Bojovníci za očistu cirkvi alebo zbojníci? Fakty a mýty o bratríkoch

Ovládali veľkú časť dnešného Slovenska a napísali časť našej histórie. Marxistická veda za cenu ohýbania pravdy vyrábala z husitov takmer prvých komunistov a ateistických bojovníkov za sociálnu spravodlivosť.

V Česku aktuálne oslavujú okrúhle šesťstoročné výročie smrti Jana Husa, ktorého upálili 6. júla 1415 ako kacíra v Kostnici, no jeho odkaz sa dotýka aj Slovenska. Husitská revolúcia zasiahla i naše kraje, povestné bolo aj bratrícke hnutie.

Boli bratríci posli reforiem v sprofanovanej cirkvi a zástancovia chudoby alebo len bohapustí lupiči? Názory sa rozchádzali a dodnes sa rôznia. Aké stopy po sebe zanechali?

Revolúcia

So Slovenskom sa spája už začiatok husitskej revolúcie. Kazateľ Lukáš z Nového Mesta nad Váhom opustil český Tábor, aby kázal revolučné myšlienky doma, no cestou ho chytili, mučili a popravili v juhočeskom rožmberskom panstve. Ibaže husitstvo aj tak zasiahlo naše končiny.

Sila husitov bola nevídaná. Vyslali proti nim päť krížových výprav, porazili všetky. Na svojho úhlavného nepriateľa cisára Žigmunda zaútočili aj v Uhorsku. Prvý raz nás navštívili „boží bojovníci“ už v roku 1428, keď pri Skalici porazili uhorské vojská, dostali sa až k Prešporku a vypálili jeho predmestia.

Útoky husitských poľných vojsk do cudziny pokračovali, sami ich nazývali spanilé jazdy či rejsy - v podstate šlo o koristnícke a plieniace výpravy.

V roku 1432 sa dokonca v Prešporku za pomoci tajných prívržencov husitstva pripravovalo povstanie, plán sa však prezradil. Úspešnejší boli husiti v Trnave, ktorú ovládli ľsťou. Postupne mali v rukách viacero miest na Považí a na dobytých hradoch zanechali posádky.

Paradoxy aj galimatiáš

Nová etapa sa začala pôsobením vojvodcu Jana Jiskru z Brandýsa. Ten prišiel do Uhorska v dobe plnej paradoxov. Občas to vyzeralo ako fraška. Jiskra hájil záujmy kráľovnej Alžbety, ktorá v tom období nechala za kráľa korunovať svoje niekoľkomesačné dieťa Ladislava Pohrobka.

Arcibiskup pomazal revúce nemluvňa so všetkou pompou svätým olejom, na maličkej hlave mu pridržali korunu a pre istotu ho hneď pasovali za rytiera... Z dnešného pohľadu je to tak trochu galimatiáš.

V Jiskrovom vojsku síce bojovalo veľa bývalých husitských bojovníkov, ale fakticky podporovali habsburskú politiku v Uhorsku. Permanentne bol vo vojnovom stave s gubernátorom Uhorska Jánom Huňadym a v krutosti si nemali čo vyčítať - keď sa Huňadymu podarilo dobyť Moldavu, zajatcom kázal uťať ruky a vylúpnuť po oku.

Jiskra sa mu zas odplatil v bitke o Lučenec. A akoby to nestačilo, aj sám „kapitán horného Uhorska“, ako Jiskru titulovali, bez váhania menil pánov. Raz bojoval na strane bratríkov, inokedy zasa proti nim. Podobne vierolomné bolo kráľovo správanie - keď Ladislav Pohrobok dorástol, Jiskru zbavil všetkých funkcií a ten zo Slovenska v roku 1452 odišiel.

Bratríci, žebráci, fratres

Po Jiskrovom odchode tu však zostalo vojsko. A rozpustená armáda začala podľa husitských vzorov zakladať „bratstvá“ - tak sa začala písať história bratríkov.

Aj na našom území sa pokúšali vytvoriť centrum podľa vzoru českého Tábora, kde kedysi každý odovzdal svoje cennosti do spoločnej kasy, kňazi prestali nosiť honosné rúcha a ľud očakával druhý príchod Krista, ktorý zničí Antikrista v podobe Vatikánu.

Bratríci mali postupne viac Táborov. Jeden v Ludaniciach pri Topoľčanoch, iný pri spišskej dedine Hrabušice, na Marcelovom hrade. O tom, že to tu volali biblický Tábor, svedčí aj dobový kronikár Aenneas Silvius Piccolomini.

Tento klerik a neskorší pápež Pius II. ideály husitstva prirodzene zavrhoval a spišský Tábor preto označil za „sídlo lupičov“. Bratríci, známi aj pod menami žebráci, fratres či brüder, postupne ovládli podstatnú časť dnešného územia Slovenska.

V čase najväčšej slávy držali v moci tridsaťšesť táborov, hradov a pevností. Armádu tvorilo až dvadsaťtisíc bojovníkov, to z nich urobilo neprehliadnuteľnú vojenskú silu. Chýrnym strediskom bratríkov bol hrad Plaveč, ďalším už spomenutý Marcelov hrad.

Bratstvo

Medzi ich hajtmanmi sa vyznamenalo viacero zaujímavých mužov. V prvom rade to bol „najvyšší kapitán bratríkov“ Peter Aksamit. Kronikár Piccolomini o ňom síce hanlivo písal, že „je to akýsi Čech z rodičov nízkeho rodu“, ale dodal: „Je to človek odvážny, nadaný, a to nie len obratnosťou, ale aj duševnou rozvahou, usilovný, nevyhýbajúci sa žiadnej práci, ale ani nebezpečiu.“

Viaceré fakty z Aksamitovho života nepoznáme, meno vraj dostal po tom, ako kdesi v Poľsku vzal pánovi drahý plášť zo zamatu, čiže aksamietu.

Ako vojak mal Aksamit nesporné kvality, nebol však jediný. Bojovnosťou vynikal aj hajtman Jan Talafús z Ostrova, Petr z Radkova i Matej z Kňažíc, na Gemeri pôsobil Jakub z Paňoviec, bratislavských mešťanov strašil zasa Vaněk z Rachnova, zvaný Ledvinka.

Vojsko malo pestré zloženie, k českým bojovníkom sa pridávalo domáce obyvateľstvo - Slováci, Maďari, Rusíni aj Poliaci. Vojenské spoločenstvo sa riadilo zásadami vojenskej demokracie a od Piccolominiho vieme, že velitelia dostávali toľko ako radoví vojaci: „Všetkým, ktorí chceli pod Aksamitom bojovať, sľúbil žold: jazdcovi týždenne jeden zlatý, pešiakovi pol zlatého a každému rovnaký podiel zo všetkých daní a koristi. A čokoľvek nazhromaždia, to sa spoločne uloží.“

Historik Vladimír Segeš z Vojenského historického ústavu, ktorý je kapacita na toto obdobie, nám povedal: „Z časti zachovaných listinných dokladov, ako aj na základe posúdenia logisticko- operačných faktorov, čiže zásobovania, ubytovania a bojaschopnosti, možno usúdiť, že základnú aj najbežnejšiu samostatnú bratrícku jednotku tvorilo minimálne 25, priemerne okolo 50 až 70 a len výnimočne nad 100 mužov.“

Bratríci nesporne prekračovali zákon. A to napriek tomu, že Aksamit zmierlivo písal Bardejovčanom v roku 1456: „S vámi chci przymierzy smieti, aby ste nerzekli, že bych s vámi sobie volnie chtel válku počíti, než radči bych s vámi przitelsky chtiel bydleti, môž-li to býti a chcete sami.“

A hoci vojna je krutá, dokumenty ukazujú aj komické momenty. Napríklad Štefan Zápoľský písal v januári 1465 listinu Bardejovčanom o ich mestských žoldnieroch - cestou sa opili tak, že bratríkom stačilo udrieť v pravý čas: „Vedzte, že vaši žoldnieri - nevedno na čiu radu či popud - odíduc do dediny obsadili tamojšiu krčmu, privodili si opitosť a naliati odkázali nepriateľom, že sa dostali k dobrému vínu a že ich pozývajú na pitku.

Keď sa o tom nepriatelia dozvedeli, v nočnom tichu ich počas spánku napadli v krčme aj v domoch. Mnohých zajali, iných zabili. Takto sa udiala táto - tak pre nás, ako aj pre vás - pohroma, ktorá - vie Najvyšší - nás značne mrzí...“

Fabulácie

Okolo bratríkov je aj veľa fabulácií. Marxistická veda za cenu ohýbania pravdy vyrábala z husitov takmer prvých komunistov a ateistických bojovníkov za sociálnu spravodlivosť.

Napríklad Matúš Kučera opisoval bratríkov na Slovensku ako dobrákov, ktorí „spolucítili s robotným ľudom“, inokedy sa zas tvrdilo, že „medzi žoldniermi bolo mnoho takých, ktorí boli odhodlaní bojovať za zlepšenie osudu pracujúceho ľudu“.

Po páde komunizmu sa zasa začala šíriť téza o náboženskom fanatizme a brutalite. Aká bola realita? „Pri hodnotení bratríkov pretrváva viacero protichodných a neraz aj mylných hodnotení. V konfrontácii s prameňmi a historickou skutočnosťou takéto dogmatické tézy ťažko obstoja,“ hovorí historik Vladimír Segeš.

„Išlo o príslušníkov vojenského remesla, zvyknutých na boj i tvrdý vojenský život, pre ktorých husitská vierouka ani jej šírenie už nehrali úlohu.

Mohol si ich najať ktokoľvek; bojovali za peniaze, a to aj proti sebe. Ak nedostávali žold, prepadávali mešťanov, obchodníkov, duchovných, neraz aj samotných poddaných sedliakov, takže mali skôr povesť zbojníkov a lupičov než šíriteľov vznešených ideí.“

Ešte spresňuje: „Bratrícke hnutie síce spočiatku tvorili zväčša bývalí husiti, ale boli to - zhruba od roku 1450 - zbehovia či žoldnieri z Jiskrovho vojska konajúci na vlastnú päsť, ktorí buď nedostávali žold, alebo mali iné dôvody na to, aby sa stali bratríkmi.“

Jeden z mýtov vyvracia aj archeológia.

Týka sa tvrdenia, že v bratríckom vojsku vládla takmer kamarátska idyla. Miroslav Plaček a Martin Bóna v Encyklopédii slovenských hradov uvádzajú, že na bratríckych pevnostiach, ako bol Marcelov hrad, sa našli zvyšky stavby v strede hradného areálu: „Zdá sa, že išlo o malú veliteľskú pevnôstku, ktorej analógiu poznáme aj zo Spišského hradu. Nevyhnutnosť oddelenia štábu od divokého živlu radových vojakov sa tak len potvrdila.“

Už na Spišskom hrade si Jan Jiskra vybudoval oddelenú časť: „Chcel byť medzi svojimi vojakmi, ktorí táborili dookola, aj keď im zasa až tak nedôveroval.“

Finále

Záver bratríckeho hnutia prišiel s tým, ako proti nim vytiahol nový uhorský kráľ Matej Korvín. Na Gemeri najprv porazili hajtmana Valgatu, potom zvíťazili aj nad bratríkmi v Nižnej Myšli - všetkých okrem jednej ženy povraždili. Finále nadišlo vo veľkej bitke pri Blatnom Potoku 21. mája 1458.

Na čele bratríkov stáli okrem Petra Aksamita hajtmani Talafús, Valgata a Udrecký. Krvavá bitka stála život šesťsto bratríkov, medzi nimi aj Aksamita. S malou skupinou sa zachránil len Talafús a Udrecký. Chýbal im však hlavný kapitán.

Bratríckemu hnutiu odzvonilo. Pokúsili sa ešte zorganizovať tábor vo Veľkých Kostoľanoch pri Trnave, ale Korvín aj toto stredisko obliehal a 30. januára 1467 rozvrátil. Vodcov dal povešať, ženy s deťmi šli do žalárov, mnoho z nich neskôr utopili v Dunaji.

Radových vojakov však, ako toľkokrát predtým, využili inde. Ako žoldnieri vytvorili jadro neskoršieho slávneho uhorského Čierneho pluku. Po bratríkoch a Aksamitovi zostali povesti a legendy. Ľud na Spiši pomenoval po ňom horu a pri nej jaskyňu Aksamitka, kde sa vraj bratrícky hajtman rád zdržiaval. Dodnes nesie jeho meno.

Vianočné tipy na darček