Žbirka sa pustil do britského zdravotníctva: Zachránili ma až doma!

Ochorieť v Londýne nie je asi to pravé orechové. „Choroby tam príliš neuznávajú,” hovorí legendárny spevák, ktorému sa uľavilo, keď ho previezli domov.

Niekoľko mesiacov to vyzeralo, že s Mekym Žbirkom (64) to nevyzerá najlepšie. Prechádzal ťažkým zápalom pľúc a keď sa z neho pozviechal, priznal, že má za sebou dramatické životné obdobie. Nevoľno mu prišlo v Londýne, kam odletel za povinnosťami. Na ostrovoch dostal, nanešťastie, vysoké horúčky, ktoré mal naposledy ako dieťa. „Keď sa vám zhoršuje zdravotný stav, stúpa vám teplota a nič vám nezaberá, tak sa trošku prekvapíte,” povedal nám spevák, ktorý sa najprv snažil - ako celý svoj muzikantský život - vyliečiť sám. Ležal vo svojom londýnskom byte, no nič nezaberalo.

„Kým som sa ja zorientoval v Londýne, kde je úplne iné zdravotníctvo, tak to chvíľu trvalo. Nebudem ohovárať britské zdravotníctvo, ale nie je žiadne tajomstvo, že Angličania sú tvrdí ľudia. Vydržia všetko, nejaké choroby ich príliš nezaujímajú. A v tom období, keď som tam ochorel, mali nával a prakticky nebolo možné dostať sa k lekárovi. Čakalo sa tam aj štyri hodiny, nebolo to nič jednoduché. Dopracoval som sa k jedinej veci, že mi boli schopní povedať, že mám zápal pľúc,“ opísal svoju krížovú cestu, ktorou si prešiel začiatkom roka.

Dramatický prevoz

„Ale že by ma tam mohli nejak fantasticky liečiť? Videl som, že to na to nevyzerá. Viete, ja som sa tam nechcel sťažovať, keď ich poznám a viem, akí sú. 'Boys don't cry', teda chlapci neplačú. Treba vydržať. Tak som sa snažil vydržať, ale už to nešlo. Stratil som tam veľa času a potreboval som sa dostať domov, kam som sa dostal trošku za dramatickejších okolností. A keď som priletel domov, hospitalizovali ma. Vtedy sú už väčšie možnosti, antibiotiká už rovno dostávate do žily,” dodal spevák, ktorý žije už asi dvadsať rokov v Prahe.

Podľa vlastných slov však nikdy nebol cintľavka. Ako muzikant ani nemohol byť. „Mal som takého kapelníka, ktorý hovorieval, že muzikant je buď živý alebo mŕtvy. A to sa aj dodržiavalo. Keď sme chodievali hrať, tažko budete niekomu vysvetľovať, že máte nádchu. To sa robí naozaj už len vtedy, keď nemáte hlas, keď už to naozaj nejde. V živote som takto prechodil veľa chorôb. Hrali sme a popritom sa liečili. A dnes si kladiem otázku, či to stálo za to. Predsa len so zdravím sa asi netreba zahrávať.”

  • kd
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].