Ľudovít Štúr patrí k najpopulárnejším Slovákom. Jeho diela čítal málokto.

Vzdelanec, no i urážlivý namyslenec: Všetko, čo ste nevedeli o Štúrovi

Mnohé mýty o ňom šírili jeho priatelia, mnohé podporoval sám. Prinášame vám nové a nečakané informácie o najznámejšom slovenskom buditeľovi Ľudovítovi Štúrovi.

Po dvesto rokoch od narodenia pôsobí Ľudovít Štúr ako mýtická postava, ktorá na nás donedávna hľadela z bankoviek, je maturitnou otázkou a vo viacerých slovenských obciach má sochy, námestia i ulice. Veľa o ňom však nevieme.

Stal sa legendou, bol nesporný intelektuál, novinár a kodifikátor jazyka, ktorým dnes hovoríme, a vlastne prvý slovenský profesionálny politik. Súčasne odmietal emancipáciu a pochválil cárizmus.

Priateľov odrádzal od ženby priam zhnusenými rečami a nikdy neutíchli ani reči o jeho možnej homosexualite. Vedel sa nadchnúť aj rozčúliť, byť ironický aj urážlivý, vzdelaný aj namyslený. Napriek vžitému obrazu národného buditeľa stojaceho nad vážnou prácou pre národ bol človek z mäsa a kostí.

„Málo chybälo“

Známy a priam legendárny je výlet štúrovcov na čele s Ľudovítom na Devín v apríli 1836. Akcia, o ktorej sa hovorí ako o „významnom historicko-obrodenskom podujatí slovenskej mládeže“, je zároveň symbolom toho, aký neúplný obraz máme o Štúrovi a jeho živote.

„Světili sme dne 24 dubna na Děvína starých rumích národní svátek, kdež sme 16 přítomní byli…“ písal Štúr o dva mesiace neskôr v liste profesorovi Michalovi Godrovi.

„Byl den jasný; slunce z jasna vycházelo, nač vyležše na najvyšší hradbu Děvína, začali sme se zpěvem... za zpěvem vystoupil jiný řečník s odou k tomu zloženou, vystoupili tu někteří a řečnili... Tímto ukončila se slavnost, která veždy pamětná zůstane.“ Ibaže tým sa „slavnost veždy pamětná“ neskončila.

Študenti evanjelického lýcea sa na výlet pripravili dôkladne a Prešporok opúšťali v skupinkách, aby neboli nápadní. Konšpiratívny charakter akcie sa však zmenil, keď zišli z hradu do dediny občerstviť sa do miestnej krčmy. Pre študentov bolo a je typické, že majú radi zábavu, ale aj to, že majú hlboko do vrecka.

„Mládež sa odobrala na slávnostný obed do devínskeho hostinca,“ opisuje Gabriela Kiliánová zo Slovenskej akadémie vied (SAV) v knihe Mýty naše slovenské. „Výlet sa takmer skončil hanbou, pretože stolovníci nemali dosť peňazí na vyplatenie účtu.“

Jozef Miloslav Hurban neskôr spomínal: „Polievka bola chutná, chutné boli i iné jedlá a pivo dodalo humoru, omráčenému spočiatku, novej sily a čerstvosti...

Pred nastoleným moriakom počali sa prípitky a zdalo sa nám, že je už všetko v poriadku, bo rečnili už veselo i Ľudovít i iní starší... Sympozion štúrovské premenilo sa v hlučný spevokol, rečnilo a spievalo sa pri penavých pohároch. Hostinský zdal sa mať radosť z nás... a poručený nový náklad pohárov piva... a spievalo sa ešte búrlivejšie, ešte rozpustilejšie…“

Na sekeru sa však nedáva, takže museli potichu, aby krčmár nezavetril, poslať dvojicu spolužiakov po peniaze do Prešporku. Štúr vraj neskôr vyčítal organizátorovi obeda, že „paškrtnosťou svojou bol by, málo chybälo, uškodil veci našej“.

V Štúrových výčitkách sa mihlo aj hroziace riziko - vtedy ešte písané francúzskym prepisom: „Lebo len si pomyslíme, keby sa o tom malheuri našom dozvedeli zlostní Maďari, naliže sa nám naposmievať!“

Nik nie je bez chyby

Posmech bol jednou z vecí, ktoré Štúr niesol ťažko. Na svojej povesti si dal podľa historikov vždy záležať. Mnohé mýty o ňom šírili jeho priatelia, mnohé podporoval sám.

Platí to napríklad aj o jeho živote v Modre, kde žil po neúspešnej revolúcii a kde si ho mnohí dodnes predstavujú ako trpiteľa, ktorý mal zákaz opúšťať mesto, a samotára, ktorý pomáhal vdove po mŕtvom bratovi Karolovi, ba možno aj spáchal v depresii samovraždu.

V skutočnosti podľa historičky Daniely Kodajovej z SAV nič nenasvedčuje, že by chcel dobrovoľne zomrieť. Policajný dozor bol následkom stanného stavu, platil pre mnohých ďalších a spočíval v hlásení pri opustení bydliska.

„Štúr ako častý cestovateľ to vykonal viac ako päťdesiatkrát a vždy mu bolo vyhovené. Vdova po bratovi Karolovi bývala v inom byte, takže ťažko tam mohlo ísť o celodennú pomoc, skôr mohol doučovať deti a chodieval sa k nim najesť, pričom najprv bolo treba obriadiť byt a navariť a to bola vtedy výsostne ženská práca.“

V každom prípade, Štúr nebol, tak ako žiadny človek, neomylný. Ako v spomienkach písal slovenský buditeľ Daniel Lichard: „Omyly a chyby Štúrove - ktože by bol bez chyby? - pochádzali najviac z toho, že sa jeho ideály často nezrovnávali so skutočnosťou života; vo svojej ideálnosti nebral Štúr vždy osoby a veci, aké sú, ale aké by mali byť. Nie je teda div, že i mnohé nádeje života jeho zostali nevyplnené.“

Nebol to jeho jediný omyl. Muž, ktorý sa pohyboval vo filozofii a okrem slovenčiny študoval dvanásť jazykov vrátane hebrejčiny, ba chcel sa učiť aj indický jazyk, opakoval mnohé chyby svojich vzorov a podliehal mýlkam svojej doby.

Typické je jeho velebenie Napoleona podľa vzoru filozofa Hegela - obaja videli v šťúplom dobyvateľovi a diktátorovi „železnej jednej vôli ducha velikánskeho“. Spolu s vrstovníkmi nekriticky veril českému obrodencovi Václavovi Hankovi a jeho „staročeské“ rukopisy podnietili vznik Štúrových teórií o dobrej povahe Slovanov. Problém bol v tom, že šlo o bohapusté výmysly, ktoré Hanka falzifikoval a podvrhol.

Goetheho Faust bol preňho dokladom skazenosti súčasného pokolenia, odmietal napríklad aj anglického básnika Georgea Gordona, ktorých dnes vnímame ako vrchol dobovej poézie.

„Štúr bol nepochybne dieťaťom svojej doby - to sme však všetci, či chceme, alebo nie,“ vysvetľuje historik Dušan Kováč z SAV. „No niektoré osobnosti majú schopnosť svoju dobu do určitej miery predbehnúť, formovať a dať spoločnosti určité impulzy. Štúr nepochybne takou osobnosťou bol.

Že sa mýlil? Iste. Po revolúcii 1848 pochopil, že sa mýlil v tom, že môže nielen sformulovať, ale aj presadiť politický program pre ešte neexistujúci národ. Táto idea bola prejavom jeho politického romantizmu, ale taká bola celá doba pred revolúciou, bola to doba literárneho aj politického romantizmu.“

Neistota, ktorá vládne okolo jeho osoby, stojí aj za ťažko preložiteľnými pojmami, akými ho označujeme - buditeľ či dejateľ. Nebol umelec ani literát, jeho vlastné básne považovali už jeho vrstovníci za slabšie. Gro tvorila politika a najmä starostlivosť o slovenčinu, jazyk, ktorým dnes hovoríme. Oboje bolo úzko prepojené.

„Štúrova kodifikácia slovenčiny bola súčasťou jeho politického programu a bola teda predovšetkým politickým aktom,“ podotýka Dušan Kováč. „Ak Štúr chcel pre Slovákov politický program, musel ich chápať ako samostatný slovanský národ.“

Česi, Poliaci, Chorváti či Maďari opierali politické štátoprávne argumenty o historické národné štáty, Štúr takú možnosť podľa Kováča nemal. Nikdy v minulosti sme nemali vlastný štát: „Slováci nemali ani svoje politicko- kultúrne centrum. Ostal teda jazyk ako hlavný atribút národa. To bol význam kodifikácie slovenčiny.“

Xenofób a despota?

„Štúr doslova kanonizoval moderný slovenský nacionalizmus, národnú ideológiu aj kultúrne normy, ktoré fungujú dodnes, niektoré ako stereotypy, inokedy rovno ako mýty. Kanonizoval odmietavý vzťah k Maďarom, ktorý platil nielen do rozpadu monarchie, ale i neskôr, vlastne až dodnes.

Korene všetkých budúcich slovenských fóbií sú z týchto čias a často rovno od Štúra. Inklinovanie k autokracii sa u Štúra zmenilo až v uctievanie absolutizmu, ba despotizmu, v odpor k parlamentarizmu. Riešenie krízy Západu nevidel v parlamentarizme, ale v patriarchálnom cárskom autokratizme,“ uviedol v knihe o diele Ľudovíta Štúra literárny vedec Rudolf Chmel.

K tomu treba prirátať, ako Štúra posmrtne zneužívali rôzne živly - politický kapitál z neho vytĺkali fašisti, komunisti aj dnešní politici. Tí prví z neho robili doslova „prvého slovenského národného socialistu“. Druhí jeho slavianofilstvo spájali so sovietskym Ruskom a „majákom, ktorý Slovákom svietil cez smutné mračná“.

Tretích symbolizuje bývalý predseda Slovenskej národnej strany Ján Slota, za ktorého najprv v Žiline vztýčili Štúrovu sochu na rovnomennom námestí. Vydržala tam do chvíle, kým, zle artikulujúc, navrhol poslancom predaj námestia a spolu s námestím zmizla aj socha, ktorú šmarili do šrotu.

Štúr sa nevyhol ani dobovým predsudkom a verklíkovaniu antisemitského klišé. Nacionalistické hnutie, pri ktorého zrode stál, odštartovalo aj národnostnú neznášanlivosť so všetkými jej následkami.

O „špinavých židovských rukách“ písal vo svojom kontroverznom diele Slovanstvo a svet budúcnosti, ktoré vyšlo až po jeho smrti. Tu okrem iného vychválil cárizmus, ruský despotizmus a pravoslávie, takže nečudo, že dnes Štúra citujú xenofóbne a proruské propagandistické weby a slovenskí neonacisti ho nosia na tričkách.

Dušan Kováč však odmieta taký pohľad. Podľa neho nemožno Štúra redukovať na jediné dielo, malý spis, ktorý napísal po nemecky a v hlbokej frustrácii z neúspešnej revolúcie.

„Štúr po revolúcii pochopil, že nielen kossuthovci, ale ani Viedeň nebudú súhlasiť s federalizáciou ríše na etnickom princípe. V štyridsiatych rokoch to bola neuskutočniteľná romantická predstava a jeho politická orientácia na cárske Rusko je iba záležitosťou tejto porevolučnej frustrácie.

V predchádzajúcom politickom programe nič také nenájdeme. Štúr žiadal slobodu pre všetkých občanov, oslobodenie od poddanských povinností a tiež rovnosť pred zákonom. Štúr dokonca požadoval slobodu tlače a slobodu zhromažďovania, čím sa zaradil medzi prvých demokratov v Európe, a v tom vlastne prekonal ideové obmedzenie klasického liberalizmu.“

Istotne by ho nevykreslil ako totalitára a k Štúrovi ako otcovi slovenského nacionalizmu dodáva: „Slovensko- maďarský konflikt skutočne súvisí s devätnástym storočím a revolúciou z rokov 1848 - 1849, hoci medzitým sa naň nabalilo aj všeličo iné. Ale netreba zabúdať na to, že tento konflikt je vo väčšine prípadov virtuálny a slovenská spoločnosť ním nežije.

Pre väčšinu Slovákov to nie je téma, ktorá by ich zamestnávala. Ak by Štúrovo okrúhle výročie malo mať nejaký význam, potom by som ho videl v tom, aby sa prestali o ňom šíriť nepodložené tvrdenia, aby sme ho začali študovať, poznávať, pokúsili sa pochopiť a vysvetliť Štúra v súvislosti s dobou, v ktorej žil.“

Populárny

Ľudovít Štúr dnes pravidelne obsadzuje vrchné priečky v anketách o najvýznamnejšieho Slováka. Jeho popularita je o to paradoxnejšia, že väčšina nečíta jeho spisy ani názory, ba dokonca dodnes nemáme ani kompletné vydanie jeho diela. Dnešná Štúrova „obľuba“ je tiež v kontraste s dobovou realitou.

Väčšina ľudí žila svoje životy, prevládala negramotnosť a internet ani politické bilbordy neexistovali. O vyššie veci sa popri každodenných starostiach zaujímalo sotva pár vzdelancov a jednotlivcov. „Záujem“ vari najlepšie dokladajú reálne čísla týkajúce sa Slovenských národných novín, ktoré bojovali s existenčnými problémami a takmer v každom čísle prosili čitateľov o predplatné.

Štúrov mladší brat Janko, ktorý pomáhal v redakcii, spomínal po desaťročiach, že predplatiteľov bolo na celom Slovensku najviac štyristo. V súčasnosti sa zdá, že nikdy nebol ničím iným než známym buditeľom. Aj pri ňom však platí téza, že aby bol slávny, najprv musí zomrieť.

Počas života bol - zďaleka nielen pre Modranov - najskôr čudákom. Dokazujú to aj jeho posledné chvíle, tragické zranenie a smrť. Keď ho vážne postreleného pri osudnej poľovačke terigali v rebriniaku domov, podľa spomienok modranského debnára Daniela Lačného, tamojší furman, akýsi Švrlinek, ktorý ho odviezol, žiadal neoblomne svojich päťdesiat grajciarov, kým mu ich nevyplatili.

Podobne to bolo s miestom jeho posledného odpočinku. Pochovali ho na cintoríne v Modre vedľa brata Karola, ktorý bol pre domácich väčšou autoritou - bol farár a učil ich deti. A keď neskôr chceli Ľudovítovi priaznivci upraviť jeho hrob, domáci boli proti. Niežeby mali niečo proti tomu perohryzovi. Báli sa, že by úpravy mohli poškodiť Karolov hrob.

Snažil sa žiť nezávisle, ale politizovanie a tvorba nevynášali, dlhé obdobia nemal bežné zamestnanie, a teda ani príjem. Po smrti zanechal dlhy, ktoré priatelia v tichosti vyplatili. Okrem krajčíra súviseli ostatné položky s vydavateľskými projektmi, s činnosťou, ktorú on vnímal ako prácu pre národ.

„Štúr sa vymykal dobe najmä odvahou - hlásil sa k Slovákom, národu, ktorý v tom čase oficiálne nejestvoval, a snažil sa ho uviesť do života vzdelanosťou, jazykom, knihami, reformami,“ myslí si Katarína Nádaská.

Štúr v liste ruskému profesorovi Izmailovi Sreznevskému z decembra 1850 uviedol, čo vykonali za posledné roky: „Vystúpili sme v Prešporku so Slovenskymí Novinamí a Orlom Tatranskym a pokračovali v ních až do počiatku zbur... Vzali sme za prostriedok túžob, myšlienok a ideí naších Slovenčinu zachovanú v stredňom Slovensku.

Ja som vydau grammatiku reči tejto, úmysel náš je vziať pravopis Slovanský, akým Ti i tento list píšem. Nosili sme meče skoro rok a bojovali sme v počte do 20,000 mužov všetkieho a v rozličných časoch. Teraz nemáme ničoho, sme roztratení a hlivieme.“

A nedlho pred smrťou, keď mu postupne pomreli rodičia, brat aj Adela, písal priateľovi Hurbanovi: „Veru nehodná je tá naša čiastka zemská, aby sme si i málo len na nej zakladali - klame a hynie všetko! My chitili sme sa do služby ducha, a preto preísť musíme cestu života tŕnistú.“

Bol Štúr homosexuál? Nenávidel ženy? Bol nudný suchár alebo sympaťák, ktorého mal každý rád? Aj to si prečítate v pokračovaní o slovenskom buditeľovi.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].