1927 Pionier: Niekdajší návštevníci „Fürdőházu“ by zrejme zostali v nemom úžase.

Boli pýchou Slovenska. Dnes sú z nich ruiny

Bolo to v roku 1899, keď sa Gelničania rozhodli, že kúsok nad mestom si dajú postaviť kúpele. Hoci by sa dali využiť ako úžasné lákadlo pre turistov, dnes len chátrajú.

Rok 1927. Dve dámy, obe, samozrejme, s klobúčikom a v topánkach na podpätkoch, stoja pri živom plote a jedna z nich drží na rukách dieťa. Za nimi vidno inú skupinku ľudí, pánov s cigarami v ústach, dámu s paličkou... Na prvý pohľad honosná spoločnosť, dnes by sme povedali smotánka. A za ňou pôvabný malý kúpeľný pavilón.

Rok 2017. Celebrity zmizli spolu so živým plotom. Zostal iba obrubník stratený v machu pri ceste zarastenej burinou. Zdá sa, že kúpeľný dom, ktorého spanilý názov v maďarčine Fürdőház sa za socializmu zmenil na Pionier, čas veľmi nepoznačil, len nesmiete podísť bližšie. Uvideli by ste, čo nechcete, a prečítali si, čo nepochopíte: „Objekt určený pre deti a mládež. Nezdržujte sa v objekte.“ A to je Pionier z toho, čo zostalo zo slávnych gelnických Thurzových kúpeľov, na tom rozhodne najlepšie.

Storočný developérsky projekt

„Práve tu som pred sedemnástimi rokmi oslavoval svoje 25. narodeniny,“ spomína Milo Janáč z oddelenia kultúry mesta Gelnica. „Objekt prenajímali približne do roku 2005 ako chatu. Uprostred bola spoločenská miestnosť, dole sauna a bar. Barman nám nosil nápoje priamo do sauny.“ Jeho rozprávanie preruší skupinka mladých ľudí z Košíc, ktorí sa na kúpele prišli pozrieť ako na „čiernu dieru“. Zaujal ich článok na internete, nie je to prvé takéto miesto, ktoré navštívili, a pochvaľujú si. Čierna diera splnila ich čierne očakávania. Dobré časy sa skončili.

Práchnivejúce drevo: Z niekdajších konštrukčných drevených prvkov výstavnej budovy Praha zostalo iba toto.
Práchnivejúce drevo: Z niekdajších konštrukčných drevených prvkov výstavnej budovy Praha zostalo iba toto.
Viktor Malý

Bolo to v roku 1899, keď sa Gelničania rozhodli, že kúsok nad mestom si dajú postaviť kúpele. Založili akciovú spoločnosť a do príchodu prvých hostí v roku 1903 vyrástlo na brehu jazera šesť kúpeľných domov. „Dnes by sme to nazvali developérsky projekt. Mali úžasné jazero, tajch, ktorý im zostal ako spomienka na banskú slávu mesta, kúpili ho a okolo stavali,“ rozpráva architekt Igor Cziel. Tri objekty projektoval Gedeon Majunke, muž, ktorého označujú za architekta Vysokých Tatier. Jeho hrazdené domy si jednoducho nemôžete pomýliť. A vilu Budapešť, ktorá ľahla popolom už dávno, architekt Anton Müller, ktorý ako prvý v Tatrách začal stavať to, čomu dnes hovoríme „švajčiarsky štýl“. Takže, v strede jazero, na ktorom sa panstvo člnkovalo, aby si posilnilo svalstvo, dokola liečebné pavilóny, kde si mohlo užiť kúpele s prísadou voňavej živice. Na to slúžil liečebný dom Praha.

Na zemi zvyšky pásky Vstup zakázaný. Strecha v ťahu. „Ešte v roku 2008 sa v tejto budove stretli turisti. O štyri roky však vietor strhol strechu, vtedy ju provizórne prekryli,“ hovorí Milo Janáč. Dnes z nej visia kusy čohosi nedefinovateľného, krov obnažený. Zadné dvere otvorené a za nimi obraz, aký sa v tejto krajine človeku v historických pamiatkach ponúka často - spúšť. „Vietor len dokončil skazu, ktorá sa začala za socializmu. Hrazdené prvky stavby zamurovali, v zadnej časti pribudla časť steny zo sklených tehál,“ dodáva architekt Cziel. No a práve za tými sklenými tehlami sa preborilo celé schodisko, čo viedlo na poschodie. Čierna diera ako vyšitá. Na brehu jazera s priezračnou vodou.

„Tu som sa naučil plávať,“ hovorí Milo Janáč. „A z tejto borovice som skákal z lana do vody.“ V pamäti sa mu vynárajú staré obrazy, keď zrazu vykríkne: „Preboha, kde sú? Ešte v lete tu boli stoly a lavičky!“ Zostala iba výstražná ceduľa, že sa kúpete na vlastné riziko: „… pani na vlastnú zodpovednosť.“ Milo Janáč nás poučí, že slovo pani je v rómčine - voda.

Liečebný dom Praha: Gedeon Majunke sa musí obracať v hrobe. Čo nezničili za socializmu, dokončil nezáujem nového majiteľa.
Liečebný dom Praha: Gedeon Majunke sa musí obracať v hrobe. Čo nezničili za socializmu, dokončil nezáujem nového majiteľa.
Archív

„Ten z Lučenca, ten Maďar“

Najskôr maďarská smotánka najmä z Budapešti a Debrecína, cez vojnu Hitlerjungend a po vojne - socialistická mládež. Pioniersky tábor, škola v prírode, lyžiarske výcviky. „V osemdesiatych rokoch som tam štrnásť rokov pracovala, varila aj upratovala, jednoducho - dievča pre všetko. Okrem našich detí do Thurzových kúpeľov chodievali deti z Ruska a okolitých socialistických štátov,“ rozpráva Eva Lukáčová. „Vedúci žili v Pionieri, v najkrajšom pavilóne, pionieri v ostatných. A občas sa tlačili aj tam, kde nemali čo hľadať, neraz sme chytili chlapcov, ako sa derú do dievčenských izieb. Veru, tie kúpele musia všeličo pamätať.“ Aj to, ako ju v kostýme deda Mráza ťahali po areáli na saniach. „Bolo tam krásne, ale dnes tam radšej nejdem, lebo by som plakala. A to nebolo nedele, aby sme celá rodina nešli k jazeru, kúpať sa, opekať, porozprávať sa s ostatnými Gelničanmi pri altánkoch, čo sme si sami postavili. Veď tam vždy boli takmer všetci! Keby sa robila zbierka na obnovu kúpeľov, poviem vám, aj stovku z dôchodku by som dala! Ale kúpil to ten z Lučenca a odvtedy to ide dole vodou.“

Ten z Lučenca. Alebo - „ten Maďar“, ako mu Gelničania hovoria bez štipky úcty. V roku 2008 areál kúpeľov predal Košický samosprávny kraj Slovákovi žijúcemu v Rakúsku Jaroslavovi Čipčalovi za 170-tisíc eur. „To bola najväčšia chyba,“ hovorí Stanislav Marcinek, Gelničan, ktorého obaja rodičia boli učitelia a viedli v kúpeľoch pionierske tábory. „Ako dieťa som tam chodieval stále a keď som vyrástol, sám som robil pionierskeho vedúceho. Krásna príroda, pokoj, čistá voda na kúpanie. Pýcha Gelničanov,“spomína a jeho brat Juraj dodá iba dve slová: „Genius loci.“ Duch, atmosféra miesta, ktorú Gelničania milovali. „Bývalé vedenie mesta by tie kúpele dostalo aj za málo peňazí, ale odmietlo to. Vtedy sme s bratom uvažovali, že ich kúpime, ale rekonštrukcia by bola veľmi nákladná.“ Nekúpili. „Keď prišiel nový majiteľ, najskôr zaplatil pár chlapov, ktorí odpílili zábradlia okolo jazera a odniesli do zberu. Povedal som si - toto bude také podnikanie po slovensky, a nemýlil som sa. Za celé roky nový majiteľ neurobil a nerobí s areálom vlastne nič.“

Interiér: Verili by ste, že ešte v roku 2008 sa v pavilóne Praha stretli turisti?
Interiér: Verili by ste, že ešte v roku 2008 sa v pavilóne Praha stretli turisti?
Viktor Malý

Štvorročná hra na skrývačku

„Som najmladší primátor na Slovensku,“hovorí tridsaťročný Dušan Tomaško, pre ktorého najväčšou skúškou vo funkcii určite boli práve Thurzove kúpele. „Mali sme lyžiarsky vlek, funkčnú nemocnicu s poliklinikou, mestské kultúrne stredisko, mali sme Thurzove kúpele,“ vymenúva, o čo všetko mesto prišlo. „Ale hrabať sa v minulosti a plakať nám isto nepomôže. Rozhodol som sa urobiť za všetkým hrubú čiaru a začať nanovo. Majstrovstvá sveta v endure, Stretnutie banských miest a obcí Slovenska...“

Prvé, čo urobil, keď nastúpil v roku 2014 do funkcie, bolo, že sa telefonicky spojil s novým majiteľom Thurzových kúpeľov a dohovorili sa, že sa stretnú. „Dodnes som ho nevidel,“konštatuje. Keď mu volali, číslo nefungovalo. S novinármi sa vybral k správcovi objektu, zavolali majiteľovi. Niekto sa ozval a zložil. Nakoniec vyzval majiteľa cez médiá, aby s mestom spolupracoval. Namiesto neho sa mu však ozval právnik rakúskeho podnikateľa, u ktorého „ten z Lučenca“ pracoval, že jeho klienta podviedol. Nahovoril ho, aby Thurzove kúpele kúpil, vzal peniaze, ale napísal ich na seba. „Chcel by som aspoň vedieť, aký má s tými kúpeľmi zámer a či vôbec nejaký má. Napokon, nikto ho tu už dlho nevidel, ale dane za nehnuteľnosť, tie platí. Na účet nám naskočili posledný deň ich splatnosti.“

Nakoniec dodá, že nedávno písal na rakúske veľvyslanectvo, že by sa chcel stretnúť s tým rakúskym podnikateľom a čaká na odpoveď. Kam sa podel „ten Maďar“ z Lučenca? Žije? Bol to len biely kôň? Nám správca tvrdil, že do areálu chodieva. Naozaj?

„Keby sa dalo, radi by sme tie kúpele odkúpili do vlastníctva mesta. Šiel by som do toho, aj keď viem, že by to nebolo ľahké. Ku kúpeľom má v meste vzťah každý. Ja som tam napríklad hral na majstrovstvách Slovenska v šachu do osemnásť rokov. Starší ľudia majú k Thurzovým kúpeľom ešte hlbší vzťah, škrie ich, keď ich vidia takto chátrať. Viem si predstaviť, že by sme tam vybudovali kúpalisko, dom seniorov, ubytovacie kapacity, a viem, že by ľudia ochotne pomohli. Je to jednoducho gelnická srdcovka.“

Genius loci

Duch starých kúpeľov. Kedysi honosný, dnes žobrácky. „Iba jeden z pavilónov, Pionier, vyhlásili za kultúrnu pamiatku. Tie ostatné boli už príliš zničené. Ale nepozerajte sa na to iba ako na pamiatky. Pre celý tento región majú inú hodnotu, spoločenskú, a tá je nevyčísliteľná,“ konštatuje architekt Igor Cziel. A vy si spomeniete na slová Evy Lukáčovej - „Aj stovku z dôchodku by som dala!“ A to už je v Gelnici, o ktorej sa hovorí ako o hladovej doline, naozaj slovo do bitky.

Vianočné tipy na darček