Poľný maršal Paulus: Vzdal sa s celým svojím štábom.

Akoby vyhubili celý Paríž. Bitku o Stalingad neprežili vyše 2 milióny vojakov

Stalingradská bitka bola rozhodujúcim zlomom v druhej svetovej vojne.

V jednej chvíli mali Nemci takmer celé mesto pod kontrolou. Až na pár budov a asi dvojkilometrový úsek brehu Volgy. Zdalo sa, že je rozhodnuté. V Berlíne už pripravovali pamätný odznak, ktorý mal pripomínať víťazstvo pri Stalingrade. „Buďte ubezpečení, že Stalingrad dobyjeme... je to najdôležitejší strategický bod... mohutné ruské vodné tepny sú už preťaté... žiadna ľudská sila nás odtiaľ nedokáže vytlačiť,“ naparoval sa 30. septembra 1942 v berlínskom športovom paláci Adolf Hitler. Niektoré nemecké noviny dokonca oznámili, že Stalingrad už padol. Metále pre hrdinov Wehrmachtu však nikdy nevyrobili. Namiesto slávy zažili nemeckí vojaci po vyše polroku krvavých bitiek, keď sa bojovalo doslova o každý meter zeme, každý dom, zdrvujúcu porážku. Bol to koniec Paulusovej šiestej armády. Od začiatku bitky o Stalingrad uplynulo 75 rokov.

Zlom vo vojne

Odborníci sa zhodujú, že stalingradská bitka bola rozhodujúcim zlomom v druhej svetovej vojne. V jednotlivých etapách bojovalo na oboch stranách dovedna vyše dvoch miliónov vojakov, dvetisíc tankov, do 25-tisíc diel a 2 300 lietadiel. A bojovalo sa nepretržite. Od 21. augusta 1942 do 2. februára 1943, keď sa vzdali posledné zvyšky nemeckých síl obkľúčených v meste. Nacistický Wehrmacht prišiel o viac ako pol milióna mužov. Ďalšie státisíce mŕtvych boli z radov nacistických spojencov - Talianov a Rumunov.

Sovietske velenie svoje straty nikdy presne nevyčíslilo. Hovorí sa, že od Stalingradu sa nevrátila viac než polovica nasadených červenoarmejcov. Nemci sa pustili do útoku s vyše sto divíziami. Dobyť mesto mala šiesta armáda pod vedením generála Friedricha Paulusa. Spočiatku nič nenasvedčovalo katastrofe. Premožiteľka hlavných miest, ako šiestu armádu nazývali, úspešne napredovala. Atmosféru celého priebehu bojov o Stalingrad v stručnosti zachytil vojak Wilhelm Hofmann vo svojom denníku.

Z Hofmannovho denníka

„27. júl. Po dlhom pochode donskou stepou sme konečne dorazili k rieke a takmer bez boja sme sa zmocnili veľkej ruskej dediny Cimľanskaja... Vraj je známa výborným vínom. Budem musieť poslať niekoľko fliaš domov. Otec bude mať radosť, až dostane balík od svojho Willyho. Dnes po kúpaní nám veliteľ roty povedal, že ak budeme takí úspešní, dorazíme čoskoro k Volge a zmocníme sa Stalingradu, čo bude nevyhnutne znamenať koniec vojny. Možnože na Vianoce budeme doma. 12. august. Rútime sa na Stalingrad pozdĺž železničnej trate. Včera zadržali náš pluk kaťuše a potom ruské tanky. „Vrhli do boja svoje posledné sily,“ vysvetlil mi kapitán Berner. Očakávame veľké posily. Rusi budú porazení. 23. august. Práve sme dostali dobrú správu. Severne od Stalingradu dorazili naše jednotky až k Volge a zmocnili sa časti mesta. Rusom zostávajú už len dve možnosti - utiecť za Volgu alebo sa vzdať. 11. september. Náš prápor bojuje na predmestí Stalingradu. Vidieť Volgu, bez prestávky hrmia delá. Všetko okolo horí.

Nepriateľské delá a guľomety strieľajú z horiaceho mesta. Tí Rusi sú fanatici. 18. september. Už tri dni bojujeme v sklade obilia. Veliteľ práporu nám povedal: „Politickí komisári dali obrancom budovy rozkaz bojovať do posledného dychu.“ Ak budú rovnako brániť všetky stalingradské budovy, nevráti sa do Nemecka ani jediný náš vojak. Dostal som dnes list od Elzy. Čaká, že sa vrátim ako víťaz. 22. september. Odpor Rusov v skladisku sme zlomili. Vnútri sme našli štyridsať mŕtvych. Polovica mala námornícke uniformy. Sú to morskí diabli. 22. október. Nášmu pluku sa nepodarilo vniknúť do závodu, na ktorý útočíme už tri týždne. Prišli sme o mnoho ľudí. Na každom kroku narážame na mŕtvoly. Vojaci hovoria, že Stalingrad je hromadný hrob Wehrmachtu. 10. november. Dostal som dnes list od Elzy, čakajú nás na Vianoce. V Nemecku sú všetci presvedčení, že Stalingrad máme v rukách. Strašný omyl! Keby len videli, čo Stalingrad urobil z našej armády! 28. december. Zjedli sme všetky kone. Som pripravený jesť aj masť z mačiek. Hovoria, že nie je zlá. Vojaci sa podobajú na mŕtvoly alebo bláznov, nehľadajú nič, len niečo na jedenie, čokoľvek, čo by si mohli dať do úst. Už sa nezakopávajú pred ruským delostrelectvom. Nemáme síl chodiť, ležať ani sa kryť. Nech ide táto vojna do čerta!

Boj o každý meter

„Celé prápory padajú, aby dobyli jedinú budovu,“ povedal pred rokmi v televíznom dokumente Neznáma vojna o stalingradskej bitke americký herec Burt Lancaster. Nepreháňal. Stalinov rozkaz z 28. júla 1942 bol jasný. „Treba húževnato, do poslednej kvapky krvi brániť každé postavenie, každý meter sovietskeho územia, udržať každú piaď sovietskej pôdy a brániť ju do posledného dychu!“ Veliteľom 62. armády, hlavnej sily, ktorá bránila Stalingrad, sa stal štyridsaťdvaročný generál Vasilij Ivanovič Čujkov. Pri preberaní velenia vyhlásil: „Buď mesto udržíme, alebo tam zahynieme.“ Spolu s vojakmi bojovali obyvatelia mesta, ktorých nestihli evakuovať. Nielen dospelí. Nezriedka aj trinásť- a štrnásťročné deti pracovali vo fabrikách. Slávna tanková továreň vyrobila len za dvadsať dní v auguste 240 stredných tankov. Výrobu neprerušili, ani keď sa na jej druhom konci už bojovalo. Tanky išli do boja rovno z výrobnej haly, veľakrát aj nie celkom dokončené. Ich posádkami sa stávali robotníci, ktorí ich práve vyrobili. V celom meste vládol hlad. Valentina Saveljevová, ktorá mala vtedy len päť rokov, neskôr spomínala pre BBC, že mama vyhĺbila dieru na brehu rieky, kde žili niekoľko týždňov. „Vykopali sme si diery v zemi ako zvieracie nory. Okolo sa tuho bojovalo. Všetko horelo a počuli sme len rachot. Keď zavriem oči, stále vidím Volgu v plameňoch. Na hladine horel benzín,“ dodal. Hlad zaháňali blatom, ktoré im mama cedila cez látku. Valentina si spomína, že chutilo sladko. Jej mladší brat hlad a zimu neprežil. Boje v rozvalinách mesta boli nezvyčajne kruté. Hranice frontu sa tiahli nie po uliciach, ale po domoch, ba aj po poschodiach. Nebolo zriedkavé, že časť jednej budovy počas niekoľkých dní niekoľkokrát zmenila „majiteľa“.

Pavlovov dom

Trojposchodová budova pozostávajúca z niekoľkých blokov bola pred vojnou známa ako Dom odborníkov. Bývala tam vtedajšia elita. Stranícki funkcionári a špecialisti z miestnych fabrík. Vďaka svojej polohe sa počas stalingradskej bitky stala dôležitým obranným bodom pre obe strany. Po tom, čo ju Nemci dobyli, sa do jej útrob umiestnilo guľometné družstvo. Velenie 13. gardovej streleckej divízie sa rozhodlo získať dôležitý strategický bod pod svoju kontrolu. Dvadsiateho tretieho septembra vyslalo na prieskum štvorčlenné družstvo vedené dvadsaťpäťročným seržantom Pavlovom.

Štyria vojnoví veteráni Nemcov zlikvidovali a rozhodli sa dom brániť, kým neprídu posily. To však trvalo celých desať dní. Až 3. októbra sa prebilo k domu dvadsaťpäť mužov, zvyšok Afanasievovej roty. Nebolo to veľa, ale prišli s dostatočnými zásobami, aby boli schopní prečkať obliehanie. Mali dokonca protitankovú pušku a dva mínomety. V obkľúčení vydržali štyridsaťosem dní, kým sa im nepodarilo znovu nadviazať kontakt s vlastnými jednotkami. Budovu potom úspešne bránili až do januára 1943.

Napriek tomu, že na nich Nemci útočili lietadlami i tankmi, mohutnou paľbou z diel i mínometov. Opustili ju až po tom, čo dostali rozkaz zmeniť pozície a zapojiť sa do pouličných bojov pri oslobodzovaní mesta. Na počesť seržanta Pavlova dostal dom po vojne meno Pavlovov dom a Jakov Fedotovič Pavlov titul Hrdina Sovietskeho zväzu. Po rokoch skromne hovoril: „Len sme si čestne plnili povinnosť voči vlasti a neustupovali.“

Kapitulácia

Kým sa v meste bojovalo o každý dom, Rusi sústredili obrovskú útočnú silu, ktorá mala rozhodnúť o bitke pri Stalingrade. Takmer milión vojakov začal 19. novembra útok. Paulus požiadal o povolenie na ústup, aby sa vyhol obkľúčeniu. No Hitler o tom nechcel ani počuť. Prisľúbil pomoc. Narýchlo vytvorenej skupine armád Don, vedenej poľným maršalom Mansteinom, sa však nepodarilo dostať Paulusa z ruských klieští. Stroskotal aj Göringov plán zásobovať obkľúčených vojakov lietadlami. Chýbala munícia, zomierali od hladu, zimy a vyčerpania. Miesto pompéznych osláv desiateho výročia prevzatia moci sa nacistické velenie muselo chystať na ohlásenie veľkej porážky.

Minister propagandy Goebbels prikázal zošrotovať plagát s nápisom „30. január 1933 - 30. január 1943: jeden boj, jedno víťazstvo“. Zrušil aj štátny sviatok. Len Göring ešte vždy dúfal. V deň desiateho výročia Hitlerovho nástupu k moci prehovoril v rozhlase. „Každý Nemec musí ešte za tisíc rokov vyslovovať slovo Stalingrad s posvätnou hrôzou a pripomínať si, že tam Nemecko predsa len položilo základ na konečné víťazstvo. Vždy boli odvážni muži, ktorí sa obetovali, aby pre ostatných dosiahli niečo väčšie. Aj keď bude len hŕstka, kým bude stáť jediný Nemec, Rus vie, že boj sa neskončil.“ Posledný januárový deň povýšil Hitler Friedricha Paulusa do hodnosti poľného maršala. Dúfal, že sa zachová ako správny nemecký dôstojník a radšej zvolí smrť ako zajatie. Mýlil sa. Čerstvý maršal Paulus a s ním trinásť generálov vyšli z úkrytu s rukami nad hlavami. Správu o zajatí veliteľa šiestej armády odvysielal moskovský rozhlas.

Do zajatia padlo aj 90-tisíc vojakov. O pár dní oznámil „katastrofu neslýchaných rozmerov“, ako porážku pri Stalingrade nazval Hitler, nemecký rozhlas: „Verná svojej prísahe do posledného dychu, podľahla šiesta armáda presile nepriateľa a nepriaznivým okolnostiam.“

Vianočné tipy na darček