Posledná rozlúčka: Sestre Veronike ju zorganizovali spolusestry z Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého na Slovensku.

Zavraždená misionárka Veronika: Večná huncútka, ktorá nahnevala aj dekana

Slovenská misionárka, ktorú zastrelili v Južnom Sudáne, chcela byť pochovaná v tejto africkej krajine.

Len tri týždne a sestra Veronika Theresia Rácková (†58) by z Južného Sudánu cestovala domov. Nie natrvalo, len na dovolenku. Oddýchnuť si, načerpať sily na ďalšiu misiu, ale aj stretnúť sa a podeliť s rodákmi z obce Bánov pri Nových Zámkoch o svoje zážitky a skúsenosti z ďalekého sveta.

„Stretnutia so sestrou Veronikou boli pre nás nesmierne obohacujúce. Obdivovala som ju, pre mňa bola doslova balzam na dušu,“ spomína na sestru Veroniku starostka Bánova Helena Juríková. Jej tragická smrť ju šokovala. Rovnako ako všetkých obyvateľov obce.

S Veronikou Theresiou Ráckovou sa v Sudáne prišli rozlúčiť tisícky ľudí, ktorí lemovali cestu. Foto: Internet-SSPS

Pochovaná v Sudáne

„To, že chce byť pochovaná v Sudáne, sme nevedeli. Keď prišla správa, že Veronika zomrela, mala som presnú predstavu, kde by mohla byť pochovaná. V blízkosti hrobu jej staršieho brata Petra, ktorý bol kňazom. Na tunajšom cintoríne sú pochovaní aj jej rodičia a ďalší brat Michal. Žije už len Veronikina sestra Pavla, lekárka. Je taká silná! Bola sa rozlúčiť so sestrou v Južnom Sudáne,“ rozpráva starostka.

Veronika Theresia Rácková z Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého je pochovaná, ako si to želala - hneď vedľa kostola vo farnosti Latuya v juhosudánskom Yei. Pohreb v Afrike bol vraj krásny. S misijnou sestričkou a lekárkou sa prišli rozlúčiť tisícky miestnych. Dňa 27. mája 2016 previezli jej telo z kenského Nairobi do sudánskeho Jube.

Na letisku čakali spievajúci a modliaci sa rehoľníci i štátni zástupcovia. Rakva potom putovala do Yei, kde Veronika posledných šesť rokov pôsobila. „Naložili ju do tej istej sanitky, v ktorej Veroniku zranili. Cestu do kostola - trvala asi hodinu - lemovali spievajúce zástupy. Nespočetné množstvo áut, motoriek, peších,“ opísala pohreb sestra Eleonora Cichonová z Yei. Policajti dozerali na bezpečnosť, no rešpektovali požiadavku misijných sestričiek a v ten deň nemali zbrane.

Hnevala dekana

Posledné zbohom sestre Veronike dali aj spolusestry z Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého v Ivanke pri Nitre. „Bola živá, nápaditá a aktívna vo všetkých smeroch,“ prezradila o Veronike, najmladšej z rodiny, provinciálna predstavená Lucia Slušná pri smútočnom obrade.

Ako každé dieťa vraj bývala aj nezbedná a za svoje huncútstva si občas vyslúžila vyhrešenie od prísneho bánovského dekana. Napríklad, keď ju pristihol, ako sa pri upratovaní kostola rozhodla kázať miesto neho z kazateľnice. Zapla si mikrofón a poď ho rečniť a rozhadzovať rukami.

Túžbu ísť do misie pocítila Veronika prvýkrát v dvanástich. Ako v minulosti prezradila pre televíziu LUX, stalo sa tak počas čítania knihy o pátrovi Damiánovi, ktorý pôsobil na ostrove Molokai medzi malomocnými.

Táto túžba zosilnela po tom, ako približne v rovnakom období navštívila sestry premonštrantky v dedine Lipová, ktoré tam pracovali medzi hendikepovanými deťmi.

„Stretla som tam jednu sestru, volala sa Zita, a ona medzi tými deťmi žiarila ako slniečko. Hovorila som si, ako v takomto prostredí, ktoré na mňa pôsobilo tak smutne, skoro až depresívne, môže byť niekto taký šťastný a vyžarovať takú radosť. No zároveň som si pomyslela, že aj ja by som chcela byť v živote taká šťastná.“

Starostka Bánova: Pre Helenu Juríkovú boli stretnutia so sestrou Veronikou balzamom na dušu. Foto: Martin Domok

Začiatky v reholi

Po štúdiu na šurianskom gymnáziu sa rozhodla kráčať v šľapajach svojej staršej sestry Pavly a stať sa lekárkou. Medicínu skončila s červeným diplomom na Lekárkej fakulte Karlovej univerzity v Prahe.

Rok pred ukončením štúdia - v roku 1982 - zároveň vstúpila v Prahe do rehole Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého. Takmer okamžite jej ponúkli, aby ako lekárka odišla do zahraničia, do Afriky či do Ázie.

Malo to však háčik. Boli časy tvrdej totality a zúčastniť sa na zahraničnej misii znamenalo navždy opustiť rodičov, rodnú krajinu. Jednoducho emigrovať. Bolo to ťažké rozhodnutie, no Veroniku podporila celá rodina.

Útek z Československa sa podaril, keď ako turistka vycestovala na zájazd do Ríma. Počas prehliadky historických skvostov si uvedomila, že nastala správna chvíľa. Od skupiny sa jej podarilo oddeliť na priechode, keď na semafore zasvietila zelená.

„Všetci sa pohli, no ja som sa zohla k svojim vysokým topánkam a začala si naprávať pančuchu. Keď sa mi podarilo oddeliť od skupiny, utekala som k taxíkom a ukázala adresu nášho generalátu.“

Nasledovali prvé sľuby, ktoré v roku 1987 zložila v nemeckom Laupheime. O sedem rokov tam zložila aj doživotné sľuby. Na tom sa mohli zúčastniť aj jej najbližší, keďže Slovensko bolo v roku 1994 už slobodná krajina.

Tragická misia

Ako misionárka a lekárka v jednej osobe sestra Veronika pomohla množstvu trpiacich v rôznych končinách sveta. Okrem Talianska, Holandska, Nemecka, Rakúska, Írska či Anglicka ju vyslali do Indonézie i Ghany. Práve tam ju v roku 1998 vyhlásili za najlepšiu lekárku afrického kontinentu. V rokoch 2004 až 2010 pôsobila ako provinciálna predstavená na Slovensku.

Následne sa dostala do Južného Sudánu. Chudobná, nepokojmi zmietaná krajina jej nesmierne prirástla k srdcu. Tam našla, čo hľadala, zmysel svojho poslania. V mestečku Yei, kde so svojimi spolusestrami vybudovala komunitu. Veronika Theresia Rácková Južný Sudán milovala. Natoľko, že tam raz chcela byť pochovaná. Netušila však, že to bude tak rýchlo.

O rizikách vedela dosť, veď nie raz sa s misijnými sestrami a obyvateľmi museli kryť pred nebezpečnými guľkami. No tej, ktorú na jej auto v noci 16. mája 2016 vystrelil vojak z armádnej jednotky, neunikla. Stalo sa to, keď sa vracala od ťažkého pôrodu.

Posolstvo smrti

Hoci to spočiatku vyzeralo nádejne, napriek enormnej snahe lekárov z kenského Nairobi, kam ju previezli, o pár dní zraneniam podľahla. „Otec biskup Zacharias, ktorý vo svojom aute prevážal zranenú sestru Veroniku z miesta činu do blízkej nemocnice a bol svedkom jej veľkého utrpenia a bolesti, nám odovzdal posledné slová, ktoré mu Veronika adresovala. Povedala mu - Otče, strieľali do mňa bez dôvodu,“ povedala misijná sestra, ktorá sa spolu s rodnou sestrou Veroniky Pavlou zúčastnila na jej pohrebe v Sudáne.

„Otec Zacharias vyjadril veľkú nádej, že krv našej sestry Veroniky prinesie Južnému Sudánu kus vytúženého pokoja,“ povedala počas poslednej rozlúčky s Veronikou jej spolusestra Katarína Florková z kongregácie.

Táto nádej dáva obete života sestry Veroniky hlboký zmysel. A to je vlastne posolstvo, ktoré nám chcela zanechať. Aby sme sa aj my zapojili do budovania trvalého pokoja nielen v Južnom Sudáne.“