Relax v Španej Doline: Kedysi organizoval s kolegami alkoholické orgie, dnes holduje najmä vínku.

Z hviezdy chudobný: Herec Ivan Palúch jazdil na Mercedese, dnes berie almužnu

Ľudia
Erik Kollárik

Dotkol sa ozajstnej slávy a črtala sa mu svetová kariéra. Dnes na tie časy Ivan Palúch len spomína.

Koncom šesťdesiatych rokov sa na filmovom festivale v Cannes Ivan Palúch prezentoval hneď troma filmami, dostával ponuky od producenta Carla Pontiho a ďalších, klaňal sa mu Omar Sharif. Ako Adam Šangala či princ Bajaja mal skvele naštartovanú kariéru aj doma, hral a priatelil sa s hereckou špičkou. „Rajniak, Kvietik, Kopecký, Menšík, Růžičková, Mistrík, Bohdalová, tej robím dodnes bútľavú vŕbu. A keď som hral v pražskom divadle, Vašek Havlů a Miloš Forman mi chodili po pivo,“ spomína herec na svoje najlepšie časy.

Iný svet

Do sveta sa dostal vďaka filmu Františka Vláčila Markéta Lazarová. Juhoslovanský film Skoro bude koniec sveta, v ktorom hral, nominovali na Oscara, ale aj v Cannes na Zlatú palmu. Rovnako ako historickú drámu Michael Kohlhaas.

V roku 1969 navštívil teda osobne filmový festival na Azúrovom pobreží, kde premietali všetky tri snímky. „Filmové spoločnosti sa museli dohodnúť, ako ma budú propagovať.

Takže kvôli mne sa šéfovia z United Artists a Columbia Pictures stretli v jednej hotelovej izbe. Donieslo sa to aj Omarovi Sharifovi, ktorý túžil spoznať ma osobne. Tak ma pozval hrať ruletu. Na sebe som mal na mieru ušitý smoking s krásnymi manžetami a gombíkmi a producenti ma napchali peniazmi, aby som s ním mohol hrať a nerobil hanbu. Boli tam stoličky s menami Dostojevskij alebo Puškin, na ktorých títo velikáni naozaj kedysi sedávali. Bol to úplne iný svet. Bežne tam ako prepitné hádzali krupierovi žetóny v hodnote štyristotisíc frankov, za čo by ste si kúpili aj päť áut,“ rozpráva Palúch.

Najviac však pookrial, keď do herne vstúpila Sophia Lorenová, zavesená do svojho partnera, filmového producenta Carla Pontiho.

„Najprv som si neuvedomil, kto to je. Všimol som si maličkého chlapa s krásnou ženou. Bol jej presne po ucho. Ale ako ona vyzerala! Ritka pekne vysadená hore v minisukni, do toho čipkovaná blúzka, cez ktorú sa jej črtali bradavky ako palce. Musel som sa veľmi ovládať,“ smeje sa.

Len v hotovosti

Lorenku, ktorej fotografie si vtedy v Československu robotníci lepili na skrinky, Palúch síce nezbalil, no jej manžel ho zasypal filmovými ponukami. „Musel by som emigrovať a to som nechcel. Mal som doma mamu aj manželku s maličkou dcérkou. Bez nich som si život nevedel predstaviť, takže všetky ponuky som odmietol a naradostený, plný zážitkov, som sa vracal domov.“ Na letisku však zažil prijatie, aké nečakal ani v najhoršom sne.

„Súdruh za priehradkou mi sucho oznámil, že už do zahraničia cestovať nebudem a roztrhol mi pas. V zahraničí som niečo znamenal, a to v štáte, kde sme si mali byť všetci rovní, nebolo žiaduce. Oči im klalo aj to, že som sa premával na krásnom červenom Mercedese. Kúpil som si ho ešte v Belehrade, keď som natáčal s Ančou Girardotkou. Vytriasol som vtedy z nohavíc všetky posledné drobné a uvažoval, čo s nimi. Priatelil som sa so sýrskym veľvyslancom a ten Mercedes bolo jeho diplomatické auto. Keď som ho potom doma zaparkoval, trčalo z neho pol metra z garáže, lebo tie sa projektovali len na škodovky,“ zadúša sa smiechom nad skvelou kúpou. Radosť mu nepokazila ani informácia, že za fáro musí zaplatiť clo triapoltisíc dolárov.

„Akurát ma rozosmialo, keď sa ma pýtali, v koľkých splátkach to chcem splácať. Nato som vytiahol z vrecka peniaze a vyplatil to v hotovosti. Veď v Srbsku som mal týždenné diéty vyššie než tamojší minister mesačný plat.“

Bohémsky život

Palúch nielenže nemohol viac cestovať, ale izolovali ho aj od zahraničných priateľov. „Keď som volal Girardotke alebo ona volala mne, v telefóne sa po pár sekundách ozvalo cvak a hovor nám zrušili. Pokúšali sme sa teda byť v spojení aspoň listami. Ona písala mne, ja jej, ale nikdy žiaden z nich nedorazil. Letecky som jej posielal ruže k narodeninám, ani tie nikdy nedostala. Stretli sme sa až po dlhom čase v roku 1992 v Bratislave.

„Pozvali si nás oboch do raňajok na Markíze, ktoré vtedy moderoval ten chlapec z Modrého z neba, čo je teraz taký slávny. Keď ma zbadala, hneď vystrelila ku mne, obaja sme si poplakali a mali si čo vysvetľovať. Myslela si, že som minimálne zabil prezidenta, keď ma takto odstavili.“ Palúch síce nemohol cestovať, ale na domácej pôde sa mu darilo.

„Po návrate z Cannes som natočil skvelý film Zabitá nedeľa, ale prezident Svoboda ho hneď dal do trezoru. Ale nevadí. S Jakubiskom sme v tom čase bývali vo vile talianskej ambasády, ktorá bola taká veľká, že sme sa v nej neustále hľadali. Najlepšie bolo, že tam bola chladnička veľká ako skriňa, ktorú nám každý deň dopĺňali všetkým, čo sme vychľastali. Whiskey, koňaky, vínečko, čo sme len chceli. Ďuro sa vtedy s Menzlom bil o Olinku Schoberovú a aj ju dostal. Volal nám Ponti, aby sme za ním prišli, ale mohli sme ísť maximálne do Nitry,“ krčí plecami Palúch, ktorý vtedy exceloval ako Adam Šangala či vedľa mladučkej Magdy Vášáryovej ako princ Bajaja. Putoval z jednej úlohy do druhej, až kým v roku 1973 nedostal dištanc.

Neznížil sa

„Všimli si, že sa priatelím s nepriateľmi režimu Pavlom Kohoutom, Vaškom Havlom, ktorý robil kulisáka v divadle, i asistentom réžie Milošom Formanom. Zavierali nad tým oči, ale keď manželka s dvojročnou dcérou emigrovali, bol to môj totálny koniec. Nemohol som hrať v žiadnom divadle a vo filme len malé, epizódne úlohy.“ Aj v malých rolách však zahviezdil.

„V Pachovi som vymyslel fór, ktorý preslávil celý film. Keď Kroner kričí: Na kone! - ja mu odpovedám: Kde by sme ich vzali? On na to: Tak utekajme!“ zasmeje sa, potiahne si z cigarety a zvážnie.

„Bola to však veľmi ťažká doba. Nechceli ma zamestnať ani medzi Rómov na robotnícke práce do panelárne. S ďalšou manželkou som mal dvoch synov a nemal som im z čoho ani chlieb kúpiť, ani im dať na kino. Celá situácia sa dala vyriešiť tak, že by som sa naučil päť básničiek po rusky a recitoval by som sovietskym posádkam okupantov. Ale to by som musel sám sebe napľuť do očí. Som na seba hrdý, že som sa k tomu neznížil,“ hovorí dnes sedemdesiattriročný herec, ktorý žije z penzie dvestosedemdesiat eur.

„Chýba mi odrobených štrnásť rokov, preto poberám len takú almužnu. Keď som si vybavoval dôchodok, na úrade mi povedali, že mám priniesť potvrdenie z ŠtB, že ma pre nich nikde nemohli zamestnať. Odhodlávam sa ísť do Ústavu pamäti národa pozrieť sa do môjho spisu, kto všetko na mňa donášal.Ešte Langoš mi hovoril, že ho mám minimálne päť centimetrov hrubý. Neviem, stále uvažujem, ako sa zachovám, keď to zistím. Možno mu rozbijem hubu alebo mi to bude len ľúto. Najhoršie bude, ak to bude človek, ktorého som roky považoval za dobrého kamaráta,“ zamýšľa sa.

  • Erik Kollárik