Už len amatérsky: Hurajt biatlon definitívne zabalil, vraj je to príjemný pocit začať nový život.

Z bývalých športových hviezd sú dnes hotelieri a kolibári

Biatlonista Pavol Hurajt má kolibu v Štrbe, futbalista Rastislav Michalík, basketbalistka Andrea Kuklová a šesťnásobný majster sveta v kanoistike Juraj Bača zasa prevádzkujú penzióny. Ako sa im darí?

Ešte donedávna boli stredobodom pozornosti, no aktívnemu športu už dali zbohom. Bývalý biatlonista Pavol Hurajt, futbalista Rastislav Michalík i basketbalistka Andrea Kuklová si splnili športové sny. Teraz sa snažia o úspech aj v podnikaní. Všetci to skúšajú v hotelierstve a v gastronómii.

Strieborný hokejista z MS v Petrohrade 2000 a bronzový z Helsínk 2003 Radoslav Suchý to má inak. Zo zahraničia sa už definitívne vrátil, no slovenskú ligu stále hráva. V drese popradských kamzíkov. A popri tom investuje. Napríklad do penziónu v tesnej blízkosti hokejového štadióna v Poprade, ktorého je spoluvlastníkom.

Rozhodnutie ani dnes neľutuje. „Hotelierstvo nie je moja parketa, ale urobil som dobre, že som do toho šiel. Hoci len ako investor,“ tvrdí 38-ročný obranca HK Poprad, ktorý nás reprezentoval aj na zimnej olympiáde v Turíne 2006.

Zvládnu autobus

Suchý je spolumajiteľom popradskej koliby od začiatku - od roku 2003. „Oslovil ma známy, u ktorého som predtým býval v podnájme. On podniká v gastronómii dlhé roky a prišiel s víziou, ktorá sa mi páčila. Pôvodne sme mali v pláne urobiť len dvojpodlažnú reštauráciu, ale keď sme sa dozvedeli, že v blízkosti má vyrásť akvapark, tak vznikol nápad urobiť tu penzión,“ vysvetľuje Rado.

V sedemnástich izbách sa vyspí zhruba štyridsať ľudí. „Zvládneme jeden autobus,“ smeje sa náš obranca, ktorý úspory spoza mora investoval aj do administratívnej budovy v centre mesta. Koliba, do ktorej vložil peniaze, si zakladá najmä na reštaurácii.

„Dobrá kuchyňa je základ. Všetko musí byť domáce. Aj pirohy. Žiadna mrazená strava,“ pokračuje bývalý hráč Phoenixu Coyotes i Columbusu Blue Jackets. Až tak vysoko vraj v začiatkoch športovej kariéry nemieril.

„V prvých rokoch som bol málo priebojný, ale potom som videl v televízii NHL a povedal si, že aj ja tam chcem hrať. A začal som brať tréningy inak. Pomohol mi aj prísny tréner. Dnes mi je smutno, keď vidím, ako niektorí mladí trénujú. Nechce sa im toľko. Pritom ani keď vyhrávaš, nesmieš poľaviť.“

Autobus ho zabíja

Napriek pribúdajúcim rokom Rado o konci kariéry zatiaľ neuvažuje. „Keby mi niekto povedal, že budem hrať hokej aj v tridsiatich ôsmich, asi by som sa spýtal, či je normálny. No stále ma to baví, hoci pribúdajúce roky cítiť. Najmä pri pravidelných cestách autobusom za súpermi. Zabíja ma to, odchádza mi chrbtica. No keď nemám inú záľubu, ktorá by ma napĺňala tak ako hokej, nemám dôvod to meniť. Ani sťažovať na vek sa nemôžem, veď nie som najstarší v tíme. Arne Kroták má štyridsaťdva a stále vládze.“

„Makám viac, ale aj viac oddychujem. Viem odhadnúť možnosti, počúvať svoje telo. Aj preto sa to dá ešte potiahnuť,“ vraví. Na ľade ho držia aj obaja synovia - šesťročný Matias a desaťročný Markus. „Už štyri roky som v Poprade. Skončil som s hraním za hranicami, keď starší syn začal chodiť do školy. Aby sme už toľko nependlovali hore-dole a on nemusel stále meniť školu,“ vraví obranca, ktorý naposledy stabilne hrával v zahraničí za zürišský ZSC Lions.

Skúšal to potom ešte v KHL v drese Avangardu Omsk, no za ruský tím odohral len päť zápasov a vrátil sa domov. Obaja synovia zatiaľ kráčajú v jeho stopách.

„Asi im to prischlo, keď videli, ako sa ja trápim na ľade. Starší behal s hokejkou, už keď mal rok a pol. Mladšieho to chytilo až teraz. Chce sa mu podobať,“ dodáva Rado. Za Poprad nastupuje znovu po dlhšej prestávke, no o to viac ho to baví.

Namiesto tréningu škôlka

Biatlonista Pavol Hurajt má už dvadsaťsedem mesiacov kolibu v Štrbe. Viac než počas rokov s bežkami na nohách a puškou na chrbte však ani teraz nenaspí.

„Trojročný syn Matej začal chodiť do škôlky a ja chodím s ním. Počas aktívnej kariéry som vstával o pol ôsmej, teraz o siedmej, ale aspoň cez prázdniny sme si pospali. Aj do deviatej,“ vraví Hurajt, bronzový zo zimnej olympiády v kanadskom Vancouvri pred štyrmi rokmi. Vydržal do tohtoročnej olympiády v Soči, no po nej to definitívne zabalil. Uprostred sezóny.

„Sekol som s biatlonom zo dňa na deň. Bola to výrazná zmena. Úprimne povedané, zatiaľ mi nechýba. Reprezentačný tréner Juraj Sanitra ma aj nahováral, nech mu idem robiť asistenta, ale to by som bol znovu trištvrte roka na cestách. A to už nechcem. Mal som športu dosť. Hoci možno ešte príde deň, keď si poviem, že mám dosť aj tohto nového života a začnem športovať. Ale už len amatérsky,“ dodáva náš najúspešnejší biatlonista.

Donedávna čakala Hurajta hneď ráno rozcvička, po nej raňajky a vzápätí doobedňajší tréning. Teraz je všetko inak. „Zaužívaný rytmus dňa a presný timing sú minulosťou. Raz idem do mesta, inokedy kosím či vybavujem veci v kolibe. Podľa potreby. Pohyb mi však nechýba. Aký- -taký mám. Chodím si zahrať futbal za starých pánov Štrby. A hmotnosť si stále držím. Ako za pretekárskych čias,“ pochválil sa.

Len domáca whisky

Kolibu začal stavať na sklonku kariéry. S projektom mu pomáhal odborník z Liptovského Hrádku, ktorý navrhol aj amfiteáter vo Východnej. „Záležať som si dal aj na dreve, keďže mám k nemu blízky vzťah. Vyberali sme ho od Liptova po Štrbu.“

Čo zvládne, okolo koliby porobí. Ba občas aj obsluhuje v kroji. Mimochodom, zahraničnú whisky si u neho nedáte. Stavil na slovenské výrobky. „Vždy som chcel niečo ľudové, štýlové, slovenské. Nech návštevníci vedia, kam prišli.“

Na hodnotenie podnikateľského úspechu či neúspechu je ešte príliš skoro. „Manželka začala chodiť do roboty, takže žiadna sláva. No máme za sebou ešte len dve letá. Na sezónu priberám brigádnikov na dohody. Mimo nej je situácia horšia, ale stále mám čo robiť. Vždy treba niečo vylepšiť či vynoviť. Vonku aj vnútri. A rád by som ešte dorobil ubytovaciu časť,“ prezrádza Hurajt.

Pri biatlone vydržal pätnásť sezón - od roku 1999 do 2014. Hoci ku koncu už s väčšími prestávkami. Teraz biatlon sleduje len na televíznej obrazovke. „Ak mám čas.“

V lesoch v Oščadnici

Bývalý futbalista Rastislav Michalík sa z vrcholového futbalu vytratil pred siedmimi rokmi. Nedobrovoľne, ako 33-ročný. Dovtedy sa stihol prebojovať do národného tímu, stať sa kapitánom pražskej Sparty a okúsiť s ňou aj prestížnu skupinovú fázu Ligy majstrov. Z trávnika ho však vyhnalo zranenie.

„Problémy s lýtkom neprestávali, tak som si povedal, že futbal musím obmedziť a začať niečo nové. Mrzí ma, že som Trnave, kde som naposledy hrával, nepomohol viac, ale nešlo to,“ vraví. Život bez lopty si predstaviť nevie, v posledných mesiacoch z toho ťažila buď neďaleká Čadca, alebo rodný Staškov pôsobiaci v piatej lige.

Prechod do športového dôchodku v jeho prípade vďaka vlastnému penziónu v Oščadnici až taký bolestivý nebol, hoci k nemu došlo v príliš mladom veku.

„Jednoduché to určite nebolo, ale keď sa môžete venovať vlastnému projektu, znášate to ľahšie. Penzión som začal stavať už pred desiatimi rokmi. Ešte ako hráč pražskej Sparty. Dokončil som ho o dva roky neskôr. Dnes je to môj hlavný biznis a napĺňa ma to,“ vraví 21-násobný slovenský reprezentant.

Už pri vchode do penziónu obklopeného lesmi, kde má Michalík vlastný apartmán, musí byť každému jasné, s kým má tú česť. Reprezentačný dres s podpismi bývalých spoluhráčov vsadený do podlahy a vedľa neho druhý sparťanský dávajú tušiť futbalové srdce majiteľa.

„Zo začiatku sa mi v podnikaní darilo, v roku 2008 prišla kríza a teraz sa to znovu rozbehlo. Nedávno sme rozširovali reštauráciu na šesťdesiat miest,“ pokračuje Rasťo, ktorý zamestnáva šesť ľudí. „Stále sme najmä zimné stredisko, aj leto však býva dobré. Mám tu školu v prírode, letné tábory pre deti.“

Michalík zvládol aj administratívne záležitosti. Hoci, ako sám tvrdí, byrokracie bolo na jeho vkus až príliš veľa. „Je hrozné, že inštitúcie spolu bližšie nespolupracujú. Mal som jedného človeka, ktorý mi s tým všetkým pomáhal,“ vraví rozvedený otec dvoch detí - dcéry Simony a syna Marka. Ten kráča v otcových stopách, momentálne hráva za dorast v bratislavskej Dúbravke.

Kuklovej zápasy chýbajú

S penziónom to skúša aj šesťnásobný majster sveta v kanoistike Juraj Bača. Postavil ho priamo v historickom centre Komárna, päť minút cesty od termálneho kúpaliska.

„Vlastním ho, ale o prevádzku sa mi starajú iní,“ prezradil nám 37-ročný olympijský medailista z Atén 2004. Po bronz si v Grécku dopádloval spolu s bratmi Riszdorferovcami a Erikom Vlčekom. O rok neskôr športovú kariéru ukončil. Basketbalistka Andrea Kuklová, rodená Chupíková, prevádzkuje penzión v Poprade, časť Veľká, neďaleko letiska.

„Už desať rokov. Spolu s manželom. Na šport som však nezanevrela. Stále trénujem basketbalovú prípravku. Hoci netajím, veľké zápasy mi trochu chýbajú,“ priznáva 43-ročná najlepšia basketbalistka Slovenska v rokoch 1995 a 1998.

Zahrala si aj na barcelonskej olympiáde 1992, ešte v drese Česko-Slovenska, ktoré napokon bralo šieste miesto. Najviac sa preslávila prestupom do Phoenixu Mercury, keďže sa stala prvou Slovenkou, ktorá si zahrala prestížnu ženskú NBA.

V roku 1998 sa s ním prebojovala až do finále, Phoenix viedol dokonca 1 : 0 na zápasy, no trofej napokon uchmatli hráčky Houstonu. Dres finalistu súťaže má Andrea zarámovaný na stene. Ako pamiatku na krásne basketbalové okamihy.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].