V roku 1987 mu udelili post mortem cenu Grammy za celoživotné dielo.

V roku 1990 v newyorskom Brooklyne otvorili Múzeum Enrica Carusa. Rosa Ponselle, významná americká sopranistka, po jeho smrti vyriekla pamätnú vetu: „Keď hovoríte o tenoristoch, musíte ich rozdeliť do dvoch skupín. V jednej je Caruso. Ostatní sú v tej druhej.“

Caruso ako Sagan

V roku 1906 vyrobil Enrico Caruso škandál v pavilóne opíc v newyorskej Central Park Zoo. Polícia ho obvinila z narušenia mravnosti. Uštipol vydatú ženu do zadku. Potom sa obhajoval, že to spravila opica. Polícia mu uložila pokutu desať dolárov. Jeho povesť pošramotila séria článkov, ktoré dlhé týždne incident rozmazávali.

Ani pohoršenie, ktoré spôsobil vo vyšších vrstvách americkej spoločnosti, však neubralo na popularite operného speváka. V New Yorku v tom čase žila vyše polmiliónová menšina talianskych imigrantov. V nimi vydávaných novinách spustili debatu o kultúrnych rozdieloch medzi temperamentnejšími Talianmi a puritánskymi Američanmi.

Slovenskému cyklistovi Petrovi Saganovi, ktorý v roku 2013 na stupni víťazov uštipol hostesku, za čo ho rozoberali médiá na celom svete, na zažehlenie incidentu stačila kytica a ospravedlnenie.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní