Životné motto: Chcem sa baviť, mám len deväťdesiat,“ tvrdí pred fanúšikmi. V skutočnosti ju humor už opúšťa.

Zvarík jej dal vinič, Pántik ju bral na chatu: Herečka Skořepová nemala o chlapov núdzu

Deväťdesiatročná česká herečka Luba Skořepová uvažuje o svadbe. „Ale musel by to byť mladý muž,“ kladie si podmienku.

Herečka Luba Skořepová svoje deväťdesiatiny zvlášť neprežíva. „Ani by som to neoslavovala, ale vraj sa to patrí, tak som sa na to dala,“ povedala nám vo svojom maličkom bytíku v pražskej štvrti Vinohrady. Po dvoch rozvodoch v ňom roky žije sama a preto, aby jej nebolo smutno, sa dodnes venuje herectvu.

„Som úkaz, že vo svojom veku ešte zahrám všetko. Dostala som sa hrobárovi z lopaty, vždy som si našla dôvod byť veselá a na niečo sa tešiť, no už mi veľmi nie je do smiechu. Išla by som na chalupu do Jizerských hôr, ale tam nie je doktor, takže sa tam sama bojím. Teraz sa teším do kúpeľov, ale aj tie sa skončia a čo potom? V mojom veku ma už nikto nevezme ani do seriálu,“ žartuje neuveriteľne svižná jubilantka.

„Keby som aspoň vedela, či je to na tej druhej strane pekné. Tešila by som sa na stretnutie s rodičmi,“ vedie vzápätí čierne reči, ktoré však hneď odľahčí úvahami o svadbe. „V mojom veku už mám dosť skúseností, pokojne by som sa vydala. Ale musel by to byť mladý muž,“ kladie si podmienku charizmatická babička z filmu Cesta z města.

Neupratuje: „Škriatkovia to nemajú radi,“ vysvetľuje svoj vraj organizovaný neporiadok. Foto: Erik Kollárik

Život so škriatkami

Ak jej je veľmi smutno, nie je tak ako bežní smrteľníci odkázaná len na príjemné spomienky.

„Viem si privodiť konkrétne situácie z mojej minulosti a znovu sa odohrávajú v prítomnosti. Mám to aj s farbami, so zvukom či s vôňou. Najradšej sa znovu ocitám v detstve pri babičke. Naučila ma vnímať prírodu a byť kamarátka so všetkými zvieratami aj s hmyzom. Bola jasnozrivá a zdedila som po nej schopnosť komunikovať so škriatkami. Raz videla, ako škriatok drží padajúci strom nad drevorubačmi. Keď im to povedala a vysmiali sa jej, strom padol a jedného z tých drevorubačov zabil,“ hovorí.

Dobrí škriatkovia obývajú vraj aj byt pani Skořepovej. "Mám ich tu plno, komunikujem s nimi a kvôli nim ani neupratujem, pretože to nemajú radi. Za to mi pomáhajú rýchlo sa uzdravovať a byť v strehu. Často sa so mnou hrajú hru na schovávanie vecí. Prinesiem si niečo a o päť minút to tam nie je."

"Keď som išla do poroty Miss a už som sa veľmi ponáhľala, nevedela som nájsť druhú topánku. Zašantročili mi aj požičanú baterku od susedy, až dnes som ju našla. Ani hrebeň nemám, tak sa nečešem,“ hovorí pobavene.

Aj na riešenie takýchto situácií má recept. „Keď si už neviem sama rady, poprosím indického Ježiša, aby mi pomohol, ale veľmi ho nechcem otravovať,“ hovorí.

Priznala lásku s Pántikom

Okrem škriatkov, zvierat či Ježiša komunikuje aj s rastlinami a so stromami. „Na chalupe mám veľa stromov a každý má svoje meno. Marhuľa Máňa, orech Ferda a plno iných,“ dozvedáme sa.

Okrem toho sa pani Luba venuje kabale a astrológii. „Ale veštenie z kávovej usadeniny či z kariet neuznávam, to je hlúposť. Preto som sa hádala s Růžičkovou, ja som ju mala prekuknutú,“ hovorí a reč zvrtne na slovenských hercov.

"Kráľovičová bola moja veľmi dobrá kamarátka. Ešte hrá? A Chudík ešte žije? Ten mal vždy veľký strach zo starnutia a z chorôb. A Eva Krížiková, ešte je pri sebe? To bol kus baby. A Pántik, to bol krásny chlap. Mali sme lásku, ale nemali sme veľa času. Chodila som za ním na jazierko v Senci, kde mal chatu. Veľa chlapov za mnou pálilo."

"Od Zvaríka som mala v záhrade vinič. Vyschol mi presne v deň, keď umrel. Jeho bola veľká škoda. My sme hercov na Slovensku veľmi uznávali, no súčasná generácia nie je už ani zďaleka taká kvalitná. Zhaslo to už aj v Rusku, kde boli vždy najlepší na svete v umení,“ smúti a spomína aj na pohnuté časy českých velikánov.

„Ťažko som znášala, keď postupne odchádzali Filipovský, Höger, Šejbalová, Medřická, Horníček. Riaditeľ činohry Švorc ešte počas socializmu na nich tlačil, aby išli do penzie. Veľa z nich zomrelo zo smútku za divadlom, ale boli hrdí a neprosili o prácu.“ Po chvíli z nej vyletí: „A čo Kvietik? Ten ešte žije? Pozdravujte odo mňa všetkých, čo prežili,“ prosí nás.

Hárem

To, že sa môže dodnes vďaka relatívne dobrému zdraviu venovať herectvu, považuje za veľké šťastie. Bolo to pre ňu vymodlené povolanie. „Keď som chcela ísť na skúšky na herectvo, rodičia mi to ani za svet nechceli dovoliť. Vtedy panoval názor, že je to hárem pre dievčatá. Vyvracala som im, že to tak nie je, ale keby sa maminka teraz zobudila, zistila by, že mala pravdu,“ smeje sa.

V tých časoch sa vraj veľmi na talent neprihliadalo. "Bolo to tesne pred koncom Hitlera, v čase, keď sa z posledných síl snažil ešte kopať a páchať zlo. Rodičia, ktorí chceli svoje deti zachrániť od táborov a nútených prác, sa ich snažili dostať na akúkoľvek školu, aby ich od toho oslobodili. Takže panovala veľká protekcia, ale nepodplácalo sa peniazmi. Tie nemali žiadnu cenu. Najväčšou ceninou bolo mäso,“ prezrádza.

Nevernica

Pani Skořepová má za sebou dva rozvody, dokonca prišla o dieťa, no na svoj život nerepce. „Nebolo to také zlé. Zvykla som si aj na to, že na Vianoce som sama. Niekedy však naozaj nemám na nič chuť a som bez nálady. Napríklad včera som jedla len dva rožky tvrdé ako kameň, ale ani to mi nevadí,“ hovorí.

Nemá problém priznať ani hriechy mladosti. Prvé manželstvo nebolo ono, tak sme si povedali, že si každý nájdeme niekoho iného, a keď som sa vydala druhýkrát, skončilo sa to mojou vinou. Hnevala som, bola som zlá, lebo som mala vzťah ešte s niekým iným. Rozišli sme sa, ale na to, aký bol môj muž žiarlivec, dokonca nás chcel zastreliť, to dopadlo celkom dobre. Ďalšie vzťahy som už radšej nelegalizovala,“ smeje sa.

S Bohom je zadobre

Najhoršie obdobie života prežívala, keď prišla o dieťa. „Plakala som pre to dvadsať rokov. Na prvého mája nás naložili do robotníckeho auta a viezli nás na námestie, tam sme na ňom mali stáť a recitovať. Ale šofér neupevnil stoličky, v prvej zákrute sme vyleteli na dlažbu. Mali sme veľmi zlé zranenia. Čakala som vtedy dieťa a prišla som oň. Už nikdy som nemohla otehotnieť."

"Upla som sa na prácu. Utešovala som sa, že dieťa má skoro každý a že ja stihnem plno iných pekných vecí. Teraz už myslím len na to, kam pôjdem, keď raz odídem. S Pánom Bohom som bola vždy zadobre, hovorím o ňom len pekne. Verím, že to budem mať u neho dobré,“ hovorí.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].