Tri havárie vrtuľníka: Keď sa obeťami stanú záchranári

Nedávna havária vrtuľníka v Slovenskom raji, pri ktorej prišli o život štyria ľudia, medzi nimi jeden horský záchranár, bola tretia s tragickými následkami pre členov horskej služby.

Predchádzajúce dve sa prihodili vo Vysokých Tatrách v rokoch 1969 a 1979. Tá druhá si vyžiadala až sedem obetí. Bol medzi nimi známy himalájista Milan Kriššák, ktorý sa krátko predtým vrátil z himalájskej expedície, i Bernard Jamnický, ktorý robil dabléra Štefana Kvietika v postave Pirina v kultovom slovenskom filme Medená veža.

Dym z Mlynickej doliny

V pondelok 25. júna 1979 na horskú službu zatelefonovali z hotela FIS na Štrbskom Plese, že pri zostupe z Bystrého sedla sa na snehu pošmykla nemecká turistka, ktorá nie je schopná pohybu. Tri dni predtým sa z expedície vedenej Ivanom Gálfym na himalájsku sedemtisícovku Jannu vrátili okrem iných Milan Kriššák a Ladislav Janiga. Obaja bez váhania nasadajú do vrtuľníka Mi-8 spolu s trojčlennou posádkou a ďalšími štyrmi členmi horskej služby.

Ani po oblete uvedeného miesta zranenú turistku nevideli, preto sa rozhodli pristáť. Veľký Mi-8 vo veternej turbulencii zavadil o hranu výbežku južného ramena Štrbského štítu, následkom čoho padal dolu cez terasu a nasledoval výbuch. Na horskú službu prichádzali z niekoľkých miest takmer zhodné hlásenia: „Vrtuľník nalietaval do záveru Mlynickej doliny, potom zvuk motora zmĺkol a ozvali sa detonácie, bolo vidno plamene a stále sa stadiaľ valí hustý dym!“

Na mieste nešťastia: Zvyšky z vrtuľníka z roku 1979 sú tam dodnes ako memento. Foto: TASR

Každý, kto mohol, či už z radov profesionálnych alebo dobrovoľných členov horskej služby, pracovníkov lanovky, ale aj športovcov nachádzajúcich sa v tej oblasti, snažil sa čo najskôr dostať na miesto nešťastia. Záchranári okamžite zorganizovali novú pomoc - vlastným členom. Po príchode našli v okolí dohorievajúceho vrtuľníka päť mŕtvych tiel. Traja ľudia boli ťažko zranení a jeden nezvestný.

Na mieste mŕtvi boli členovia horskej služby Martin Hudák, Štefan Estočko, Bernard Jamnický, pilot Vladimír Bačák a mechanik Václav Dvořák. Ostatky ďalšieho tela objavili, keď dohoreli trosky vrtuľníka - Pavol Huska zostal pripútaný k sedačke pripravený vytiahnuť zranenú turistku. Na nosidlách zniesli tri nevládne telá. Boli to členovia horskej služby Milan Kriššák, Ladislav Janiga a druhý pilot Svatopluk Nitsch.

Jednu haváriu prežil

Bernard Jamnický desať rokov predtým jednu haváriu vrtuľníka prežil. V máji 1969 vzlietla vojenská posádka vrtuľníka Mi-8 na prieskum vhodných pristávacích miest vo Veľkej Studenej doline. Na palube boli vtedy i dvaja členovia horskej služby - okrem Jamnického Eugen Šándory. Novej letke mali ukázať vhodné terény na pristávanie. Vysadiť ich mali neďaleko Zbojníckej chaty, kde bolo treba opraviť vysielačku a pri návrate nadol ešte pozbierať zimné tyčové značenie chodníka. Pri pristávaní došlo ku kontaktu chvostového rotora so skalou.

Piloti sa snažili stroj posadiť na zem, no dvadsaťsedemročný Šándory nevydržal a v pude sebazáchovy z vrtuľníka vyskočil. To sa mu stalo osudným, pretože trup vrtuľníka ho vzápätí privalil. Ostatní haváriu prežili. Bernard Jamnický nebol mimo Tatier taký známy, a predsa ho pri lezení videli státisíce ľudí v bývalom Československu. Bol totiž dablérom Štefana Kvietika v horolezeckých scénach vo filme Medená veža.

„Som hrdý na to, že Beny obliekal môj kostým a v tých ťažších scénach bol na chvíľu mojím obľúbeným Pirinom z Medenky,“ vzdal mu hold herec Štefan Kvietik. „Svojím lezeckým výkonom dotvoril divácku predstavu, že Pirin je chlap. Som rád, že som mohol s ním i ďalšími chlapmi z vrtuľníka prežiť krásne chvíle. Zanechali v mojom srdci hlbokú stopu.“

Najznámejší zo záchranárov, ktorí sa v čase havárie nachádzali na palube, bol Milan Kriššák. V roku 1976 stál na vrchole piatej najvyššej hory sveta Makalu (8 463 m) po prvovýstupe juhozápadným pilierom. Hoci jeho vonkajšie zranenia boli najľahšie, po týždni nečakane zomrel v popradskej nemocnici na následky spálených pľúc po nadýchaní sa výparov horiaceho kerozínu.

Bol to šok

Haváriu prežil napokon iba Ladislav Janiga a Svatopluk Nitsch. S mnohopočetnými zraneniami a ťažkými popáleninami ich previezli na špecializovanú kliniku popálenín v Košiciach-Šaci. Napriek ťažkému stavu sa neskôr obaja vrátili k svojim pôvodným povolaniam. Janiga opäť zachraňoval životy iných a Nitsch sa znovu stal pilotom. Lietal aj na dopravných lietadlách, bol tiež vedúcim pilotom letky bývalého česko-slovenského a českého prezidenta Václava Havla.

A Nemka, ktorú išli zachraňovať? Medzitým sama zišla dolu. Vyšetrovacia komisia ako príčinu nešťastia uviedla nevhodnosť vrtuľníka Mi-8 na záchranársku činnosť v tatranskej oblasti. Napriek tomu ho ešte ďalších desať rokov museli záchranári používať pri svojich akciách, kým dostali kvalitnejšie stroje, vhodnejšie do horských podmienok.

Ladislav Janiga: Haváriu vrtuľníka prežil, dnes si užíva dôchodok. Foto: Milan Vranka

Jeden z dvojice zachránených Ladislav Janiga si z osudného okamihu takmer nič nepamätá. Keď sa prebral z bezvedomia a keď až po vari dvoch mesiacoch začal po úraze hlavy vnímať realitu, nevedel stále nič o tom, že jeho kolegovia zahynuli. „Chlapci z horskej služby, keď za mnou prišli, to vždy zahovorili. Počkaj, prídeš na horskú, uvidíš, vraveli. Lekári im zakázali o tom hovoriť. Mal som opuch mozgu, báli sa, aby sa mi nepohoršilo.“

Až raz jedna pani priniesla manželovi na rehabilitáciu noviny. Tu píšu o vás, prečítajte si, podala mu ich v dobrom úmysle. Tak sa všetko dozvedel. To, že bol celý rozbitý, spálený, že mal ťažký úraz hlavy, bral ako svoj problém, ktorý musel riešiť. Ale že ostatní sú mŕtvi, bol preňho šok. „Zaliezol som do kúta a tam som sa vyplakal,“ priznáva.

Spálený

Rozsah jeho zranení bol značný. Ani sa nesnažil zistiť, čo všetko mal poranené. „Viem, že som mal ťažký úraz hlavy, rozdrvenú ruku, potrhané nervy a celý som bol upečený. Od pása dolu mám plastiku, obe nohy, pohojilo sa to však... Moje telo vyzerá inak, a to mi vedieť stačí. Plne som dôveroval lekárom, urobili dobre svoju robotu, zachránili, čo sa dalo a ako sa dalo.“ Z lekárov na oddelení popálenín sa oňho najviac starali dvaja - Ján Babík a Ján Koller. Obaja sa neskôr stali uznávanými kapacitami vo svojom odbore.

„Častejšie sa stretávam s doktorom Babíkom,“ hovorí Ladislav Janiga. „Pravidelne chodím k nemu do Šace - ja tomu hovorím, že na STK. Ak mám akýkoľvek zdravotný problém, idem za ním, lebo tam moje telo najlepšie poznajú.“ „Pán Janiga mal po havárii na päťdesiatich percentách tela popáleniny najvyššieho, tretieho stupňa,“ vybaví si aj po toľkom čase lekár Ján Babík.

„Bol v bezvedomí dvadsaťsedem dní, dýchal zaňho prístroj, kým sme ho prebrali. Mal vážny úraz hlavy, pomliaždenie mozgu, poruchu rovnováhy i rozprávania. Na celej spálenej časti sme museli transplantovať kožu, opakovane operovať pravé rameno, mal poškodené nervy, neovládal prsty na pravej ruke. Keď sme ho prijímali, pravdepodobnosť prežitia bola veľmi malá. Najviac sme sa obávali, či úraz hlavy nezanechá trvalé následky, našťastie sa tak nestalo.“

Všetko sa učil odznova

Ladislav Janiga sa musel odznova naučiť hádam všetko - dýchať, rozprávať, stáť, udržať rovnováhu, chodiť... Začal rehabilitovať, trénovať, postupne si zvyšoval dávky. Nikto nespočíta, koľkokrát pri tom spadol a opäť vstal. Už po roku bol späť v horskej službe. A necelé dva roky po havárii sa s priateľmi vybral na Kaukaz a z najvyššieho vrchu Elbrus, vysokého 5 642 metrov, zlyžoval. „Dávali sme ho potom za vzor pacientom, ktorí sa báli rehabilitovať, lebo to bolí, keď sa jazvy a nová koža rozťahujú,“ pripomína doktor Babík.

Od havárie absolvoval množstvo operácií a transplantácií kože. Vraví, že najťažšie bolo, keď mu doktor Zvěřina z Neurochirugickej kliniky Ústrednej vojenskej nemocnice v Prahe dal tri dni na rozmyslenie, či si chce zachrániť ľavú nohu alebo pravú ruku. Chýbali mu tam nervy a oboje sa nedalo zreparovať. Vybral si ruku. „Urobil som dobre, ruka je dôležitejšia ako noha,“ hodnotí po rokoch. Aké následky mu po havárii zostali?

„V ľavej nohe mi chýba desať centimetrov nervov, bola vyhorená na kosť. To sa už nedá zmeniť, ale naučil som sa s tým žiť. Pomáham si kovovou vložkou v topánke. A pravá ruka je funkčná na šesťdesiat percent.“ To ostatné sú vraj iba drobnosti. Aby prekonal psychickú bariéru z lietania, keď ho po niekoľkých mesiacoch prepúšťali domov z pražskej nemocnice, požiadal o letecký prevoz. Chytilo ich zlé počasie, zvládol to a s lietaním odvtedy nemá problémy. Tri roky po havárii si sadol aj do vrtuľníka, do toho istého typu, v akom havaroval.

Musel to spraviť sám

Aj keď je už na dôchodku, po tridsiatich siedmich rokoch práce záchranára, kedykoľvek sadne do vrtuľníka, aby niečo nafotil. „Lietam aj veľkými dopravnými lietadlami. Chodím po svete, fotím, robím pohľadnice, plagáty, knižky a teším sa zo života. Som spokojný a vyrovnaný človek,“ pochvaľuje si dnes 71-ročný Ladislav Janiga. Má päť detí. Najstarší Jozef je riaditeľom Horskej záchrannej služby na Slovensku.

Najmladšia Júlia prišla na svet pred pätnástimi rokmi v deň výročia havárie - 25. júna. Aby si uctil pamiatku svojich druhov, každý rok v tento deň vyšliape do Mlynickej doliny a tam, na mieste nešťastia, spomína. To, čo urobil pre svoj návrat do života, nepovažuje za nič hrdinské. „Každý, kto by bol na mojom mieste, by spravil to isté,“ myslí si. „Všetko som predsa robil pre seba. Za mňa to nemohol spraviť nik.“

Obete

Profesionálni horskí záchranári, ktorí prišli o život pri haváriách vrtuľníka počas výkonu povolania: + 1969 Eugen Šándory (27) + 1979 Štefan Estočko (25) Martin Hudák (33) Pavol Huska (35) Bernard Jamnický (36) Milan Kriššák (35) + 2015 Dušan Leskovjanský (37)

  • Ako editor týždenníka Plus 7 dní má na starosti tvorbu a výrobu časopisu. Zodpovedá za obsahovú stránku rubriky história. Vyhľadáva a spracúva aj vlastné témy, najmä so športovou tématikou. 

Vianočné tipy na darček