Pripravuje reportáže zo Slovenska a zo zahraničia, venuje sa aj sociálnym, medicínskym, kultúrnym a historickým témam. 
Ocenenia:
2002 - 2. miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity 
2002 – 2. miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Mená ako Maxim E. Matkin či Dominik Dán poznajú aj tí, ktorí zostávajú proti literatúre imúnni. Ich knihy sa stali kultom, zaujali filmárov a mnohé myšlienky zľudoveli.

Kým snom mnohých autorov je získať popularitu so všetkým, čo k nej patrí, tí utajení si v tichosti žijú svoj život a robia všetko pre to, aby to tak zostalo. Fanúšikovia si s nimi nemôžu potriasť ruky na čítačke, spoznať ich život prostredníctvom rozhovoru v časopise. Aj keď mnohí tušia, kto sa pod niektorými menami ukrýva, stále sa darí udržať väčšinu čitateľov v napätí a neistote. Podarí sa kultovým utajeným autorom ustrážiť anonymitu na malom Slovensku?

„Nemyslím si, že je to súčasný trend. Len ľudia dnes zvažujú anonymitu aj pre internet, najmä sociálne siete. Kedysi bol autor vystavený len pozornosti bežných novinárov, možno nevnímal tak veľmi tlak verejnosti, verejnej mienky, nebodaj bulváru - na rozdiel od dneška, keď každý vie niečo nafilmovať, nafotiť,“ hovorí Saša Petrášová z vydavateľstva Slovart. Najčastejším dôvodom na písanie pod pseudonymom je teda zachovanie súkromia a ochrana rodiny. „Naši autori tvoria popri práci a voľný čas chcú venovať písaniu a nie besedovaniu a odpisovaniu na otázky čitateľov,“ dodáva.

Redaktorka Zuzana Šeršeňová priznáva, že do ich vydavateľstva prichádza veľa rukopisov pod pseudonymom. „Autorov presviedčame, že je výhodnejšie písať pod vlastným menom, lebo sa to lepšie promuje a zjednoduší to našu prácu. Zväčša ich presvedčíme. Tí, ktorí zostanú písať pod pseudonymom, majú na to zväčša vážne dôvody - buď kvôli práci, alebo píšu o témach, pri ktorých z bezpečnostných dôvodov nie je dobré zverejniť svoju identitu,“ priznáva.

Robiť promo utajeným autorom je riadna fuška. „Môžeme mať besedu o autoroch bez autorov. S Markom Thelenom sme mali pokus, že sedel za nasvietenou plentou a bolo počuť len jeho hlas. Ale žiadalo si to náročnú logistiku - musel prísť v predstihu, nesmelo byť do toho zasvätených príliš veľa ľudí a bolo to svojím spôsobom neosobné. Bol tu, ale nevideli sme ho. Myslím, že tí, ktorí ho čítajú, to ocenili, ale nie je to zďaleka také vďačné, ako keď sedíte s niekým zoči-voči,“ opisuje marketingová manažérka.

Na druhej strane si však vydavateľstvá prácu s utajenými autormi pochvaľujú. „Sú veľmi disciplinovaní, lebo si uvedomujú, že ich anonymita nám sťažuje prácu,“ dodáva Petrášová.

„Nejde ani tak o to, ako a koho milujeme, ale kým sme, keď sme s ním,“ napísal tento vzrušujúci autor vo svojom debute Polnočný denník. Áno, najviac pozornosti vzbudil pred šestnástimi rokmi práve Maxim E. Matkin. Neznámy autor píšuci pod zvláštnym pseudonymom. Pred tým, než jeho prvotina vyšla knižne, stala sa internetovým bestsellerom. Nasledovali ďalšie úspešné tituly Láska je chyba v programe, Mužské interiéry, Mexická vlna, Miluj ma ironicky či Aj ja teba. Čitatelia sa lačne vrhajú na každý jeho literárny počin. Stali sa závislými od jeho analýzy vzťahov, pohľadov do mužského aj ženského sveta. Šikovne narába s jazykom aj myšlienkami, takže po viac ako pätnástich rokoch zoženiete tričká s nápismi: „Miluj ma ironicky“ či „Všetko je otázkou promile“.

Vo svojich knihách nás presviedča, že je muž, zväčša celkom inteligentný a úspešný, ktorý rozumie ženám, aj keď sebe niekedy menej. „Láska je chyba v programe. Existuje vôbec nejaký program, čo nemá chyby? A nie sú to práve chyby, čo tie programy robia zaujímavými? A nie sú to zase len tie chyby, čo nás nútia sa programom zaoberať, odstraňovať chyby a robiť ďalšie a ďalšie?“ napísal Maxim E. Matkin v jednom zo svojich bestsellerov.

Matkin, presnejšie hrdina jeho príbehov, je sympatický svojím spôsobom myslenia i slabosťami. Vie si vychutnať úspech aj sex, dokáže byť ironický aj citlivý a napriek tomu by mu nejedna čitateľka najradšej hneď otvorila dvere do svojho srdca i spálne. Lenže - má to háčik! Čo keď tento neodolateľný muž je práve preto takým majstrom rozmanitých vzťahov, citov, analýz, lebo je žena? Už dlho sa šepká, že pútavý jazyk a myšlienky patria jednej úspešnej režisérke. Alebo je to len fáma?

„Niekedy je lepšie, keď je niečo úplne iné, než sme chceli, než keď je to takmer také, ako sme chceli, ale nie celkom. A na tom ‚nie celkom‘ to stroskotáva na celej čiare, lebo to je ostrý útes tesne pod hladinou, ľadovec, na ktorý doplatil aj Titanic,“ píše v knihe Aj ja teba. Na konte má desať kníh a tento rok by mu po štvorročnej pauze mala vyjsť ďalšia.

Aj Dominik Dán sa stal fenoménom. Jeho knihy z policajného prostredia si našli tisíce čitateľov. Rieši kriminálne prípady, ktoré sa stali v takzvanom Našom meste. Po prečítaní je zrejmé, že ide o Bratislavu. Debutoval v roku 2005 knihou Popol všetkých zarovná, v ktorej sa zaoberá kauzou zavlečenia Michala Kováča mladšieho aj vraždou Róberta Remiáša. Film Únos bol voľne inšpirovaný práve týmto titulom. Ďalšou jeho sfilmovanou knihou je Červený kapitán o vražde starého kostolníka a spolupráci biskupa Jána Jastraba so Štátnou bezpečnosťou.

Dominik Dán píše dve detektívky ročne a dodnes mu už vyšlo 25 kníh. Keďže s každou ďalšou rástla jeho popularita, začali sa viesť spory o pravej identite autora. Väčšina čitateľov tuší, že je z radov kriminalistov. „V redakcii ho poznáme, keďže k nám chodí, ale myslím, že ani všetci kolegovia nevedia, kto to je, keď sa objaví. Rozčapia sa dvere a vojde veľký chlap,“ usmieva sa Zuzana, ktorá komunikuje s autormi, spolu s nimi pripravuje texty a má pod palcom celý proces vydania knihy.

Ako je možné, že sa podarilo udržať Dánovu anonymitu? „Pohybujem sa medzi množstvom ľudí, ktorí čítajú a všetci sa ma pýtajú, kto to je. Samozrejme, neprezradím to, lebo je zakotvené v zmluve, že to musíme udržať v tajnosti. A evidentne to neprezradili ani moji kolegovia. Určite to vedia jeho spolupracovníci, ale tí sú zjavne tiež lojálni,“ zamýšľa sa redaktorka, ktorá o úspešnom spisovateľovi prezradila len toľko, že už ho viackrát presviedčala, aby nepoužíval na korektúry ceruzku, ale pero, lebo sa to zle číta. „Trvalo mi to asi dvadsať kníh,“ smeje sa.

„Je maximálny profesionál,“ pochvaľuje si spoluprácu s Dominikom Dánom. Jediné, do čoho si nedá v textoch zasahovať, sú dialógy policajtov. „Ale inak sa dá presvedčiť, vždy sa dohodneme. Len na tú policajnú hantírku nedá dopustiť,“ prezrádza o autorovi, ktorého zatiaľ poslednou knihou je Cigaretka na dva ťahy. Ako vyriešili autorské práva, keďže takto sa volá aj pesnička Richarda Müllera? „Richardovi Müllerovi tiež pripravujeme knihu, takže k nám chodieva. Náš šéf sa ho len spýtal, či je to okej, že Dominik Dán by ako názov knižky použil názov jeho pesničky. Odpovedal, že je to v poriadku,“ hovorí Petrášová.

„Už sa mi párkrát v zahraničí stalo, že som sa v rámci svojej práce predstavil ako Marko Thelen. Naposledy, keď som išiel na stretnutie k významnému predstaviteľovi jednej policajnej inštitúcie vo Francúzsku,“ hovorí ďalší úspešný utajený autor. Muž, ktorý aktívne pôsobí ako expert v oblasti vnútornej bezpečnosti pre medzinárodné a európske inštitúcie, patrí medzi prvých odborníkov na Slovensku, ktorí pomáhajú obetiam obchodovania s ľuďmi. „Mojou najobľúbenejšou krajinou je Francúzsko vrátane všetkých jeho zámorských území. K srdcu mi prirástla predovšetkým oblasť Karibiku,“ píše na svojej webovej stránke. „Na svojich cestách a pri práci v zahraničí sa často stretávam so situáciami, ktoré sa ma výrazne dotýkajú, preto som sa rozhodol na ne upozorňovať. Výsledkom týchto aktivít je aj prvý krimi román Dlhé tiene Karibiku a druhý príbeh detektíva Martinského Krvavá karikatúra,“ prihovára sa svojim čitateľom.

Na písanie pod pseudonymom má závažné dôvody. „Čitatelia to pochopia hlavne pri čítaní tretej knihy, ktorú pripravujem. Aj keď je možné, že určité skupiny osôb, ktoré prišli na moje pravé meno a o ktorých momentálne píšem, sa ho budú snažiť odhaliť a nejako ma zdiskreditovať. Aspoň tak sa mi vyhrážajú. Verím však, že na Slovensku máme múdre médiá a pochopia, že by mojím odhalením pomohli tým, proti ktorým stoja všetci slušní ľudia,“ hovorí záhadný muž, ktorého hlas mohli jeho fanúšikovia počuť na besede, kde bol ukrytý za plentou.

Občas si pri prechádzke v kníhkupectve vypočuje zaujímavé komentáre a zažíva zaujímavé situácie. „Raz som sa tak zahľadel na Krvavú karikatúru, ako leží medzi trilermi. Chytil som ju do rúk a okoloidúca sa ma spýtala, či ju poznám a či mám na ňu nejaké dobré referencie. Musím sa priznať, že to bola ťažká situácia. Hrýzol som si do jazyka a chcelo sa mi strašne smiať. A čo iné mi ostávalo, ako ju odporučiť?“

„Ja, čistá duša, som svoj prvý štvorček zverejnila piateho februára v roku dvetisícpätnásť. Viem to presne, lebo som si to práve pozrela na Face­booku,“ napísal zaujímavý autor, ktorý sa vďaka úchvatným slovným hračkám stal fenoménom slovenského internetu. Jeho knižný debut Čistá duša je výber z tvorby, ktorá bola zverejňovaná na sociálnych sieťach Facebook a Insta­gram, doplnená o doposiaľ nezverejnené texty.

Čistá duša nadchla tisícky ľudí. Slovenčina v jej podaní je nádherne hravým jazykom, plným rôznych významov. Bez gýča a pátosu dokáže do niekoľkých slov vtesnať hlbokú myšlienku. Na tričkách a hrnčekoch sa už objavili jej myšlienky ako: „Hľadám ihlu v kope seba“, „Hlavné je byť sám s tebou“ či azda najznámejšie „Bez kávy nie sú rána ránami, bez kávy sú rána ranami“.

„Toto je prípad autora, že ani my nevieme, kto to je,“ hovorí Zuzana. Jednoducho - nadchol čitateľov na sociálnych sieťach tak, že sa fenomén Čistá duša šíril všetkými smermi a hlad fanúšikov po poetických slovných hračkách zo dňa na deň silnel. A tak sa autor duchaplných aforizmov poobzeral po vydavateľovi. „Dali sme ponuku a vybral si nás, čím sme poctení,“ teší sa Petrášová. Kniha sa okamžite stala hitom a je nominovaná do súťaže Panta Rhei Awards v kategórii Slovenský knižný debutant roka 2017.

Zanechala sláva na Čistej duši nejaké stopy? „Ja jej hovorím v mužskom rode, pre mňa je muž,“ usmieva sa redaktorka Zuzana. „Komunikujem s ním iba mailom a v mužskom rode. Neviem, či ho sláva poznačila, riešime pracovné veci,“ dodáva. V každom prípade začal viac reflektovať nielen na city, pocity, vzťahy, ale aj na spoločenské dianie. Jeho slovné hračky ako „Doba si žiada do basy“ sa niesli na transparentoch nedávnych demonštrácií. „Na margo mojich nedávnych textov sa ku mne donieslo aj zastrašovanie/vyhrážky. Myslím si, že ide len o neškodných trollov a nie je to nič vážne - za normálnych okolností to celkom ignorujem -, ale pre istotu sem chcem napísať toto: Ja síce na demonštrácii budem, ale nebudem mať žiaden transparent,“ napísal do statusu na Facebooku tajomný autor či autorka, ktorý o sebe tvrdí, že je introvert.

Na anonymite sa mu vraj páči aj to, že niektorí kamaráti ho majú radi a Čistá duša sa im nepáči. A, naopak, niektorí ľudia ho na verejnosti ani nepozdravia, ale Čistú dušu obľubujú, dokonca mu v správe napíšu, že by ho radi spoznali. Zatiaľ sa mu úspešne darí skrývať a nechať priestor fantázii čitateľov. „Mala by to byť moja voľba. Možno to príde skôr, než si myslím, pretože ma môže prezradiť hocikto, komu dôverujem. Všetko je možné. Nehanbím sa za seba, len ma to takto baví,“ priznáva.

Autori v utajení: Ktorému spisovateľovi hrozí nebezpečenstvo a diskreditácia a čiu identitu nepozná ani vydavateľstvo?

Monika Mikulcová

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

" Som vďačná za svoj život", Gabriela Ruman v relácii Dôverne.

Erika Barkolová v NAOSTRO: Po 5 rokoch sa so mnou rozišiel priateľ, prestala som jesť

Pellegriniho koncert: Takto ste ikonickú Tichú noc ešte nepočuli.

Výber pre vás