Adalberto Strelec v reverende v roku 1969, krátko predtým, než emigroval z Československa. V Ríme vyštudoval teológiu.

V Ríme vyštudoval teológiu, tridsať rokov žil s mužom

Priateľ princa Borgheseho, hereckých hviezd Sophie Lorenovej, Moniky Vittiovej, Terencea Hilla, Fabia Testiho či speváka Engelberta Humperdincka. Košičan, z ktorého sa stal Riman. Česko-slovenský emigrant, ktorý začínal ako čašník vo Viedni, potom v Spojených štátoch umýval skúmavky od moču, stolice a krvi a neskôr sa stal hlavným manažérom v hoteli Mount Airy Lodge v Pensylvánii.

Vyštudovaný teológ, a predsa žil tridsaťštyri rokov s mužom. Adalberto V. Strelec, muž, ktorý verí, že jeho ďalšou mamou je Panna Mária, má za sebou osud, aký by nevymyslel žiaden scenárista.

Pre lásku k Bohu sa vzdal Róberta

„Deviateho júla 2008 sa navždy zavrelo veko rakvy za tridsiatimi štyrmi rokmi môjho života. O pol jedenástej ju chlapi zdvihli z katafalku, naložili do pohrebného auta a to sa hneď stratilo v rušných uliciach Ríma. Giovanni bol preč, tentoraz navždy,“ vzdychne si Adalberto Strelec. Mal päťdesiatdeväť rokov a kládol si otázku - čo ďalej?

Na svet prišiel 6. apríla 1949 dve hodiny po polnoci. Doma, v košickom Andrássyho paláci na Hlavnej ulici, kde mali jeho rodičia byt. V Košiciach vyrástol, tam spoznal aj pravdu o svojom živote - zoznámil sa so Štefanom. Bankovské lesy si možno túto jeho prvú krátku lásku ešte dobre pamätajú. Keď nastúpil na vojenčinu, stretol Róberta. Tridsaťdvaročného kapitána Československej ľudovej armády. Bola to láska na prvý pohľad: „Nemohlo mi ujsť, mne, mužovi, ktorý už mal skúsenosť s mužom, že kým som hovoril, obzeral si ma od hlavy po päty. Bol to pohľad, aký rovnakí muži nedokážu prehliadnuť,“ rozpráva Adalberto.

Kapitán sa stal jeho milencom. „Prežili sme spolu nádherné chvíle, aj keď kulisou našej lásky zostali dlho iba kasárne. Ale tá láska mala mnoho tvárí, tú najkrajšiu asi vo Vysokých Tatrách na Bilíkovej chate. Na toľkú vášeň človek jednoducho nemôže zabudnúť,“ pousmeje sa. Na oltáriku fotografií s „jeho mŕtvymi“, ako to volá, by ste však Róbertovu fotografiu hľadali márne. Možno neumrel, ale zmizol z jeho života. „Ak žije, má vyše sedemdesiat rokov. Skúšal som sa obrátiť aj na vojenský archív na Slovensku, aby mi ho pomohol nájsť, ale odbili ma,“ povie.

Róberta sa vzdal, paradoxne, pre lásku k Bohu. „Kde je láska, tam je aj Boh. Keby ma Boh nechcel mať takého, aký som, stvoril by ma iného. Láska nie je hriech!“ vraví Adalberto.

Emigrant

Od detstva sa chcel stať kňazom. Miništroval v Dóme svätej Alžbety v Košiciach, k oltáru tamojšej Panny Márie sa chodieval modliť ruženec. „Vždy mi pomáhala, to ona dávala môjmu životu správny smer,“ hovorí. Ak však chcel tú svoju cestu nájsť, musel sa najskôr pohnúť na Západ. V roku 1969 emigroval do Rakúska.

Ani nie po roku ho presídlili do Spojených štátov, kde našiel šťastie v hoteli Mount Airy Lodge. Z večera do rána sa stal z čašníka hlavným manažérom obrovského komplexu. Vďaka pani Martensovej, majiteľke hotela. Našla v ňom svojho syna, ktorý zahynul pri autohavárii. Pôvodom Záhoráčka, vydatá za Holanďana, žena, ktorej sa splnil americký sen - ako sa z chudobného človeka môže stať boháč, na Adalbertovi nešetrila, zaplatila mu štúdium teológie v Ríme.

Keď 24. septembra 1972 nastupoval na Letisku J.F.K. v New Yorku do lietadla spoločnosti Pan American smerujúceho do Ríma, mal pri sebe kufrík s hotovosťou 138-tisíc amerických dolárov. Peniaze na jediný rok štúdia...

Rím, kulisa lásky: Prežil tu najkrajšie roky života. Foto: Peter Kubínyi

O štyridsať rokov neskôr

Sedíme na štvrtom poschodí rímskeho domu, na terase bytu s rozlohou dvesto štvorcových metrov. Terasa má ďalších stoosemdesiat metrov a jej okraje lemujú koruny pínií rastúcich pri dome. Stačí nahnúť hlavu doprava a máme pred očami Baziliku svätého Jána v Lateráne, pri ktorej kedysi bolo prvé sídlo pápežov. Slúžilo im, kým nepostavili Baziliku svätého Petra vo Vatikáne.

„S Giovannim sme si kúpili náš prvý byt, štvorizbový, neďaleko odtiaľto. V tom dome mala na prvom poschodí ordináciu doktorka Lucia, stará dáma, ktorú nikto nemal rád. Bola bohatá, správala sa odmerane a ľudia sa jej za to odvďačovali nevraživosťou. My sme sa s ňou spriatelili a bola to ona, kto nám v roku 1993 odkázal tento obrovský byt,“ prezrádza Adalberto.

„Čo s takýmto životom?“ hodí otázku do vetra. „Som sám už štyri roky a neviem, čo so sebou. Tie časy, keď som žil s pocitom, že mi patrí svet, a vychutnával som si život plnými dúškami, sú v nenávratne. Zvláštne slová v byte, kde sú ešte aj podlahy z ružového mramoru a každý kus nábytku dýcha históriou. „Kedysi sme tu prijímali priateľov, do noci vysedávali na terase, dnes to tu skôr pripomína múzeum. Večer čo večer vysedávame s Mariou pred televízorom, kým nás nepremôže spánok.“

Maria mu zostala ako najvernejšia spomienka na Giovanniho. Žila v penzióne pre starých ľudí, ktorý mu patril, a keď oň prišiel, nemala kam ísť. Bezdetná vdova, ktorá si sama nenavarí ani kávu, lebo to nevie. „Nikdy si ju nevarila, nosili jej ju z reštaurácie a dnes jej ju servírujem ja... Je odkázaná na mňa a ja na jej dôchodok. Žeby odplata za veľkopanský život, ktorý mám za sebou?“

Sám doma: Od smrti Giovanniho prešlo už niekoľko rokov a Adalberto sa stále nevie vyrovnať so svojou samotou. Foto: Peter Kubínyi

Láska zo seminára

„Giovanni bol moja najväčšia životná láska. Spoznali sme sa v seminári. Ja som študoval teológiu, Giovanni medicínu,“ povie a vrhne prázdny pohľad na Rím z vtáčej perspektívy. Už dávno ho toto mesto nezaujíma. Ak bolo kedysi kulisou jeho lásky, dnes je pompéznou kulisou jeho samoty.

„Štíhly mladík s tmavogaštanovými kučerami. Stačilo sa na neho pozrieť a bolo jasné, že by so mnou rád nadviazal rozhovor, no zdalo sa mi, že je príliš hanblivý, bojazlivý. Mali sme jeden druhého plné oči, ale kontakt stále chýbal...“ Keď však rozpráva o tom, aký bol ten prvý kontakt, musíte sa smiať. Nezabudol na jedinú podrobnosť, nevynechá jedinú pikantnosť. Vidíte ich dvoch na výlete v hoteli vo Florencii, vidíte dvoch mladíkov, ktorých osud ženie k sebe, ale jeden z nich sa tomu osudu stále pokúša zabrániť. „A predsa sa vo Florencii odohrala naša svadobná noc!“ povie Adalberto a aj po toľkých rokoch si slastne vzdychne. Vzápätí sa zamračí a dodá: „Keď nakoniec zomrel, nevedel som, či mi bolo viac ľúto jeho, alebo nášho psa Šopéna.“

Rozpráva o tom, ako sa ich láska nakoniec skončila. Na tých posledných šesť rokov, keď sa z Giovanniho stal alkoholik, keď si Giovanni našiel frajera, keď blúznil, keď chodil s bruchom naliatym vodou... A predsa sa o neho staral až do samotného konca. To, čo bolo na začiatku krásne, sa zmenilo na nočnú moru. „Taký je život,“ skonštatuje.

Giovanni v roku 1974, keď sa spoznali. Foto: archív A.S.

Pomohla Panna Mária a princ Borghese

Keď skončil teologický seminár v Ríme, pôsobil ako misionár v Bolívii. Peniaze pani Martensovej vtedy pomáhali malomocným, ktorých navštevoval v pralese. Po roku musel odísť. Vidiac, ako miestni cirkevní hodnostári obchodujú s pomocou charity, poslal list do USA a hodnostári ho zasa poslali preč z Bolívie. Do Spojených štátov sa vrátiť nechcel, do Ríma sa mohol vrátiť iba na turistické vízum. On však chcel v Ríme zostať žiť.

„Zasiahla Panna Mária,“ povie. „Stalo sa to v reštaurácii Via Appia Antica, kam sme s Giovannim často chodievali. Bola plná a čašník nás usadil k dvom pánom. Starší mohol mať okolo šesťdesiatpäť rokov. Princ Giovanni Borghese. Dosť dlho som žil v Taliansku, aby som vedel, čo pre túto krajinu znamenala rodina Borgheseovcov. Veď toto meno je napísané dokonca na Bazilike svätého Petra vo Vatikáne! A teraz stál princ Borghese predo mnou a podával mi ruku, zoznamoval ma so svojím priateľom Angličanom Kenom. Dlho sme sa zhovárali a ja som mu nakoniec povedal, že chcem zostať žiť v Taliansku. A ako sa to skončilo?

Keď ma predvolali na ministerstvo vnútra, oznámili mi, že mojou žiadosťou o štátne občianstvo sa zaoberal parlament a osobne ju schválil prezident Alessandro Pertini. Oficiálne som sa stal občanom Talianskej republiky a princ Borghese s Kenom sa stali našimi priateľmi,“ rozpráva Adalberto.

„Mal som v živote veľa šťastia. Prežil som dve veľké lásky, videl som asi tú najhoršiu chudobu v Bolívii i najväčšie bohatstvo sveta v Ríme v časoch dolce vita, keď som aj ja bol častým hosťom vychýrených reštaurácií na Via Venetto, kde sa vtedy stretávala smotánka sveta. Mnohých z nich som poznal osobne, s mnohými som sa priatelil. Napríklad so Sofiou Lorenovou, s ktorou som sa spoznal vo filmovom štúdiu De Laurentis. Kým ona stála na pľaci, hrával som sa s jej synom Edoardom. Vtedy to bolo chlapčiatko a všetci ho volali Dodo... Veľa mojich snov sa splnilo, ale ten najväčší, stať sa kňazom, nikdy,“ povie.

Sodoma, Gomora?

Pritom Adalberto cirkev nemá rád. Hoci skončil teológiu, nikdy nebol vysvätený za kňaza. „Som hlboko veriaci človek, Pannu Máriu pokladám za svoju matku, ale cirkev? Sú to len ľudia! A ľudia sú hriešni, omylní, neraz zlí, podlí. Viem o tom svoje, dlho som bol jej súčasťou, poznal som veľmi veľa kňazov i cirkevných hodnostárov.

Nemôže to nič zmeniť na mojej viere v Boha, ale s cirkvou som sa rozlúčil pri mojej poslednej spovedi v rímskej Bazilike Santa Maria Maggiore pred tridsiatimi štyrmi rokmi. Chcel som rozhrešenie za jedinú zradu Giovanniho. Ja, študent teológie, homosexuál, som podviedol svojho druha. Namiesto rozhrešenia sa kňaz rozkričal - Sodoma, Gomora! Slová, ktoré ma navždy ranili. Vtedy som sa zaprisahal - na spovedi som posledný raz, zodpovednosť za všetky moje hriechy bude odteraz niesť on!“

A predsa svoje rozhodnutie po troch desaťročiach nakoniec porušil. Všetko, čo zažil, spísal do knihy, ktorá koncom vlaňajška vyšla na Slovensku. Pod príznačným názvom Spoveď.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].