Netradičný rozprávkový dom hýri všetkými farbami.

Bránka z konárov a stôl bez nôh: Domček na kopaniciach láka zvedavcov

Na myjavských kopaniciach vyrástol farebný dom plný fantázie. Na mieru si ho vyrobil amatérsky umelec z Trnavy.

Podivnú skriňu jedna motorkárka nazvala domčekom pre veveričku v starom dube, iný návštevník prirovnal plastiku Viliama Wachsmutha k tunelu na druhý svet.

„Vytváram svoj dom ako strom. Niečo ako strom poznania, o ktorom v rôznych obmenách hovoria viaceré kultúry,“ objasňuje amatérsky umelec. Jeho rozprávkový dom sa na myjavských kopaniciach stal vyhľadávanou raritou.

Devätnásťročná snaha

Miesto pri starej stodole vo Švancarovej doline, miestnej časti Jablonky, navštevoval už takmer pred dvadsiatimi rokmi. „Sedával som na lúke a večer počúval vyhrávať cvrčky,“ spomína Viliam Wachsmuth. Keď sa rozhodol pozemok so stodolou kúpiť, netušil, koľko peripetií ho čaká. Ani kartárka, ktorú v tejto súvislosti navštívil, mu nedávala veľké nádeje.

Nevzdal sa. Tri roky sa usiloval o kúpu, potom dlhé roky o stavebné povolenie. Z pozemku, kde si ľudia spravili smetisko, poodvážal tony odpadu a pustil sa do svojho veľdiela. „Splnil som si sen,“ hovorí s nadšením v hlase. „Som Trnavčan, na svoje rodné mesto nedám dopustiť, ale nemôžem tam bývať, lebo tam nie sú kopce,“ dodá.

V náručí myjavských kopaníc našiel sám seba. A kus seba ponúka aj návštevníkom rozprávkového domu, ktorý je tak trochu pánubohu za chrbtom, ale rozhodne ho okoloidúci neprehliadnu. Stačí sa dotknúť bránky zhotovenej z konárov a už sa rozcengá zvonček. Signál pre tvorcu rozprávkovej krásy, ktorý každého ochotne prevedie svojím svetom fantázie.

Nenohatý stôl

„Mám rád asymetrické veci a toto kreslo je presne také,“ hovorí. Rozhliadame sa a ťažko hľadáme slová opisujúce to, čo vidíme. Niečo zo sveta koralov, jaskyne a zároveň z tajomného podzemia prerasteného koreňmi stromov. „Tvary, aké som vytvoril, teraz nachádzam všade okolo seba. Má ich aj pes a mačka v uchu, všimnite si to niekedy,“ upozorní.

„Tu je skrinka na topánky,“ náš hostiteľ otvorí dvere v tajomnej členitej stene. „Mám veľmi rád český výraz - a pak vypadli ze skříne kostlivci… Z mojej skrine nevypadnú, lebo sem chodia aj malé deti, takže tu nemôžem mať takéto horory.“

Viliam Wachsmuth vezme do rúk zvláštne rozvetvený konár. Keď sa raz vybral do lesa na prechádzku, tušil, že niečo zaujímavé objaví. „Nie je to obyčajná palica. Pozrite, tu je hlavička, oko, nos, pusinka,“ ukazuje na drobné výčnelky a pokračuje.

„S malými deťmi hádame, aké zvieratko visí na tej palici - má to ušká, hlavičku, ramienko, visí to dolu hlavou, krídelká pri tele... Áno, je to netopier,“ prikývne, keď jedna z návštevníčok vysloví správnu odpoveď.

O chvíľu už prechádza k stolu, ktorý akoby visel vo vzduchu. „Nemá nohy. Jedno dievčatko to milo komentovalo: Ujo, my máme doma tiež jeden stôl, ale nohatý,“ dodá a položí naň abstraktnú drevorezbu. „Ľudia majú potrebu chytiť si ju do rúk. Netvrdím, že tu liečim, ale dokáže napríklad odstrániť bolesť hlavy, teda aspoň to som zistil,“ naráža na to, že tajomný kus dreva možno vyžaruje zvláštnu energiu. „Vyrábal som to tak, ako som cítil. Tri mesiace som sa s tým hral,“ prizná.

Tvorenie lyžicou

V rozprávkovom dome nie je len stôl a kreslá bizarných tvarov, ale aj kuchyňa s barovým pultom. Pozornosť pútajú bledé členité steny a zábradlie s výbežkami.

Oblé prelínajúce sa tvary zhotovil z iporu, teda pórobetónových kvádrov, do ktorých na hrubo pílkami vyrezal požadované tvary. „Antikorovou lyžicou som to ešte vyškraboval. Bolia z toho prsty, ale ide to,“ hovorí. „Potom som na to hliníkovou polievkovou lyžicou nahadzoval cementovú maltu. Touto kuchynskou pomôckou sa dá výborne tvarovať,“ tvrdí amatérsky umelec, ktorý inšpiráciu na zvláštne výčnelky najprv nachádzal v paroží.

Tie obdivuje od detstva. „O prvé parohy som sa pokúsil ako deväťročný. Vtedy však musel za mňa do konára sekať otec, ja som mu len prstom ukazoval kam. Urobil som veľa pokusov, kým som ako dvadsaťtriročný vytvoril prvé dokonalé parožie. Bol som s ním i na poľovníckych výstavách.“

V Nemecku vyhral aj jednu stávku, keď mu nechceli veriť, že urobí dokonalé parohy, ktoré od pravých na prvý pohľad nikto nerozozná. Viliam Wachsmuth však zašiel ešte ďalej a začal z poľovníckych trofejí vyrábať vlastné. „Keď sa vo svete objavil rekord, ulovený štyridsatorák, tak som zhotovil z tridsaťosmoráka štyridsaťdvojáka. Predsa nebudeme zaostávať,“ usmeje sa.

Aj steny rozprávkového domu sú vyzdobené trofejami. Pravými, prípadne s dorobenými výčnelkami. Náš spoločník však vytiahne aj lebku s parohmi, ktoré sú celé jeho dielom. Dokonalým.

Podcenená atrakcia

Každý si pri prehliadke rozprávkového domu Viliama Wachsmutha nájde to svoje. „Tento rok sem zavítali návštevníci z Texasu, z Kalifornie, z Mexika aj z Floridy. Niektorí ma prirovnávajú k svetovým architektom,“ usmeje sa.

Vzápätí však posmutnie. Napriek tomu, že jeho rozkvitnutý dom je prístupný verejnosti a stal sa najvyhľadávanejšou atrakciou v šírom okolí, nedočkal sa žiadnych dotácií a pomoci. Chudobný amatérsky umelec všetko financuje z vlastného. Tešiť sa môže len z pár drobných, ktoré vyberie na vstupnom.

„Aj značku, ktorá by ľudí ku mne nasmerovala, mi zamietli. Vraj nie som turistický cieľ,“ nechápavo krúti hlavou. Jediné, čo na rozprávkový dom upozorní, je nápis na búdke pri hlavnej ceste.

„Bez toho by som bol stratený, nikto by ma tu nenašiel, ešteže mi to starostka povolila,“ dodá. „A prečo to všetko robím? Jednoducho mám rád nové pohľady a zážitky. Nerád kráčam po vyšliapanej ceste.“


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní