Plastika playmate: Objednala si ju Jana Mináriková, ale nakoniec nebola spokojná a nezaplatila. „Pôvodne vraj chcela sochu do nejakej dražby či na akúsi charitatívnu akciu. Ale asi sa jej zdalo dvetisíc eur, ktoré mala zaplatiť, veľa,“ hovorí Jozef Chromek.

Amatérsky rezbár má doma nahú playmate Minárikovú

Uprostred Podolia stojí socha anjela s tvárou ženy, ktorá podľahla rakovine. Je dielom Jozefa Chromeka, ktorý začínal drevenými píšťalkami.

Skromný a tichý. Nespomína si na svoj prvý výtvor, nemá zrátané všetky sochy, ktorým svojimi rukami vtlačil tvar. Jozef Chromek je taký. Nenápadný chlapík, ktorého najväčšia plastika púta pozornosť uprostred Čachtíc. Z obrovského kmeňa starého topoľa vytesal krvavú grófku Báthoryovú a jej obeť.

Oveľa poetickejšie a dojímavejšie je jeho dielo v dedine Podolie. Neďaleko cesty stojí socha anjela. Jeho tvár je však príliš ozajstná, plná krásy, lásky i smútku. Patrí Janke, žene, ktorá zomrela pred dvoma rokmi na následky smrteľnej choroby.

Anjel s osudom

K drevu a dlátu pričuchol pred trinástimi rokmi. Najprv stružlikal píšťalky a hríbiky, postupne pridával komplikovanejšie motívy. Učil sa sám, študoval techniky na internete a trénoval v praxi. „Nikdy som nebol spokojný s tým, čo som urobil,“ priznáva tridsaťosemročný Jozef Chromek.

Rezbár amatér tvorí pre potešenie. Postupne v jeho záhrade v Podolí pribudli lavičky, prístrešky a dekorácie, napríklad lesní muži či anjeli. Niektoré diela našli svoj domov u priateľov, iné zostali. Rozhodne však Jozef v Podolí upútal pozornosť. „Prisťahovali sme sa sem s rodinou pred siedmimi rokmi a opravili si starý dom. Našiel som tu aj spriaznené duše."

"Neďaleko bývala o rok mladšia Janka. Hneď sme si porozumeli. Mala malého syna, ktorého som spolu s deťmi jej sestry a so svojimi deťmi vozil na poníkovi. Bola perfektná, milá, mali sme rovnaké názory. Bohužiaľ, pred dvoma rokmi zomrela na rakovinu,“ posmutnie. Ťažko sa mu spomína.

„Pracovala štyri roky na farme v Dánsku a s manželom si potom zrekonštruovali dom. Určite sa tam dosť vyčerpala,“ dodá. Rok po jej smutnom odchode odhalil v dedine sochu vysokú vyše dvoch metrov, s veľkými anjelskými krídlami a so ženskou tvárou. Dostala jednoduchý názov Anjel.

„Jej tvár podľa fotografie vytesal môj kamarát, umelecký rezbár Miroslav Mlkvik. Ja ešte nie som taký zručný,“ upresní Jozef. Plastika, ktorá upúta na prvý pohľad, nestojí na náhodnom mieste. Hľadí smerom k domu, kde Janka prežila kus života a zanechala svojich blízkych.

Báthoryčka z topoľa

Najďalej od domova zanechal kus svojej tvorivosti v Kanade. Jozef Chromek má vďaka internetu kontakty s rezbármi po celom svete. Jeden z nich ho pozval do Kanady na rezbárske sympózium. Tam zostala aj jeho plastika, ktorú vyrezal za týždeň. „Na ďalšom rezbárskom sympóziu vo Fačkovskom sedle pri Prievidzi som robil sochu Bačova žena,“ dodá.

Jeho najimpozantnejším výtvorom je však nepochybne plastika Báthoryčky. Amatérsky rezbár sa očividne inšpiroval najznámejším obrazom krvavej grófky. Spoločnosť jej robí aj mladá žena podobná tým, s ktorými Čachtická pani nemala zľutovania.

„Starostka Čachtíc prišla s nápadom urobiť nejakú menšiu sochu. Ale keď som zbadal to drevo, vedel som, že bude oveľa väčšia,“ opisuje. Starý topoľ odstránili zo školského dvora a vďaka Jozefovi Chromekovi dostal druhú šancu. Snažil sa z kmeňa využiť každý kúsok.

„Nákres mi robil kamarát, ja by som to tak dobre nevedel. Najskôr som spravil nahrubo sochu, ktorá bola vystavená počas vlaňajšej augustovej akcie s názvom Báthoryčkina kvapka krvi. Potom, cez zimu, som ju dokončil a pri otvorení hradu v júni tohto roku ju osadili na čachtickom námestí,“ dodáva.

Poctivci z východu

Hostiteľ nás prevedie záhradou, kde už čaká na svoj „druhý život“ niekoľko kmeňov. „Tento je vysoký asi šesť metrov. Chcel by som z neho urobiť sochu Krista, tú by som mal v záhrade. Podobnú, ako je v Riu de Janeiro,“ vysvetľuje. Pozve nás do svojho ateliéru. Berie do rúk dláta, s ktorými jeho kolegovia z Nemecka či Ameriky, ako sa dozvedel zo sympózií, už nepracujú.

„V zahraničí si rezbárstvo zjednodušujú, majú rôzne stroje a brúsky. Tamojší majstri si uvedomujú, že prácu s dlátom im nikto nezaplatí, trvá oveľa dlhšie,“ vysvetľuje Jozef Chromek. „Človek sa s ním viac narobí, ale ja ho používam rád, patrí k rezbárstvu.“

Doma má playmate Minárikovú

V ateliéri Jozefa Chromeka stojí aj dokonalá vyleštená drevená socha nahej ženy. Štíhle nohy a bujné poprsie sa nedajú prehliadnuť. Rezbár sa pousmeje.

„To je plastika playmate Jany Minárikovej. Spoznal som ju na jednom kurze kreslenia v Bratislave. Nevedel som, kto je, lebo televíziu veľmi nepozerám. Predstavila sa mi a poprosila, či by som jej neurobil sochu. Spomenul som si na kamaráta, ktorý mi pomáhal so sochou Anjela. Súhlasil a dohodli sme stretnutie."

"Mináriková prišla s nejakým kamarátom na vrtuľníku, pristáli v našej záhrade. Môj priateľ ju odfotil, vzal miery a pustil sa do práce. Keď bolo dielo hotové, poslal jej fotografie. Lenže ona si to nakoniec rozmyslela. Pôvodne vraj chcela sochu do nejakej dražby či na akúsi charitatívnu akciu."

"Ale asi sa jej zdalo dvetisíc eur, ktoré mala rezbárovi zaplatiť, veľa. Odkázala, že sa jej socha nepáči. Stála ho veľa času a námahy. A teraz je u mňa aj so svojimi silikónmi,“ povzdychne si Jozef Chromek. Na druhej strane, ktorý z mužov sa môže pochváliť, že má doma stále obnaženú dokonalú playmate? Hoci poriadne drevenú.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].