Aj títo športovci prekonali nepriazeň osudu.

Veľké návraty športovcov: Život ich nezlomil, dostali druhú šancu

Choroby či nehody ich vyhnali zo športovísk. Niektorí sa už pozerali smrti do očí, no odmietli rezignovať. A dostali druhú šancu.

Srbská basketbalistka Nataša Kovačevičová po hrozivej autohavárii znovu hrá basketbal. Nie na takej úrovni ako predtým, ale predsa. Austrálsky golfista Jarrod Lyle aj druhý raz porazil leukémiu a vrátil sa na okruhy.

Manželka juhoafrického ragbistu Schalka Burgera už zvolávala najbližších príbuzných na posledné zbohom, no manžel zabojoval a na jeseň viedol tím Juhoafrickej republiky na majstrovstvách sveta vo Veľkej Británii.

Ani Ruska s americkým pasom Tatyana McFaddenová už nemala byť medzi živými - a dnes láme paralympijské rekordy. Prečítajte si štyri príbehy športovcov, ktorých životná púť je dôkazom, že stojí za to bojovať.

Jarrod Lyle

V sedemnástich prekonal leukémiu. V roku 1999 musel austrálsky golfista deväť mesiacov stráviť v nemocnici a podstupovať chemoterapiu, kým zákernú chorobu porazil. Len dočasne. Pred tromi rokmi sa vrátila. V čase, keď s manželkou Briony čakali prvého potomka - dcéru Lusi Joy.

Lyle si najskôr myslel, že za slabosťou v ľavej ruke sa skrýva včelie uštipnutie. Keď však bolesť neustupovala, navštívil lekárov. Tí potvrdili jeho obavy - choroba je späť. Lyle ešte stihol byť v sobotu doma v Sheppartone pri umelo vyvolanom pôrode, v pondelok už nastúpil na kliniku v Melbourne.

Leukémiu porazil aj druhý raz. A vrátil sa do života aj k dráhe profesionálneho golfistu. Prvý turnaj absolvoval v decembri 2013, vlani sa rozbehol a v dobrých výkonoch pokračoval aj v tejto sezóne.

Životným optimizmom vraj nakazil aj protihráčov. Cenu PGA Tour Courage Award si začiatkom tohto mesiaca prevzal práve nevzdávajúci sa Austrálčan. „Jarrod je príkladom veľkej vytrvalosti a odvahy zoči-voči nepriazni osudu,“ tvrdí na oficiálnych stránkach Profesionálnej golfovej asociácie jej komisár Tim Finchem.

Peniaze deťom: Lyle dostal k cene finančný bonus 25-tisíc dolárov, no rozhodol sa venovať ich neziskovej organizácii, ktorá sa zaoberá liečbou rakoviny detí.

„Prijímam ocenenie s pokorou. Bol to veľký boj vrátiť sa na okruhy. Pre mňa je návrat dôkazom, že v živote existuje nádej, že stojí za to bojovať, aj keď osud je proti vám. Ďakujem všetkým spoluhráčom a ľuďom, ktorí mi na ceste späť pomáhali. Tá cesta nebola jednoduchá.“

V rozhovore pre agentúru Reuters Lyle priznal, že zažil aj chvíle, keď si myslel, že je už mŕtvy. „A chvíle, keď som už nemal žiadnu chuť hrať. Tri rany nad par by som v minulosti považoval za tragédiu, ale teraz? Čo je to v porovnaní s jedným dňom stráveným na chemoterapii?“ pýta sa muž, ktorý v golfe zarobil takmer dva milióny dolárov. Peniaze však už dávno nerieši toľko ako v minulosti.

Nataša Kovačevičová

Mala devätnásť, keď v roku 2003 počas cesty na zápas do maďarského Šopronu autobus jej tímu havaroval. Museli jej amputovať ľavú nohu pod kolenom. Srbskú basketbalistku Natašu Kovačevičovú to nezastavilo. Pár dní po nehode sa na Facebooku usmievala z nemocničného lôžka a priznala, ako je rada, že žije.

Už o dva mesiace bola Kovačevičová na palubovke. Hoci len rekreačne zahádzať si na kôš. „Ponúkli sme jej prácu. Verím, že sa medzi nás vráti,“ komentoval jej príchod do haly technický vedúci Györu Miklós Nyerges.

„Či by mohla hrať aj s protézou? To si nemyslím,“ priznal otvorene. Nemohol tušiť, aký tvrdý koreň belehradská rodáčka v sebe má. V Györi síce nevydržala, odišla domov do Srbska, no ani na chvíľu neprestala veriť, že k milovanému basketbalu sa vráti ako plnohodnotná hráčka.

Už tento rok na jar nastúpila v drese belehradskej Crvenej Zvezdy v charitatívnom dueli proti Angers. Srbky vyhrali o dvadsať bodov, Kovačevičová hrala jedenásť minút a zaznamenala dva body. Belehradský klub húževnatosťou napokon presvedčila, že za ňu nevyhodí peniaze zbytočne, ak ju angažuje.

Minulý mesiac jej ponúkli zmluvu. Hneď po tom, ako si zástupcovia klubu - keďže ide o jedinečný prípad - overili v Medzinárodnej basketbalovej federácii, že súťažné zápasy môžu hrať aj hráčky s protézami.

Čierna pančucha: V stretnutí proti tímu Student Niš, ktorý Crvena Zvezda zdolala 78 : 47, dala Nataša päť bodov, tri razy doskočila loptu. S čiernou pančuchou na nohe ani nebolo poznať, že je hendikepovaná.

„Je úžasné byť späť pri hre, ktorú tak milujem. Nedokážete si predstaviť, ako veľa to pre mňa znamená. Dúfam, že som ukázala ľuďom, že v živote sa dá všetko. Len tomu musíte uveriť,“ vravela novinárom. V ruke stískala loptu s podpismi súperiek, proti ktorým v prvom súťažnom zápase od nehody nastúpila.

„Nikdy by mi nenapadlo, že sa dostanem až sem,“ vravela dojatá Nataša. V čete neskôr fanúšikom prezradila aj to, kto jej v návrate najviac pomohol. „Rodina a čokoláda v maminej kuchyni!“

Schalk Burger

Juhoafrický ragbista už nemal byť medzi živými. Jeho manželka Michelle zvolávala v Kapskom Meste najbližších príbuzných, aby sa s ním prišli rozlúčiť. Aj on sa pripravoval na najhoršie. Na to, že svojho ročného syna už nikdy viac nevyobjíma.

„Päť dní som nemohol otvoriť oči. Každé nadýchnutie bolo ako bodnutie nožom do hlavy. Chvíľami som bol pri vedomí, chvíľami som cítil, že už nedokážem bojovať, že pomaly odchádzam,“ povedal v rozhovore pre britský Daily Mail.

Život však chcel inak. Bakteriálna meningitída, ktorá mu zasiahla centrálny nervový systém a takmer ho zabila, ustúpila. Schalk zvládol po potlačení najhorších príznakov aj päť komplikovaných operácií v priebehu šiestich týždňov a postupne sa začal vracať. „Vtedy som neriešil žiadne ragby. Chcel som len mať možnosť normálne žiť,“ vravel.

Len vrece kostí: Dnes 32-ročný juhoafrický reprezentant sa postupne vrátil do bývalej formy. Ba ešte lepšej. Pred dvomi rokmi sám seba označoval za „chorobou spustošené vrece kostí“. Vlani ho už vyhlásili za hráča roka, teraz mu udelili titul v kategórii návrat roka.

„Schalkov príbeh je jeden z najinšpirujúcejších, aký som kedy zažil,“ vyhlásil prezident zväzu juhoafrických ragbistov Oregan Hoskins. Burgerovi choroba poriadne prevrátila životné priority. „Pred zranením, po ktorom som chytil tú infekciu, tvorilo pre mňa ragby osemdesiat percent života. Teraz je to naopak,“ tvrdí.

Napriek tomu bol Schalk na jeseň tohto roka na majstrovstvách sveta v Británii oporou Juhoafrickej republiky (JAR). Z úvodnej prehry s japonskými outsidermi sa favoriti pozviechali a dostali sa až do semifinále, kde ich po veľkej dráme zastavili neskorší majstri sveta z Nového Zélandu.

Burger a spol. ešte stihli vyprášiť Argentínu a získať bronzové medaily. Schalk však už dnes vie, že v živote sú aj dôležitejšie bitky. Tú najväčšiu, o život, vyhral. „Dokážete si predstaviť, čím musel prejsť. Už to, že je nažive, je obdivuhodné,“ myslí si hlavný tréner JAR Heyneke Meyer.

Tatyana McFaddenová

Narodila sa v roku 1989 v ruskom Petrohrade s vrodenou chorobou chrbtice. Od pása nadol necítila nič. „O také dieťa sa starať nemienim,“ povedala si chudobná matka a odložila ju do sirotinca. Tam na invalidný vozík nebolo peňazí.

Tatiana sa musela pohybovať len na rukách. Lekári jej nedávali veľa šancí na život, dievčatko nevedelo v tom čase ani poriadne sedieť, no bojovalo. V šiestich rokoch sa naň usmialo šťastie.

Sirotinec navštívila Američanka Deborah McFaddenová. Dievčatko si obľúbila natoľko, že si ho vzala so sebou. Z Tatiany sa stala Tatyana, jedna z najlepších paralympijských atlétok súčasnosti.

Pred tromi rokmi v Londýne bola paralympijskou šampiónkou v pretekoch vozičkárok na 400, 800 aj 1 500 metrov. O rok vo francúzskom Lyone sa ako prvá na svete dočkala na jedných majstrovstvách sveta šiestich zlatých medailí. Vie, ako chutia víťazstvá na slávnych maratónoch - v Londýne, Chicagu i New Yorku.

Tento rok v Londýne sa zaskvela traťovým rekordom - 1 hodina 42 minút 16 sekúnd. Následne v Chicagu bola ešte rýchlejšia. Vyhrala aj v Bostone v roku, keď tam zabíjali čečenskí atentátnici. „Bola tam celá moja rodina. Keď som vyhrala, všetci mali slzy v očiach,“ vravela Tatyana.

Vlani stála na stupňoch víťazov aj po zimnej paralympiáde v Soči. Len kolesá pod invalidným vozíkom vymenila za lyže a došla si po striebro na kilometrovej trati. So zlatou Nórkou Mariannou Marthinsenovou prehrala o desatinu sekundy.

S matkami v hľadisku: Piate miesto na dvanásťkilometrovej trati si v Soči vybojovala aj pred očami svojej pravej matky Niny, ktorú do dejiska paralympiády osobne pozvala. Nehnevala sa, že sa jej v detstve zbavila. „Práve naopak. Ďakovala jej, že ju priviedla na svet. Aj mne je jasné, že Nina nemala možnosť postarať sa o ňu,“ vysvetľovala na stránke paralympic.org jej náhradná matka Deborah.

Tatyana tak mala v Rusku počas súťaží v hľadisku matky dve. Aj riaditeľa petrohradského sirotinca, ktorý jej vraj v prvých rokoch života pomohol. Tomu sa hovorí nezatrpknúť na život. „Šport je moja vášeň. Dláždim ňou cestu aj druhým,“ znie jej obľúbená veta. Sympatický prístup.

Svoj šport miluje a ak zdravie dá, bude vraj súťažiť až do osemdesiatky. Dnes žije v Baltimore, okrem atletiky hráva basketbal a študuje na univerzite v Illinois.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní