Denný chlebíček: Bicykel, na ktorom sa Vlado každý deň preháňa v okolí Piešťan.

Aj bez dobrého zraku sa dá vybojovať na bicykli bronz

Nepriazeň osudu zrakovo postihnutého cyklistu Vladislava Janovjaka neodradila. Paralympijský bronz už má, teraz chce svetové zlato.

Tešili sme sa spolu s ním. Hrdosť a pocit zadosťučinenia zo zrakovo postihnutého cyklistu Vladislava Janovjaka doslova vyžarovala, keď nám v otcovej garáži plnej bicyklov a suvenírov ochotne pózoval s bronzovou medailou z londýnskej paralympiády. Štyridsaťtriročný masér s poškodenou sietnicou, ktorý vníma tváre len periférne a vodičák mu nikto na svete nevystaví, má za sebou príbeh, aký dokáže napísať len sám život.

Ukradnuté striebro

Keď si húževnatý, no vzrastom malý cyklista naplnil pred ôsmimi rokmi veľký sen a kvalifi koval sa spolu so zdravým pilotom a navádzačom Jurajom Petrovičom na aténsku paralympiádu, netušil, aké peklo vzápätí nastane. Na aténskom ovále si v dráhovom šprinte vyjazdili striebro, no už o pár dní bolo všetko inak. Petrovič mal po pretekoch pozitívny dopingový test! Užitie zakázaného depomedrolu, ktorým si dal tri razy obstreknúť zranené koleno, spolu s lekárom nenahlásili, a bolo po medaile. Hoci sa Janovjak neprevinil ničím, striebro musel vrátiť. A zároveň prišiel o partnera v cyklistickom tandeme. „Dlho, veľmi dlho som sa z toho dostával. Nevedel som, či sa vôbec na paralympiádu ešte prebojujem, lebo ak tam chcete súťažiť, musíte si znovu vyjazdiť body vo Svetovom pohári,“ spomína už pokojným hlasom na dvore rodinného domčeka v dedine Ostrov neďaleko Piešťan, kde býva. Ani jeho nový pilot, lebo bez neho so svojím postihnutím nemá Janovjak šancu súťažiť, pri ňom nevydržal. „Jazdil som s Gabom Jonášekom, ešte stále dráhu, no keď videl, že z toho nič nemá a v trenčianskej Dukle mu ponúkli plat, odišiel.“

Žiadna turistika

Až s Róbertom Mitošinkom, rovnako bývalým profesionálnym cyklistom v trenčianskej Dukle a takmer susedom v dedine, sa zdalo, že by sa paralympijskej medaily predsa len mohol dočkať. Už len presvedčiť ho, že cyklistika hendikepovaných je rovnako vážny šport. „Na začiatku sa mu do toho nechcelo. Nič mu to nevravelo. No zlomil som ho hneď po prvých pretekoch. Šli sa v máji 2006, v Belgicku, väčšinou za dažďa. Tam pochopil, že to nie je žiadna turistika, ale normálne preteky. So zdravými, vyjazdenými cyklistickými profesionálmi, ktorí nám zrakovo postihnutým pomáhajú s navigáciou. Jedinou podmienkou je, že musia mať tri roky po reprezentačnej kariére. Robovi to tak akurát vychádzalo,“ vysvetľuje Janovjak.

S novým partnerom, ktorý sa počas týždňa živí ako kuriér vo Viedni, si Vlado vyjazdil paralympiádu po druhý raz. Už ako cestár, na dráhu začínal byť príliš starý. „Dráha chce dynamiku, u mňa už nebola taká ako za mlada. Vek nepustí, tak som si začal pestovať vytrvalosť.“ A pekinský výsledok? Dve štvrté miesta. V časovke i v pretekoch s hromadným štartom na 97 kilometrov. Na porazenie! „Aj som si vtedy zanadával. V časovke nám medaila ušla len o šesť sekúnd. O kúsoček.“

Janovjak s vytúženým paralympijským bronzom. Za londýnske preteky na ceste. Foto: Marián Kunc

My im to ukážeme

Od štyridsiatky delil v tom čase Janovjaka jediný rok. Iný by už možno kapituloval. No piešťanský bojovník sa zaťal. A pred pár týždňami v Londýne sa konečne dočkal. Tandem Janovjak - Mitošinka si na bývalom okruhu F1 v Brands Hatch vyjazdil bronz. Ako 44-ročný. „Mohla by to byť pekná bodka za celou mojou kariérou, ale to sa mi nepáči. Mňa to motivuje a rád by som súťažil aj na paralympiáde v Riu 2016. No ešte predtým chcem zabojovať o titul majstra sveta,“ prezrádza svoje smelé plány. Po dvoch strieborných a dvoch bronzových medailách zo svetových šampionátov sa túžbe víťaza Svetového pohára ani nemožno čudovať. „Na budúci rok v auguste bude šampionát znovu v Kanade. Na rovnakom mieste, kde sme si už predvlani vyjazdili striebro. Dvadsať kilometrov sme boli v úniku, no asi štyri pred cieľom nás dobehli Taliani, zavesili sa do háku a odmietli striedať.“ V cieli boli bratia Pizziovci o sekundu skôr než slovenská dvojica. „Teraz im to aj s Robom chceme v tých kopcoch ukázať.“

Kráľ kopcov

Janovjak je v stúpaniach ako doma. V kopcoch sa zrodila aj jeho prezývka Claudio - počas sústredenia na Malorke, keď ho reprezentační kolegovia nevedeli počas výstupu dostihnúť. „Vymyslel ju Patrik Chlebo podľa talianskeho vrchára Chiappucciho. Ten sa tiež volal Claudio.“ Chiapucci bol najlepším vrchárom Tour de France v rokoch 1991 a 1992. „Som rád, že šampionáty sa už päť rokov jazdia pod patronátom Medzinárodnej cyklistickej únie a ešte radšej, že sa jazdí už aj v kopcoch. Kým boli len roviny, viacerí jazdci špekulovali, zašívali sa v pelotóne, v balíku a potom vyšprintovali. Kopce sú sito, tam sa už nezašijete.“

Janovjak trénuje cez týždeň sám, cez víkendy, keď sa Mitošinka vráti z Viedne, vyťahuje z garáže tandemový bicykel. Denne zvláda osemdesiat až sto kilometrov. Za sezónu, ktorá trvá od februára do septembra, prekoná úctyhodných 20-tisíc kilometrov. „Smerom na Trenčín či Beckov, kde je cesta celkom oslobodená od áut. Paráda,“ pochvaľuje si. Ak jazdí v tandeme, musia obaja Slováci ťahať súčasne. „Tak sú tie bicykle postavené, inak to nejde. Keď jeden neťahá, druhý to hneď cíti.“ A popri tréningu chodí do roboty. Masíruje v neďalekých Krakovanoch priemerne 5-6 zákazníkov denne. „Teraz je to už lepšie. Kedysi, keď som ešte chodieval na dráhu do Bratislavy, som musel vymasírovať aj dvadsiatich, potom šup na vlak do Bratislavy. O deviatej som sa vracal a ráno o šiestej už vstával do roboty,“ vraví rodák z Námestova, ktorý sa do okolia Piešťan prisťahoval ako štvorročný.

Kolík pre súpera

V tom čase ešte videl normálne. Až s pribúdajúcimi rokmi v základnej škole sa mu zrak začínal zhoršovať. „V piatej-šiestej triede som už zo zadnej lavice nevidel na tabuľu. V atletickej štafete na 4 x 100 metrov som na vedúcej pozícii zasa prešliapol a štafetový kolík omylom odovzdal súperovi vo vedľajšej dráhe. Jasná vec, diskvalifikovali nás. Aj v puberte som svoj hendikep ťažko znášal, ale dnes už viem, že sú na svete dôležitejšie veci.“ Aj doma funguje ako zdravý človek. S malými úpravami. „Až na to šoférovanie zvládam všetko. Existujú kompenzačné pomôcky. Hlasový softvér mám namontovaný v telefóne aj v počítači. Hlási mi, kam som sa s kurzorom práve dostal. A televízor pozerám zbližša,“ vraví Ostrovčan, ktorého v dedine všetci poznajú. A hrdo ukazuje aj zelený dres pre najaktívnejšieho pretekára. „Sagan vyhral na Tour de France podobný,“ pochválil sa.

So zdravými profesionálmi sa však nechce porovnávať. „Ich program by som v mojom veku už nezvládol. Ak by som šiel ako oni dvojtýždňové etapové preteky, už by som nebol schopný regenerácie. Našťastie, my máme za sezónu tri svetové, tri európske poháre a k tomu majstrovstvá sveta. To sa v mojom veku ešte dá. Len si musím dávať pozor, čo zjem, aby som nepribral. Nenabrať tuk, lebo to je mŕtva váha. Tlačiť tú slaninu hore kopcom by nebolo bohviečo,“ zakončí s úsmevom paralympijský medailista.

Amatér medzi profíkmi

V prvej pätorke výsledkov z Londýna boli až na Janovjaka samí profesionáli. No Vlado sa nesťažoval. „Ja musím chodiť do roboty, oni nie, no taká je realita. Nemá zmysel to riešiť. Nie všetko funguje v tomto štáte tak, ako má, ale cyklistika ma baví a napĺňa. A keďže sa nám aj s Robom darí končiť na majstrovstvách sveta každý rok do šiesteho miesta, máme aspoň postarané o materiál a to nie je maličkosť.“ Len tandemový bicykel z Kanady, na ktorom si vlajkonosič našej výpravy v Londýne vyjazdil onen sladký bronz, vyjde na 13-tisíc eur. „No váži už len dvanásť kíl, kedysi som jazdil na dvadsaťkilovom a to bol riadny rozdiel.“

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].