Vynálezca Petzval: Keby ho neokradli optici, mohol byť milionárom

Vďaka Petzvalovi sa nemuselo pred fotoobjektívom vysedávať pol hodiny

Náhoda sa vie niekedy prečudesne zahrať. Pánu učiteľovi Petzvalovi zo Spišskej Belej sa narodili traja synovia a všetci 6. januára, teda na sviatok Troch kráľov. Aj ich tak volali - traja králi. Spolu s otcom zaujali významné miesto v našich dejinách. Najvýznamnejšie Jozef Maximilián, najstarší zo synov. Narodil sa pred 125 rokmi.

Z nenávisti láska

Pán učiteľ nielen učil, ale i vynachádzal. A celkom úspešne. Zostrojil spoľahlivý mechanizmus bicích hodín i špeciálny typ písacieho stroja - pomenovali ho polygraph. Syn Jozef však akoby nebol zdedil otcove vlohy. Napríklad v škole nie a nie porozumieť matematike, panicky sa jej bál, ba jeden rok na gymnáziu v Levoči musel z nej dokonca skladať reparát. Natoľko sa mu sprotivila, že chcel nechať štúdium a vyučiť sa za obuvníka. Obrat nastal cez posledné prázdniny. Vtedy sa mu dostala do rúk učebnica s názvom Analytická rozprava o základoch matematiky.

Tá prebudila u neho záujem a ešte cez prázdniny preštudoval všetko, čo predtým za roky zameškal. V štúdiu pokračoval na Kráľovskej akadémii v Košiciach a na Inžinierskom inštitúte v Pešti. Matematiku potom velebil. Jozef Maximilián Petzval sedem rokov pracoval v službách mesta. Preukázal svoje schopnosti pri veľkej povodni Dunaja, vypracoval projekt kanála v Budapešti a pripravil preň i geodetické merania. Povolali ho za profesora matematiky, mechaniky a praktickej geometrie na Peštiansku univerzitu. Potom za profesora matematiky na Viedenskú univerzitu, kde prednášal štyridsať rokov.

Fotoaparát pod drobnohľadom

Princíp fotografie objavili dvaja vynálezcovia nezávisle od seba - Louis J. M. Daguerre a Joseph Niepce. Objavili ho, ako sa vo vede neraz stáva, náhodou. Lenže náhoda zvyčajne prichádza k pripraveným. Obaja sa dlhšie zaoberali tým, ako rýchlo meniť kulisy na divadelnej scéne. Návrhy kreslili pomocou camery obscury, skrinky s otvorom, ktorým prechádza svetlo a vytvára obrátený obraz predmetov.

Dagerotypia zaujala aj Petzvala. Rok neúnavnej práce venoval výpočtom správneho objektívu do fotoaparátu. Použil štyri šošovky s veľkou svetelnosťou. Objektív mal šestnásť ráz väčšiu svetelnosť ako doterajšie. Už nebolo treba pol hodiny vysedávať pred fotoaparátom, stačilo niekoľko sekúnd. Petzval vyrátal projekty dvoch objektívov, portrétového a krajinárskeho. Šesťdesiat rokov nebolo na nich čo zlepšovať. Fotoaparát sa až potom rozbehol do sveta.

Aj matematik sa však niekedy preráta. Petzval síce vypočítal svoje objektívy matematicky, ale na ich skonštruovanie potreboval aj optika. Preto sa obrátil na viedenského odborníka Friedricha Voigtländera. Stal sa obeťou jeho podvodu. Keďže s ním neuzavrel zmluvu, za výpočty dostal od neho nízku sumu. Voigtländer vyrobil tisícky objektívov a na Petzvalovom vynáleze zbohatol. Prepukli medzi nimi spory, ktoré sa prepierali aj na stránkach tlače. S druhým optikom podpísal Petzval len krátkodobú zmluvu, tretí skrachoval v konkurencii s oveľa silnejšou Voigtländerovou firmou.

Pokusy v kláštore

Nie spolu s mníchmi, ale v starom, opustenom. Prenajal si ho a keďže mal mimoriadny zmysel pre praktické využitie poznatkov, zriadil si v ňom dielňu a venoval sa pokusom, majstroval. Tam sa rodili jeho objavy a vynálezy. Medziiným zostrojil originálny klavír s trojradovou klávesnicou i osvetľovacie zariadenie pre lode na Dunaji, preratúval stabilitu mostov, lanoviek i výškových budov.

Optikou sa zaoberal v Pešti, ešte väčšmi vo Viedni. Vedeckým prínosom sú jeho výpočty optických zložených sústav i Galileiho ďalekohľadu a mikroskopov. Vybrusoval šošovky, skonštruoval divadelný ďalekohľad, ktorý na niekoľko desaťročí prenikol na svetový trh. Medzi kláštornými múrmi sa rodili i jeho výpočty v akustike, teória tónových systémov i teória kmitov napnutých strún.

Výsledky svojej práce publikoval v nemčine v mnohých odborných článkoch a v knihách. V rokoch 1853 - 1859 vydal dvojdielnu knihu zasvätenú milovanej matematike - Integrácia lineárnych diferenciálnych rovníc s konštantným alebo premenlivým koeficientom. Sedemnásť rokov svojich výskumov chcel spracovať knižne. Za to dlhé obdobie zhromaždil mnoho cenného materiálu, no zlodeji mu vykradli byt, časť materiálu spálili a časť sa stratila.

Pán profesor i športovec

Petzvala ovenčili mnohým vyznamenaniami a poctami. Už ako dvadsaťosemročného ho vymenovali za profesora na univerzite v Pešti. V roku 1849 sa stal členom Akadémie vied vo Viedni. Vysoká pocta pre štyridsaťdvaročného muža. V roku 1873 ho prijali za člena Uhorskej akadémie vied. V roku 1881 ho Jednota českých matematikov zvolila za svojho člena.

Petzval nebol roztržitý učenec pohrúžený len do tajov vedy. Rád sa venoval telesnej práci, majstroval vo svojej dielni, športoval. V Pešti ho pokladali za jedného z najlepších šermiarov. Šermu zostal verný i vo Viedni. V revolučných rokoch 1848 - 1849 bol veliteľom jazdeckého oddielu. Tvorili ho študenti vyzbrojení puškami a kordmi.

Iste aj vďaka zdravému spôsobu života a všestranným záujmom a činnosti sa Petzval dožil na tie časy vysokého veku. Umrel 17. septembra 1891 osemdesiatštyriročný. Pochovaný je vo Viedni. V Spišskej Belej zriadili Múzeum Jozefa Maximiliána Petzvala. Oto, brat o dva roky mladší od Jozefa, sa takisto venoval matematike i fyzike a stal sa profesorom na Peštianskej univerzite.

Svetobežníci

Otec Jozefa Maximilána sa pôvodne volal Pecivál, Johann Baptista, ale nebol peciválom. Veľmi rýchlo sa pobral do sveta, presnejšie, ušiel. Pochádzal z Moravy a keď ho povolali na vojenskú službu, zdupkal. Túlal sa po Európe a cesta ho zaviedla aj do Uhorska, kde si zarábal na živobytie ako potulný komediant. S kočovnými hercami sa dostal do Košíc, tam sa zoznámil so školským inšpektorom, ktorý mu pomohol zložiť verejnú kvalifikačnú skúšku na učiteľa. A napodiv, zložil ju s vynikajúcim prospechom. Tak to dosvedčuje dokument, ktorý sa zachoval v Štátnom archíve v Levoči.

Dostal miesto učiteľa v Spišskej Belej, kde sa o osem rokov narodil Jozef Maximilián. Cesta Petzvalovcov viedla ďalej do Kežmarku, kde si privyrábal ako učiteľ bohatých mešťanov a šľachticov. O dva roky neskôr vyhral konkurz na organistu v známom Chráme svätého Jakuba v Levoči, kde hrával celých tridsať rokov, až do svojej smrti v roku 1852, na najväčšom organe v Uhorsku.

Svetobežníkmi sa stali aj jeho synovia, ale nie až takými. Jozef vychodil základnú školu v Kežmarku, potom študoval na gymnáziu v Podolínci a v Levoči, stredoškolské vzdelanie ukončil na lýceu v Košiciach. Potom začal študovať na Kráľovskej akadémii v Košiciach, ale peniaze na štúdium nestačili, prerušil ho a prijal miesto vychovávateľa u grófa Almássyho v Hevešskej župe v dnešnom Maďarsku. V roku 1826 začal študovať na Inžinierskom inštitúte v Pešti. Deväť rokov prežil v Pešti, potom štyridsať rokov prednášal matematiku vo Viedni. Aj Oto, mladší Jozefov brat, prežil spočiatku veľa sťahovania, napokon sa natrvalo usadil v Pešti.