Švajčiarsky rýchlik: V horách mu stačil málokto.

Zdolal 14 himalájskych osemtisícoviek, zabila ho obyčajná horská túra

Erhard Loretan zažil slávu po výstupoch v Himalájach aj pád na dno. Poznačila ho najmä smrť malého syna.

Bol tretí na svete, kto vystúpil na hlavné vrcholy všetkých štrnástich himalájskych osemtisícoviek. Po hviezdnom Talianovi Reinholdovi Messnerovi a Poliakovi Jerzym Kukuczkovi. Napriek tomu, že mnohé z jeho výstupov medzi horolezcami vzbudzovali obdiv, zostal v úzadí.

Švajčiarsky horolezec Erhard Loretan išiel ďalej svojou cestou. Jeho pokoj narušila nešťastná rodinná udalosť, keď zabil vlastné dieťa. Desať rokov po nej prišiel tragicky o život aj on. Pri bežnej horskej túre.

Strach ako poistka

Jeho štrnástou dosiahnutou osemtisícovkou bola pred dvadsiatimi rokmi Kančendžonga. Mal iba 36 rokov. Nepatril k tým, čo sa drali do médií, písali o výstupoch knihy. Mal povesť skôr utiahnutého a málo komunikatívneho človeka. Loretanovou doménou v horách bola rýchlosť. Na vrchol Everestu a späť potreboval 43 hodín. Načo stan, načo spacák, všetko potrebné niesol v malom ruksaku.

V tej výške sa aj tak nedá spať. Načo strácať energiu varením a vyčerpávajúcim topením snehu na liter čaju. Stačila mu energetická tyčinka a pol litra tekutín na deň. Na Evereste sa s pol litrom aj vrátil. K Everestu sa viaže aj jeho najsilnejšia spomienka.

Na vrchole zostal jeden a pol hodiny. Bol nádherný deň, nechcelo sa mu ani zostúpiť. „Keď sa dostaneš do takej výšky, akoby si sa nachádzal v záhrobí. Vieš, že keď zostaneš sedieť, si mŕtvy. Nad 7 500 metrov je už ozaj zóna smrti. Keď z nej zostúpiš, môžeš povedať, že si prežil svoju smrť. Vraciaš sa späť do života,“ konštatoval.

Halucinácie z toho nemával. „Nie, ale jeden z mojich priateľov videl na vrchole K2 černošky. Znie to zábavne, no vždy to signalizuje, že niečo nie je v poriadku.“ Mať v poriadku hlavu bolo podľa neho pri lezení to najdôležitejšie „Ak nemáš v poriadku hlavu, nohy ťa nahor nevynesú,“ tvrdil.

Za ďalšiu dôležitú vec považoval pocit strachu. „Strach je poistka. Jeho nedostatok môže viesť ku katastrofe. Keď prestanem mať strach, budem chodiť na ryby.“

Proti rekordom

Skompletizovať všetky osemtisícovky a získať tak Korunu Himalájí mu napadlo pomerne neskoro. Až keď ich mal na konte dvanásť. „Vtedy som si povedal, že to treba dokončiť. Obrátiť jednu stránku a byť voľnejší, necítiť sa pod tlakom,“ vysvetlil.

Na všetky osemtisícovky vyšiel bez podpory umelého kyslíka. Po Messnerovi ako druhý na svete. „Na našej Zemi je veľa možností, kde sa dá liezť bez podpory kyslíka. Ľudia, ktorí idú na osemtisícovku s kyslíkom, tak trochu vlastne podvádzajú. Ak aj povedia, že boli na vrchole osemtisícovky, nie je to celkom pravda,“ vravel.

Nemal na mysli himalájskych priekopníkov. Ale od roku 1978, keď ako prví na svete dosiahli bez kyslíka Everest Habeler a Messner, podľa neho ani na Everest už kyslík nepatril.

Loretan je fenomenálny. V Himalájach je to mimozemšťan. Nikto mu nestačí! - chrlili superlatívy na margo jeho výstupov médiá. Verejnosť však ohurovali aj rekordné výstupy Šerpov - na vrchole Everestu za dvanásť hodín, za desať… Loretan nad tým nespokojne krútil hlavou. Vôbec ho to netešilo. Vravel, že sa pri tom strácajú etické princípy, keď celá trasa je vopred pripravená.

On síce vyšiel na Everest rýchlo, ale celú trasu v severnej stene si budovali s Troilletom sami, v ich prípade to bolo čisté. „Nemyslím si, že Everest je vhodné miesto na rekordy,“ zdôrazňoval.

On nikdy nechodil do Himalájí s cieľom vytvoriť rekord. Liezol rýchlo, pretože rýchle lezenie považoval za bezpečnejšie. Človek bol kratšie vystavený extrémnym podmienkam v extrémnom prostredí. „No nie všetky cesty sa dajú vyliezť rýchlo,“ pripustil.

Urobiť niečo nové

Opakovania výstupových trás ho nezaujímali, vyberal si prvovýstupy, premiéry. To bola jeho motivácia - urobiť niečo nové. Rozhodujúca bola línia. Bolo mu jedno, o aký kopec išlo, cesta ho musela zaujať.

Prvou osemtisícovkou, ktorú dosiahol, bol v roku 1982 Nanga Parbat, poslednou v októbri 1995 Kančendžonga. V lete 1983 v rozpätí sedemnástich dní zdolal tri osemtisícovky ležiace v Pakistane. Z toho, čo v Himalájach dosiahol, si však najviac cenil traverz Annapurny.

S krajanom Norbertom Joosom vystúpili na vrchol prvovýstupom dlhým východným hrebeňom a po troch dňoch zišli na severnej strane. Sedem kilometrov v nadmorskej výške nad 7 500 metrov na osemtisícovke, ktorá má povesť najnebezpečnejšej. Jeho slová po návrate hovorili za všetko: „Na Annapurnu sa už nemienim vrátiť.“

Na Dhaulágirí v roku 1985 vystúpil v zime. V jeho bilancii dominovali rýchle výstupy alpským štýlom, ale aj nové trasy. V roku 1990 vytýčil dve - v juhozápadnej stene Čo Oju a v južnej stene Šiša Pangmy. Nie vždy mu všetko vyšlo, vedel aj cúvnuť.

Na K2 vystúpil až na druhý pokus v roku 1985. Zato nonstop štýlom, keď liezli aj v noci. „Nemuseli sme nosiť veci na bivak ani množstvo jedla,“ vysvetľoval výhody štýlu.

Na Čo Oju sa prvý raz vybral v roku 1986 s priateľom Steinerom. Pierre-Alain však spadol a zahynul počas záchrannej akcie. Loretana dlho prenasledoval pocit viny, hoci pre záchranu urobil maximum.

V roku 1994 mal v pláne uskutočniť unikátny traverz troch vrcholov Lhoce, no po dosiahnutí hlavného vrcholu, keď videl, že by sa to nemuselo skončiť dobre, od zámeru ustúpil.

Po tom, čo skompletizoval Korunu Himalájí, sa dvakrát vrátil na svoju prvú dosiahnutú osemtisícovku Nanga Parbat, ale pokus vyjsť na vrchol hrebeňom Mazeno mu ani raz nevyšiel. Rovnako ani dvojnásobný pokus s Ueli Steckom vytýčiť novú cestu v severnej stene himalájskej sedemtisícovky Jannu v rokoch 2002 a 2003.

Nezameriaval sa však len na Himaláje. V roku 1986 s Andrém Georgeom vyliezli za 25 dní na 37 alpských vrcholov, z nich 28 s výškou nad 4-tisíc metrov. Tri roky nato v rovnakom zložení v priebehu trinástich dní preliezli trinásť severných alpských stien vrátane Eigeru.

Splnený sen

Erhard sa narodil v Bulle vo švajčiarskom kantóne Fribourg. Mal sedem rokov, keď rodinu opustil otec. Mal jedenásť, keď s bratrancom Fritzom, ktorý bol strážcom v Bernských Alpách, vystúpil na vrchol svojej prvej hory Dent de Broc vysoký 1 829 metrov. Vyučil sa za stolára, no svoju budúcnosť videl v horách. Už ako dvanásťročný sníval o tom, že bude horský vodca. Sen sa mu splnil.

Ale v zime sa občas venoval aj stolárstvu - vyrábal nábytok. Nikdy si nepoložil otázku, prečo lezie. „Pre mňa je to taká nutnosť, ako jesť a piť. Mal som to šťastie, že som našiel svoju cestu. Sprevádzať ľudí v horách je pre mňa rovnako zaujímavé, ako liezť v Himalájach. Hora je hora, je jedno, či má dvetisíc metrov, alebo osemtisíc.“

Paradoxne, skompletizovanie Koruny Himalájí mu ako horskému vodcovi viac klientov neprinieslo. Naopak, bolo ich menej. Akoby sa ľudia báli, že mu nebudú stačiť, alebo si jednoducho netrúfli zavolať Loretanovi. Nie je vždy výhodné byť slávny. Ku klientom sa dostával najmä cez známych. Pritom keď mal klientov, staral sa v prvom rade o ich bezpečnosť, jeho ambície zostali doma.

Jeho najväčšou prednosťou pri lezení bola mentálna sila. Vedel sa prispôsobovať podmienkam a prijímať utrpenie. „Tvrdými skúsenosťami sa však človek stáva tvrdým, čo pre okolie nemusí byť jednoduché,“ naznačil.

Jeden z jeho lezeckých partnerov Pierre Morand o jeho výkonnosti povedal: „Keď sme my pri lezení vydali zo seba už všetko, Erhard sa len začínal baviť.“

Zabil syna

Koncom roka 2001 sa prihodilo niečo, čo ho silno poznačilo. Erhard nechtiac zabil vlastného syna Ewana. Iba sedemmesačného. Otcom sa stal až v neskoršom veku, ako štyridsaťdvaročný. Z prvorodeného dieťaťa mal radosť. No vtedy, v období Vianoc, keď s ním zostal na svojej chate v Crézuse sám, sa chlapček nevedel upokojiť, stále plakal.

Erhard ho vzal na ruky a potriasol ním. Dva- či trikrát. Uložil ho naspäť do postieľky, plač ustal. Po chvíli sa naňho išiel pozrieť a zdalo sa mu, že čosi nie je v poriadku. Privolal lekársku pomoc, no bolo už neskoro. „Neuvedomoval som si, čo sa môže stať. Ako som mohol vedieť, že ho môžem zabiť, keď ním zatrasiem?“ zúfal si.

Za neúmyselné zabitie ho odsúdili na štyri mesiace podmienečne. Hoci dostal mierny trest, jeho život už nebol taký ako predtým. Priatelia vraveli, že sa z neho stal zlomený muž. Napriek tomu sa neschovával a na verejnosti otvorene hovoril o tom, čo môže spôsobiť syndróm traseného dieťaťa.

Strhla ho priateľka

V deň jeho 52. narodenín, 28. apríla 2011, sa s novou priateľkou Xeniou Minderovou vybrali na horskú túru. Nič extrémne. Ich cieľom bol Gross Grünhorn vysoký 4 044 metrov v Bernských Alpách. Pod vrcholom sa Xenia pošmykla a strhla ho. Dvestometrový pád Loretan neprežil. Ju previezli do nemocnice, kde sa z ťažkých zranení vylízala.

„Bol to šok spadnúť pri niečom takom ľahkom,“ krútil hlavou Loretanov častý lezecký partner pri alpských dobrodružstvách André Georges. „Erhardovi nijaký terén nerobil ťažkosti, liezť s ním bola radosť.“ „Poznám jedného vodcu v Zermatte, má deväťdesiatpäť rokov a stále vodí. Dúfam, že budem ako on,“ prial si kedysi Erhard Loretan. To sa mu nesplnilo.

„Hory sú pre mňa všetkým,“ vyznal sa raz. „To, že v nich môžem tráviť toľko času, je moje šťastie. Viem, že vedia byť aj nebezpečné, ale nešťastie sa môže stať aj niekde na ceste. Prajem všetkým, aby sa im splnili sny.“

Loretanova himalájska štrnástka

1982 Nanga Parbat 1983 Gašerbrum II, Gašerbrum I a Broad Peak 1984 Manaslu a Annapurna 1985 K2 a Dhaulágirí 1986 Mount Everest 1990 Čo Oju a Šiša Pangma 1991 Makalu, 1994 Lhoce 1995 Kančendžonga

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].