Aj kati hľadali pokoj duše. Jeden z nich je pochovaný v kostole

V žilinskom Kostole svätej Barbory je okrem františkánov pochovaný kat.

Relax

Vzbudzovali rešpekt, strach i odpor. Za svoju prácu poberali štedrú odmenu. Napriek stabilnému príjmu sa do tohto povolania nikto príliš nehrnul. Išlo totiž o kata.

„Všeobecne ich spoločnosť vnímala ako necnostných ľudí. Dostávali síce plat od mesta, ale nikdy nebývali v jeho centre, skôr boli vytláčaní na jeho okraj,“ hovorí historik Michal Jurecký z Považského múzea v Žiline.

No ako vždy, aj v tomto prípade existujú výnimky. Potvrdzuje to žilinská rarita - v Kostole svätej Barbory je okrem františkánov pochovaný jeden zo žilinských katov. Čím si túto výsadu zaslúžil?

Rarita i záhada

Barokový komplex kostola a kláštora františkánov vyrástol v prvej polovici osemnásteho storočia na okraji vtedajšieho mesta. Zasvätili ho svätej Barbore, ktorej otec pripravil za života kruté muky. Podľa legendy, aby ju uchránil pred nápadníkmi a kresťanskými vplyvmi, uväznil ju vo veži s dvoma oknami.

Napriek tomu sa však Barbora stala kresťankou, keď ju tajne pokrstil kňaz prezlečený za lekára. Aby potvrdila svoju vieru, dala vo veži vysekať tretie okno - ako symbol Svätej Trojice.

Romantická verzia síce vraví, že tretie okno vybúral anjel, ktorý jej priniesol eucharistiu, no nech už to bolo akokoľvek, Barborin otec sa nikdy nezmieril s jej obrátením. Po neľútostnom mučení jej sám sťal hlavu. Barbora je dnes patrónkou tých, ktorí vykonávajú nebezpečné povolania - napríklad baníkov či požiarnikov.

Pôvodne františkánsky kostol spojený s kláštorom dnes spravujú dominikáni. „Sme s františkánmi niečo ako bratranci. Je medzi nami veľká duchovná spriaznenosť. Keď je sviatok svätého Františka, ideme kázať my dominikánom a, naopak, na svätého Dominika prichádzajú oni k nám,“ vysvetľuje Benedikt Róbert Hajas.

Dodáva, že žilinský svätostánok sa môže pochváliť výzdobou talianskych majstrov, ale i výnimočnou dvojicou organov - veľkým a malým. Ich tvorcom je známy františkánsky organár Peregrin Werner, zdvojený organ je jeho špecifikum. Mimochodom, žilinská dvojica je zrejme jedinou dochovanou v celej Európe.

A čo kláštor, ktorý bol súčasťou kostola? Dávno neslúži svojmu účelu. Za socializmu v ňom sídlilo konzervatórium, no dnes budova chátra. Šiesti dominikáni, ktorí sa starajú o kostol, bývajú v neďalekom domčeku.

František, ale nie svätý

Na rozdiel od mnohých návštevníkov, ktorí netušia, čo skrýva zem pod dlažbou starého kostola, dominikánskym mníchom je tajomstvo katovej hrobky známe.

Prvú kryptu v ňom vytvorili františkáni po dokončení stavby v roku 1728. Nachádzala sa za hlavným oltárom pod dnešnou sakristiou. Za takmer stopäťdesiat rokov do nej uložili osemdesiatpäť rehoľníkov.

„Keď postavili Loretánsku kaplnku, zriadili v nej druhú kryptu,“ vedie nás do novozrekonštruovaných priestorov mních Benedikt a ukazuje na miesto, kde pod zemou ležia pozostatky dvanástich ľudí, významných veriacich a mecenášov, a jeden františkán. Zastavíme sa pred obrazom s výjavom stigmatizácie svätého Františka naľavo od hlavného oltára.

Správca kostola odhŕňa malý koberec, ktorý zakrýva zabetónovaný hrob. Svojím spôsobom výnimočný. „Na základe nekrológu františkánskeho kláštora v Žiline, kde sú zapísaní všetci zosnulí, ktorí boli pochovaní v Kostole svätej Barbory, vieme, že sa volal František. Uložili ho na toto miesto druhého júna 1738,“ odhaľuje Michal Jurecký tajomstvo katovho hrobu v kostole.

Ďalší žilinský historik a publicista, Ľubomír Prikryl, nám objasnil, že tak, ako bolo zvykom, františkáni si viedli pohrebnú matriku. „Tá sa však stratila. Jej obsah sa nám zachoval vďaka jednému z františkánov, ktorý ho zverejnil v časopise Františkánsky obzor.“

Katovo svedomie

Celkovo sa však o živote a smrti žilinského kata vie málo. Ako sa jeho telo po smrti mohlo dostať na túto posvätnú pôdu? „Takýchto ľudí sa iní stránili. Ale aj kati boli kresťania,“ pripomína Ľubomír Prikryl.

Správca kostola Benedikt R. Hajas si myslí, že to bol zrejme človek, ktorý si ctil svätého Františka. „Tak ako iní ľudia, aj tento kat hľadal pokoj duše. Človek, ktorý žije s násilím, musí sa s touto skutočnosťou nejako vyrovnať. Ak nie je úplne otupený, určite sa v ňom ozve svedomie, lebo spôsobovať druhému bolesť v každom zanechá následky.“

Historik z Považského múzea v Žiline objasňuje, že kat František zrejme netrpel finančnou núdzou. „Možno bol aj členom niektorého bratstva, napríklad svätej Barbory. Združovalo laikov, ktorí si vyprosovali dobrú smrť, čo znamenalo, že zomrú zaopatrení. Je teda možné, že kat si takéto privilégium kúpil,“ dodáva.

Ponúka však aj ďalšie vysvetlenie. Františkáni z tohto kostola slúžili predovšetkým predmestiu a blízkemu okoliu mesta. A, ako vieme, práve katov vytlačili na okraj spoločnosti, za mesto, mimo „slušných ľudí“. „Možno aj tento fakt zohral úlohu v tom, že kata Františka pochovali v Kostole svätej Barbory,“ domnieva sa Michal Jurecký.

Vyvrheli

František nebol jediný vykonávateľ popráv v Žiline. Historici ako prvého známeho žilinského kata spomínajú Jakuba Pečienku. Pôsobil na začiatku osemnásteho storočia a neskôr v tomto povolaní pokračoval jeho syn Ján.

„Ale kati tu pôsobili od stredoveku, odkedy mala Žilina právo meča,“ pripomína Jurecký. Za obvinenými prichádzali do väzenia v priestoroch starej radnice. Mučili i popravovali. „Najčastejšie sa vykonávala exekúcia sťatím alebo obesením. A potom boli ešte mnohé tresty, ktoré mali za cieľ len človeka zmrzačiť, respektíve poznačiť, aby bol na výstrahu ostatným občanom,“ opisuje historik z Považského múzea v Žiline.

Aj keď sa obyvatelia mesta neraz s veľkým záujmom prizerali popravám, majstrov ostrého meča sa štítili. Darmo boli pokrstení, na rukách mali krv, a tak ich spoluobčania považovali za nečistých.

V kostoloch i krčmách mali vyhradené miesto niekde v kúte. Nosili na sebe viditeľné označenie, často v podobe kapucne vínovočervenej farby, aby sa im ľudia mohli zďaleka vyhnúť. Neslávne umenie mrzačiť či zniesť človeka zo sveta rôznymi spôsobmi si vyžadovalo dobrú znalosť anatómie ľudského tela. Stávalo sa, že práve kati liečili rôzne rany a zlomeniny.

Vražedná oceľ

Symbolom týchto popravcov bol meč - ten katov vzbudzoval úctu i hrôzu. Niekoľko týchto približne metrových zbraní majú aj v Považskom múzeu v Žiline.

Vyrobili ich na objednávku v pätnástom až šestnástom storočí v nemeckom meste Solingen. „Neskôr ich uložili na radnici a v polovici dvadsiateho storočia sa stali majetkom novovznikajúceho múzea. Sú na nich gravírované symboly popraviska, šibenice, kolesa a podobne,“ dodáva Michal Jurecký.

Ktovie, kde sa podel meč kata Františka. V každom prípade sa aj vďake neobvyklému miestu posledného odpočinku jeho meno spomína nielen v súvislosti s kántrením ľudí. Zhovievaví dominikáni, ktorí kostol spravujú, veria, že jeho duša našla pokoj, ktorý si pre trpké poslanie počas života zrejme nevychutnal.

Relax