Folklórny mág: Aký bude vývoj ľudových tancov a choreografií po odchode Štefana Nosáľa, je veľkou otázkou.

Velikán Nosáľ. Kto všetko bol múzou otca Lúčnice?

Štefan Nosáľ urobil z Lúčnice svetový fenomén. Pomáhalo mu v tom šťastné manželstvo, ale aj jeho súborové múzy.

V skale slovenského folklóru bude jeho meno vytesané veľkým hrubým písmom. Štefan Nosáľ (†90) je adept na Guinnessovu knihu rekordov, keďže podľa platnej zmluvy viedol súbor Lúčnica nepretržite od roku 1953 až do svojej smrti pred pár dňami. Predbehol ho iba ruský choreografický mág Igor Mojsejev. Nosáľovi sa podarilo to, čo nikomu inému. Lúčničiari boli totiž študenti, ktorí konkurovali svetovým profesionálom. Počas svojej kariéry a v období tvrdej totality však ukázal aj ľudský rozmer. „Čo bude s Lúčnicou teraz? Kto bude Nosáľovým nástupcom?“ pýtajú sa zúfalo v týchto dňoch mnohí.

Vybrali ho z klobúka

Štefana Nosáľa vtiahol v roku 1949 do veľkého sveta ľudových tancov dnes 93-ročný spoluzakladateľ Lúčnice Juraj Kubánka, keď ho prijal do súboru Odzemkári. Ten sa následne stal súčasťou novovznikajúcej Lúčnice. Čoskoro začali komunisti hádzať Kubánkovi polená pod nohy, a tak prešiel do SĽUK-u. V tom momente v Nosáľovom živote zohrala rolu náhoda. O šéfovskom poste sa totiž rozhodovalo žrebovaním z klobúka. Mali v ňom byť tri mená, no známe sú len dve z nich. Nosáľ a bývalý dekan strojníckej fakulty Rajčok. Osud vytiahol z klobúka Štefana Nosáľa. Rajčok potom údajne pri každej príležitosti Nosáľovi vyčítal: „Števo, prečo teba zvolili? Ja som mal už vtedy skúsenosti, aj som tancoval, ty si sa vtedy iba učil.“ Rodák z Hriňovej svojou energiou, talentom a zásadami viedol Lúčnicu k súboru, ktorý získaval cveng naprieč zemeguľou. Za svoju kariéru vytvoril vyše sto choreografií. Rešpektovali ho doma aj v zahraničí. A to nebol ani v komunistickej strane. „Števo mal výhodu v tom, že Lúčnicu potrebovali súdruhovia ako ukážku demokracie. Nemali sme tam stranícku skupinu, ani zväz mládeže, samozrejme, ak si neuvedomíme, že Lúčnica bola súbor pri ústrednom výbore Socialistického zväzu mládeže a najväčšia spoločenská organizácia nás chránila,“ hovorí Nosáľov spolupracovník a neskorší riaditeľ baletu Slovenského národného divadla Emil Bartko.

Záchranca

Práve pri Bartkovi ako mladom študentovi Vysokej školy múzických umení sa ukázal Nosáľov charakter. „V sedemdesiatom roku mi zachránil krk. Keď som mal konflikt s mocou a nedôstojne sa správal pred predstaviteľmi brannej moci Sovietskeho zväzu - pískal som v Prahe na sovietskych generálov. Vyšetrovali ma a chceli ma vyhodiť zo školy. Bolo to vtedy zlé, ale Števo mi pomohol a mohol som doštudovať,“ spomína Bartko a podotkne: „Vo chvíľach, keď sa všetci posrali a zaliezli do dier, bol ochotný ako človek pomáhať.“ V tom čase už naplno vrcholila rivalita medzi Nosáľom a Kubánkom, čo sa zákonite prenášalo do rivality medzi Lúčnicou a SĽUK-om.

A nešlo iba o súboje choreografií, ale aj samotných tanečných výkonov. „U Števa to bola drina. U neho žiadna protekcia neexistovala. Buď si vedel, alebo nevedel,“ zhodujú sa tanečníci. Juraj Kubánka pred pol rokom pre PLUS 7 DNÍ prezradil, že vytýkal Nosáľovi najmä jednu vec. Fungovanie na Vysokej škole múzických umení.

„Števo to vie aj sám. Nabral svojich ľudí bez ohľadu na to, či mali talent, alebo nemali. Odtiaľ vyšla kopa takých, ktorí choreografiu v živote nerobili. A druhá vec je, že prednášal jeden jediný. Hudobnú kompozíciu prednášal Cikker, Moyzes, Suchoň, Babušek, študenti mali možnosť vybrať si. A to malo byť aj na katedre tanca. Jedného študenta som ako oponent musel obhajovať. Pýtam sa Števa: Ty ho chceš nechať opakovať? Roky ti tu tancoval, bol to sólista,“ opisuje Kubánka.

Nebývalo to často, ale Štefan Nosáľ mával aj slabšie chvíľky. Ako napríklad pred zájazdom do Spojených štátov amerických, keď dvaja členovia súboru potopili legendárneho hudobného skladateľa Svetozára Stračinu. Tvorca lúčničiarskej, ale aj množstva filmovej hudby teda nemohol vycestovať a vtedy prišlo medzi Nosáľom a Stračinom k prvej vážnej roztržke.

Nežná inšpirácia

Štefan Nosáľ našiel svoje rodinné šťastie už v päťdesiatych rokoch v tanečnici a etnologičke v oblasti kostýmov a krojov Vierke. Tá mu bola aj s dcérou Barborou, manželkou Joža Ráža, oporou až do posledných chvíľ. Je nepochybné, že miloval ženskú krásu. Popri tvorení nachádzal inšpiráciu v niektorých folkloristkách a vzhliadal k nim.

Prvou z nich bola podľa našich informácií Andrea Bardošová, nasledovala Libuša Štefanovičová, no očarila ho vraj aj istá víťazka krásy na medzinárodnom festivale v Agrigente.

Quo vadis, Lúčnica?

Štefan Nosáľ získal ocenenie národný umelec i vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy. Z jeho školy vzišlo viacero kvalitných osobností, ktoré aktívne ťahali a ťahajú folklór naprieč Slovenskom i v zahraničí aj v súčasnosti. Zo všetkých vyčnieva Vladimír Marušin z Prešova, Ján Jamriška zo zvolenského súboru Marína, Jaromír Moravčík zo SĽUK-u či Pavol Bútor. Kto bude Nosáľovým nástupcom, visí nad Lúčnicou ako Damoklov meč. Každopádne nový líder bude musieť brať do úvahy Nosáľovo krédo: „Čo je dobré, je dobré. Bez ohľadu na to, či je to štylizované, prerobené, upravené. Ochrana kultúrneho dedičstva nemusí byť vždy len autentická, ale musí byť dobrá, aby ľudia mali radosť.“

Vianočné tipy na darček