„Sladký“ tím: Všetci členovia cyklistického družstva Novo Nordisk trpia cukrovkou.

Ako dieťaťu jej museli polámať nohy. Dvakrát potom získala striebornú olympijskú medailu

Vážna choroba nemusí znamenať koniec športovej kariéry, existujú výnimky

Relax

Dáte do kariéry všetko. Žijete len preto, aby ste svetu ukázali, aký ste vo svojom športe dobrý. A potom vás lekárska diagnóza vyhodí zo sedla. S vážnou chorobou sa pokračovať nedá. Väčšina v tej chvíli končí, no občas sa nájdu takí, ktorí svoj zdravotný stav ignorujú a rozhodnú sa bojovať ďalej. Choroba-nechoroba. Nemyslíme tým „astmatikov“ ani „alergikov“, ktorí sa pokúšali profitovať z terapeutických výnimiek. Teda športovcov, ktorí astmu len predstierali a inhaláciou si potom zvyšovali výkony. Liečivá na túto chorobu s populárnou diagnózou J45 totiž zvyšujú intenzitu dýchania. My máme na mysli skutočne chorých športovcov, ktorí napriek vážnemu obmedzeniu riskovali zdravie, len aby si splnili veľké športové sny. Ako napríklad cyklistický tím Novo Nordisk, ktorý nedávno na pretekoch Okolo Poľska preháňal aj nášho Petra Sagana. Družstvo s menom dánskej farmaceutickej spoločnosti je zložené zo samých cukrovkárov.

Bez šampanského

„Nemajú to ľahké. No bojujú tak, ako keby žiadne obmedzenia nemali. Pohľad na šampanské pre víťazov v cieli však nenesú ľahko,“ priznala pre britský The Guardian PR manažérka tímu Fitzalan Crowová. Podobné scény im totiž vždy pripomenú ich chorobu aj skutočnosť, že oni si víťazný dúšok - ani v prípade triumfu - dať nemôžu. Novo Nordisk nosí meno dánskeho sponzora, no vznikol pred dvanástimi rokmi v Amerike. Založil ho bývalý cyklista z Floridy Phil Southerland. Od roku 2013 ho tvoria už len cyklisti s diagnózou diabetes - čiže poruchou funkcie pankreasu, ktorý už nie je schopný tvoriť inzulín. Pacienti si ho tak musia pichať do konca života.

Cukrovku majú nielen všetci športovci, ale aj celý realizačný tím. Podobné zoskupenie vo svete profesionálneho športu veru nenájdete. Novo Nordisk však nechce byť len do počtu. Hlavným poslaním je inšpirovať a vzdelávať ľudí s cukrovkou, aby pochopili, že napriek obmedzeniam môžu v živote fungovať viac-menej tak ako predtým. Jeho jazdci spoločne snívajú veľký sen - predstaviť sa jedného dňa na Tour de France. My chceme vyhrávať!: Diagnózu diabetes ako obmedzenie na ceste za týmto poslaním už nikto nevníma. „To, že mi diagnostikovali cukrovku, predsa neznamená, že sa cyklistiky musím vzdať. Lákala ma celý život,“ vraví Španiel David Lozano Riba, päťdesiaty najlepší muž celkovej klasifikácie pretekov Okolo Poľska. Ďalší člen tímu, Novozélanďan Scott Ambrose, sa už môže pochváliť aj víťazstvom. Pred dvoma rokmi bol najrýchlejší v jednej z etáp Okolo Filipín. Talian Umberto Poli zasa triumfoval vo dvoch etapách na Okolo Gruzínska. Malé víťazstvá na druhoradých pretekoch - možno si poviete -, no pre Novo Nordisk má každý úspech cenu zlata. „Fakt, že môžeme všetci v jednom tíme súťažiť, vnímame ako jedinečnú príležitosť ukázať sa a motivovať ľudí,“ tvrdí Poli, rodák z Verony, ktorému cukrovku diagnostikovali v šestnástich rokoch. „Kým som neobjavil Novo Nordisk, nenapadlo mi, že by som mohol aj s takouto chorobou jazdiť,“ priznáva na oficiálnej stránke tímu 21-ročný Kanaďan Reid McClure.

„Inšpirovať je však len začiatok, chceme vyhrávať,“ brojí do útoku Fín Joonas Henttala. Spoločná choroba - cukrovka typu 1 - robí z členov tímu rodinu. A kým vo svete profesionálnej cyklistiky sa často prestupuje z tímu do tímu, v Novo Nordisk sa niečoho podobného príliš často nedočkáte. Zato kontroly hladiny cukru sú v tíme na dennom poriadku. Inak to v tejto stajni nejde. „Aj keď dobre poznajú svoje telo, musia mať všetko pod dohľadom,“ vraví lekár tímu Rafael Castol.

Nervové tiky Tima Howarda

No nielen cukrovkári sa rozhodli bojovať so svojím problémom na poli športovcov profesionálov. Americký futbalový brankár Tim Howard zas trpí Tourettovým syndrómom, teda vrodeným neuropsychiatrickým ochorením, ktoré ovplyvňuje motoriku tela a spôsobuje aj občasné zvukové tiky. „Tourettici“ sa prejavujú nekontrolovateľnými grimasami, pohybmi, dokonca aj nadávkami. Poviete si, pre brankára vážny problém, no namiesto toho, aby bývalý brankár anglického Evertonu z brány odišiel, radšej o živote s chorobou napísal pred tromi rokmi knihu. A chytá ďalej. Momentálne v americkom Colorade Rapids, kde je dokonca kapitán. „Už v detstve som to neznášal. Nevedel som v škole obsedieť, koncentrovať sa. Chcel som byť všade inde, len nie za tou otravnou školskou lavicou,“ spomína v knihe Howard. Mal desať rokov, keď u neho prepukla choroba. „Nemohol som napríklad začať rozhovor s nikým, koho som sa predtým nedotkol,“ vysvetľoval Howard.

Počas tréningu mu vraj občas náhle trhne rukami, krkom alebo sa znenazdajky rozkašle. Ako je možné, že mu profesionálne tímy dali šancu? Jednoducho. Syndróm sa ozýva len vtedy, keď je lopta ďaleko od brány. Ak však Howard musí čeliť tlaku súpera, dokáže tik potlačiť. „Ani lekári si nevedia vysvetliť, ako je to možné. Pravdepodobne je moja koncentrácia v tej chvíli silnejšia než samotný syndróm,“ hľadal vysvetlenie v rozhovore pre nemecký Der Spiegel dnes 38-ročný rodák z New Jersey.

So sadrou na stromy

Košická rodáčka Marianna Némethová-Krajčírová je iný prípad. Nikdy nemala športovať. Narodila sa s vykĺbenými nohami a lekári na to prišli, až keď mala tri roky. Mariannin otec, vojak z povolania, však odmietol daný stav akceptovať. „Najskôr mi nohy polámali. Potom dali sadru a neskôr strojček. Už keď som mala sadru, otec ma doma vešal na dvere, na stromy. Keď som išla do gymnastického klubu, už som posilňovať nemusela. Na rozdiel od iných detí som už silu mala,“ prezradila nám počas vlaňajšej návštevy Bratislavy dvojnásobná strieborná olympijská medailistka - z Tokia 1964 a Mexika 1968. „Výmena bedrového kĺbu, ktorú som musela absolvovať teraz ako dôchodkyňa, je oproti tomu malina,“ vraví Marianna. Ba prezradila aj to, že spočiatku nechcela byť gymnastkou. „No otec si to želal. Ja som chcela psa. A on, že keď sa dostanem na olympiádu, tak mi ho kúpi. Tak som začala trénovať. Až potom ma to chytilo. Dnes robí v Maribore gymnastiku dcéra aj vnučky,“ vraví Némethová-Krajčírová.

Bez štítnej žľazy

Naša bývalá - a najúspešnejšia - plavkyňa Martina Moravcová po majstrovstvách sveta v krátkom bazéne v Hongkongu 1999 začala bezdôvodne chudnúť a prestala vládať. Americký lekár Davis v Dallase, kde Martina stále žije, to zvalil na tréningovú záťaž a rozhádzanú menštruáciu. Až na Slovensku jej doktori konečne diagnostikovali, čo sa s ňou dialo. Mala hypertyreózu - poruchu funkcie štítnej žľazy. V martinskej fakultnej nemocnici jej ju vyoperovali. Hormóny, ktoré produkuje, dodnes nahrádza tabletkami, no dokázala sa vrátiť a ešte získať kopu medailí. Vrátane dvoch olympijských z olympiády v Sydney 2000. „Na ten pocit, keď som po operácii po prvý raz znovu skočila do bazéna, však nikdy nezabudnem. Cítila som sa, akoby som v živote nevedela plávať,“ spomínala Moravcová na krušné chvíle vo svojej autobiografii, ktorú napísala spolu s Ľubomírom Součkom.

Uslintaná Venus

Moravcová je už zo súťažného bazéna von. Zato americká tenistka Venus Williamsová stále hráva. Staršia sestra úspešnejšej Sereny pritom trpí Sjögrenovým syndrómom - chronickou a nevyliečiteľnou chorobou, ktorá spôsobuje zápal a deštrukciu exokrinných žliaz. Keď to na Venus príde, tečú jej sliny, hlien, slzí, potí sa.

Choroba trápi aj pankreas, tenké črevo či dýchacie cesty. Pre profesionálny tenis sú takéto symptómy nepríjemným hendikepom, no Venus sa tenisu nikdy nevzdala. Dokonca ju teší, že aspoň vie, čo ju trápi. Dlhé roky jej nikto z lekárov nebol schopný určiť diagnózu. Len v USA pritom Sjögrenovým syndrómom trpia štyri milióny ľudí, v 9 z 10 prípadov sú to ženy. „Núti ma to viac sa o seba starať, no bojujem ďalej,“ vraví bývala svetová jednotka v americkej televíznej šou Katie. Tridsaťsedemročná Kalifornčanka následne založila charitatívnu nadáciu na pomoc ľuďom s podobným postihnutím. „Jasné, sú dni, keď sa mi nechce vstať z postele, no práve vtedy si uvedomím, že to musím prekonať a ešte viac makať. Nedá sa inak, musím to brať ako výzvu,“ dodala pred tromi rokmi pre CNN. „Občas prehrám, občas sa z niečoho musím poučiť, no uterák do kurtu hádzať nebudem. Nikdy,“ to je heslo v polovičke augusta 9. hráčky sveta.

Brogna hrával nadrogovaný

Bejzbalista Rico Brogna bol na sklonku minulého storočia americký hrdina. V roku 1991 mu diagnostikovali Bechterevovu chorobu - reumatické ochorenie, ktoré ničí najmä chrbát. Hovorí sa mu aj zápal stavcov, čo je mimoriadne bolestivá záležitosť. V tom čase 21-ročný hráč však vydržal pri bejzbale ešte ďalších desať rokov. „Spočiatku to bolo veľké trápenie. Ledva som chodil. V klube som nepovedal nič, len doma, rodine,“ priznal Brogna v rozhovore pre USA Today. Jeho štatistika v lige šla prudko dolu. Každý videl, že sa čosi deje. A tak Brogna musel k lekárovi. Až tam sa dozvedel, prečo tak trpí. Začal užívať NSAID - nesteroidné protizápalové lieky, ktoré mu v kombinácii s cvičením pomohli vrátiť sa na ihrisko. „Musel som ich brať ráno a večer a každé tri-štyri mesiace chodiť na rozbor krvi. Aby som ich nemal v tele príliš. No stále som niečo robil. Najmä strečing mi veľmi pomáhal,“ dodal Brogna, v čase prepuknutia choroby hráč Philadelphie Phillies. Aj po začiatku liečby však hral tak dobre, že si stihol zahrať ešte za slávny Boston Red Sox a v roku 2001 aj Atlantu Braves.

Čo je vlastne dosť symbolické, keďže brave v angličtine znamená statočný. To ešte netušil, že mu už ako trénerovi ženského tímu Los Angeles Angels v auguste 2014 diagnostikujú rakovinu. Otec dvoch detí sa so životom ruve ďalej. Tak ako všetci spomenutí športovci. Hoci majú o súpera viac.

Relax