Bruno Gröning: Správy o jeho schopnostiach sa začali šíriť, keď v roku 1949 na farme v Herforde vyliečil chlapca so svalovou dystrofiou.

Zázračný Bruno: Tisíce ľudí veria v silu liečiteľa aj po jeho smrti

Prednášky nemeckého liečiteľa Bruna Gröninga vyhľadávali tisícky chorých. Množstvo ľudí verí, že ich aj päťdesiatštyri rokov po svojej smrti zbaví najťažších chorôb.

Píše sa rok 1949. Na farmu v Herforde prichádza na pozvanie nešťastného otca chudý tmavovlasý muž. Dvere mu otvárajú rodičia chlapca menom Dieter Hulsmann, ktorý trpí svalovou dystrofiou. Už ani nevstane z postele.

Štyridsaťtriročný návštevník nie je nik iný ako Bruno Gröning. V Nemecku sa pošuškáva o jeho výnimočných schopnostiach. Niekoľko dní posedáva pri chlapcovej posteli a tíško sa s ním zhovára. Po týždni sa už malý Dieter preháňa po okolitých lúkach.

Keď sa ľudia dozvedeli o tomto zázračnom vyliečení, začali vo veľkom vyhľadávať pomoc tajomného muža. Bruno ešte v tom istom roku pochodil nielen Nemecko, ale aj Rakúsko a Švajčiarsko. Všade ho vítali zástupy chorých.

Niekedy sa na opustenej lúke prihováral aj niekoľkotisícovému davu a pomocou heilstromu, liečivej sily, zbavoval bolestí, staval chromých na nohy, slepým vracal zrak. Sám seba považoval za akýsi transformátor, ktorý prijíma energiu od Boha. Pre niektorých Mesiáš, pre iných obyčajný šarlatán.

Populárny: Prednášky Bruna Gröninga vyhľadávali tisícky chorých. Foto: archív

Nový začiatok

„Neexistuje nevyliečiteľné, Boh je najväčší lekár,“ tvrdil pred rokmi Bruno Gröning. Bratislavčanka Terézia Valentinová s ním bez výhrad súhlasí. Je členkou organizácie Kruh priateľov Bruna Gröninga, a tak ako ostatným členom, aj jej učenie nemeckého liečiteľa zachránilo život.

Privítala nás vo svojom petržalskom byte a úprimne sa rozhovorila aj o veľmi osobných ťažkostiach. Kedysi snívala o živote v Paríži, najlepšie s maliarskym štetcom v rukách. Všetko však vypálilo inak. Dáma, ktorá má energie i vedomostí na rozdávanie, nepôsobila na ľudí vždy tak príjemne ako teraz.

„Štyridsať rokov som trpela depresiami. Dnes som však vďaka Brunovi šťastnejšia než kedykoľvek predtým. Objavila som v starnutí krásu. Som ako maturant, ktorého čaká nový život, je plný očakávaní a plánov. Už nič nie je pre mňa problém. A viete čo? Nakoniec som začala aj maľovať. Keď som bola mladá, rodičia mi to vyhovárali. Utešovala som sa, že si to na dôchodku vynahradím, ale nedokázala som to. Až teraz...“ potichu dodá.

Ako zazimovaný muškát

Pohodu chce preniesť aj na nás. „Najlepšie sa napojíte na liečivú silu, o ktorej hovorí Bruno, tak, že si uvoľnene sadnete a položíte ruky na stehná dlaňou nahor. A neanalyzujte to, čo vám budem rozprávať, len to prijímajte. Človek by mal byť čistý a otvorený ako malé dieťa, ktoré sa teší na Vianoce. Jednoducho o nich nepochybuje, ani o tom, že dostane vytúžený darček,“ pripomína. A tak pozorne počúvame...

Kým Terézia Valentinová dostala vytúžený dar - v jej prípade chuť do života -, prešla cestu zahatanú duševnými mukami.

„V dvadsiatich troch rokoch mi zomrel manžel. Zostala som sama s malým synom a po dvoch rokoch sa u mňa začala prejavovať depresia. Najprv ma ovládol strach, či sa sama dokážem postarať o dieťa a ako vôbec môže vyrastať bez otca. Stupňovala sa moja nespokojnosť s vlastným životom. Navštevovala som psychiatra, užívala antidepresíva, ale účinkovali len tri mesiace. Potom som ich musela vysadiť a lekár mi predpísal ďalšie,“ opisuje svoje súženie dnes šesťdesiatsedemročná žena.

Najprv sa utešovala tým, že úľava príde po dovŕšení synovej dospelosti. Niekedy mala aj dve zamestnania, len aby pre oboch zabezpečila slušný život.

„Myslela som, že potom sa už budem môcť konečne venovať sama sebe. Lenže stal sa presný opak. Keď sa syn osamostatnil, bola som ešte stratenejšia a viac som rezignovala. Po odchode do dôchodku som upadala ešte viac. Už som odmietala brať lieky, lebo som mala pocit, že som viac dezorientovaná. Stalo sa mi, že som šla do mesta vybaviť tri veci, a keď som vystúpila z autobusu, nevedela som si na žiadnu spomenúť. Vravela som si: Toto predsa nie som ja!“

Napokon sa vzdala aj liekov. „Už som len vegetovala. Ako muškát, ktorý dáte na zimu do pivnice. Zostane z neho len tenká byľ a čakáte, či do jari prežije, alebo nie. Neustále som myslela na to, aká som už stará, nič som v živote nedokázala, nič cenné po sebe nezanechala a ako zbytočne som žila. Nevládala som ráno vstať z postele, úplne mi chýbala chuť do života. Na umývanie vlasov som sa tri dni psychicky pripravovala, lebo aj to mi robilo obrovský problém,“ opisuje.

Terézia Valentinová: Pred dvomi rokmi sa vďaka učeniu Bruna Gröninga zbavila depresií, ktorými trpela štyridsať rokov. Foto: Norbert Grosz

Sme ako batérie

Jediným jej potešením boli návštevy kníhkupectva. Čítanie ju na čas dokázalo vytrhnúť z melanchólie a nechuti k životu.

„Pred dvoma rokmi som si kúpila dalajlámovu knihu a v nej bol vložený leták s tvárou Bruna Gröninga. Tak ma zaujal, že som si doma začala na internete vyhľadávať o ňom informácie. Tri dni ma to držalo, čítala som o ňom články, pozerala videá a - plakala. Áno, také boli mnohé rozprávania a spomienky ľudí dojímavé. Nechala som na jednej webovej stránke odkaz, aby sa mi niekto z jeho nasledovníkov ozval,“ spomína.

Na prvé stretnutie s členmi Kruhu priateľov Bruna Gröninga sa tešila ako na prvý ples. „Odchádzala som z neho ako vymenená, priam som sa vznášala. V lodičkách, lebo som šla ešte v ten večer so sestrou do opery.“

Terézia Valentinová je dnes aktívnou členkou organizácie zameranej na šírenie učenia Bruna Gröninga. V Bratislave sa stretávajú každé tri týždne. Na Slovensku je osem pobočiek, vo svete asi tritisíc skupín a celkovo asi sedemdesiattisíc Brunových nasledovníkov.

„Môžete mať akékoľvek náboženstvo či byť ateista. Na liečivú silu, o ktorej Bruno hovorí, sa môže napojiť každý bez ohľadu vierovyznania a farby pleti,“ vysvetľuje.

Páči sa jej, aká jednoduchá je cesta, ktorú tento liečiteľ ponúka. Gröning hovoril, že ľudia sú ako batérie, ktoré treba nabiť energiou. Stačí si pohodlne sadnúť a otočiť dlane smerom k nebu. „A treba prestať myslieť na bolesť a choroby, odsunúť ich alebo ich jednoducho odovzdať Brunovi. Na stretnutiach Kruhu priateľov Bruna Gröninga je veľa starších ľudí, ale nikdy tam nepadlo slovo o nejakej chorobe. Čítame si jeho knihy, zhovárame sa, ale nič negatívne medzi seba nepustíme,“ opisuje žena, ktorá našla nový zmysel života a snaží sa pomáhať aj iným.

„Pred dvoma rokmi ku mne prišla na prázdniny moja vtedy osemnásťročná vnučka z Kanady. Trpela silným ekzémom na rukách. Večer som poprosila Bruna o pomoc a bez vnučkinho vedomia som jej vložila pod vankúš jeho fotografie. Do rána jej ekzém zmizol. Syn mi neskôr z Kanady volal, čo som s ňou na Slovensku porobila, keď už netrpí žiadnymi kožnými chorobami,“ pochváli sa.

Všetko je zdokumentované

O sile pozitívneho myslenia sa hovorí už dávno. Aj o tom, aký veľký vplyv má na fyzické zdravie duševná pohoda. Takže nemusíte veriť na zázraky a odovzdať sa nejakému guru, aby ste zmenili život k lepšiemu. Niekedy však ľudia potrebujú nakopnúť - neraz im túto službu urobia práve rôzne alternatívne filozoficko-náboženské smery a liečitelia.

Alternatívna liečebná metóda natoľko zaujala lekára Matthiasa Kampa z Hamburgu, že v roku 1992 spoločne s ďalšími kolegami založili medzinárodnú Lekársko- -vedeckú odbornú skupinu, známu aj pod skratkou MWF. Skúma jednotlivé prípady vyliečenia pomocou Gröningovej liečivej sily. Takmer päťtisíc pracovníkov z oblasti medicíny organizuje prednášky, ale najmä zhromažďuje a preveruje jednotlivé prípady.

„Ľudia z celého sveta im posielajú svoje lekárske správy z čias pred vyliečením aj po ňom. Odborníci z MWF ich preskúmajú a posúdia, či išlo naozaj o vyliečenie duchovnou cestou, akú načrtol Bruno Gröning. Mnohé z nich potom publikujú. Aj ja som im poslala zdokumentovaný svoj prípad a moje uzdravenie je uznané ako výsledok pôsobenia heilstromu,“ dodá Terézia, ktorá začala v šesťdesiatich piatich rokoch opäť naplno žiť...

Mystik či šarlatán

Bruno Gröning sa narodil 30. mája 1906 v Gdaňsku. Výnimočné schopnosti sa u neho prejavovali už v detstve, ale vtedy sa ľuďom skôr vyhýbal a radšej trávil čas v lese medzi zvieratami. V dospelosti vystriedal viacero zamestnaní, istý čas pôsobil ako tesár.

Keď v roku 1949 vyliečil chlapca trpiaceho svalovou dystrofiou, začali ho vyhľadávať tisícky ľudí - prednášal im o liečivej sile heilstrom, ktorú prijíma od Boha. Zdôrazňoval dôležitosť pozitívneho myslenia, najmä to, že sa treba zbaviť myšlienok na choroby. Každý z nás môže prijímať liečivú, božskú energiu. Stačí, ak si pokojne sadne s voľne položenými rukami s dlaňami obrátenými nahor a poprosí Bruna o pomoc. On je vraj prostredníkom medzi Bohom a človekom.

Na viacerých fotografiách má obrovské napuchnuté hrdlo. Terézia Valentinová hovorí, že v hrdle mal centrum sily. „Keď sa prihováral tisíckam ľudí, cítil sa dobre a oblasť hrdla sa mu zväčšovala. Čím menej ľudí mu načúvalo, tým mal hrdlo menšie a viac trpel. Mal príliš veľa energie a potreboval ju odovzdávať ďalej.“

O Bruna Gröninga sa zaujímali i médiá, ktoré o ňom prinášali často protichodné správy. Čelil viacerým žalobám - nemal na liečenie žiadnu licenciu a štátne orgány poburovali aj tisícové zhromaždenia jeho obdivovateľov. Zomrel na rakovinu žalúdka 26. januára 1959 v Paríži vo veku 52 rokov.

Bol o ňom nakrútený dokumentárny film, v ktorom vypovedajú priami svedkovia jeho liečivých schopností. Kruh priateľov Bruna Gröninga založila v roku 1979 Grete Häuslerová a dnes patrí medzi najväčšie zoskupenia na uzdravovanie duchovnou cestou. V máji 2013 dostalo cenu Stĺp mieru od World Peace Prayer society, ktorá je pričlenená k OSN.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].