Brutálne, no spravodlivé: Násilie v našich rozprávkach má svoj účel

Odťaté údy, varenie umrlčej lebky, kanibalské pojedanie vlastných detí. Sú slovenské rozprávky naozaj brutálne? Je ich otcom Dobšinský? A ako zneli v pôvodnej podobe?

Dievka sa zľakla a skryla sa za pec do kúta. Tu Laktibrada dvere vylámal a stal si naprostred chyže a zase tak kričal. Potom ju chytil a z kože ju vytriasol. Mäso z kostí poobhrýzal a kožu zavesil na dvere. Potom vzal hlavu a gamby z úst odrezal; že sa len tak zuby vyškierali. Vybil jednu šibu na obloku a tam zastrčil tú hlavu...

Už zďaleka videl na sklenenom vrchu veľký oheň blčať a okolo neho dvanásť divných ľudí sedieť. A jeden z dvanástich pochytil milého boháča, trhal ho nemilosrdne a podal ho druhému; druhý ho ešte horšie ponamietal a hodil ho tretiemu a tak rad-radom až do posledného a posledný, keď ho dobre potrhal, ponamietal, hodil ho tomu starému človekovi.

Tento ho schytil, mäso z neho driapal a jedol a bezbožný boháč kričal…

Spravodlivé

Podobné scény nie sú v slovenských rozprávkach nič výnimočné. Na súčasníkov pôsobia natoľko temne, že ich nazývajú „hororozprávkami“. Ba niektorí rodičia i učitelia ich vraj preto nechcú čítať deťom. Sú naozaj naše rozprávky také krvilačné a brutálne?

Literárna vedkyňa Jana Pácalová z Ústavu slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied sa venuje slovenským rozprávkam profesionálne a s týmto názorom nesúhlasí: „Nerozumiem tomu. V slovenských rozprávkach sa, samozrejme, vyskytujú aj ‚tvrdšie‘ pasáže, ale nikdy nie sú samoúčelné. Vždy v nich ide o exemplárne potrestanie zla a víťazstvo dobra.“

Odborníčka zároveň upozorňuje na základný omyl - rozprávky pôvodne neboli určené pre deti, ale, naopak, na zábavu dospelých. Preto v nich figurujú veci zo sveta dospelých.

Vždy sme relaxovali pri podobných príbehoch - dnes sa zmenilo len médium. Jedinú výnimku tvorili zvieracie rozprávky ako Mechúrik-Koščúrik, ktoré náležali deťom, vždy však boli v menšine. Drvivú väčšinu rozprávok tvorili čarovné, ale i anekdotické, žartovné, šteklivé i strašidelné príbehy a povery.

Zmena nastala v dvadsiatom storočí, keď sa na slovenské rozprávky „vrhla“ generácia detí a zakrátko proti ich údajnej surovosti a brutalite brojili pedagógovia.

„Bolo to krížové ťaženie. Antikampaň pochádzala z mravoučných kruhov, ktoré si vždy hľadajú cestičky, ako ovplyvňovať výchovu detí prostredníctvom ‚vhodného‘ čítania,“ hovorí Jana Pácalová.

Nemôže sa teda stať, že deťom z nich nebodaj zostanú celoživotné traumy? „Sama mám dieťa, od dvoch rokov ich počúva a rozumie im. Je to absurdné, zvlášť, keď si uvedomíte, čo dnes môžu vidieť a počuť deti v televízii, na internete a v rôznych virtuálnych svetoch.

V rozprávkach sú tresty za previnenie prísne, z nášho pohľadu naozaj brutálne, ale majú svoju logiku a hlavne - nie sú samoúčelné. Ak Laktibrada vytriasol dievča z kože a ohrýzol jej kosti, neurobil to pre zábavu, ale podľa základného princípu absolútnej spravodlivosti, ktorá dobrému dievčaťu prinesie truhlicu peňazí a zlému smrť.

V nejednom prípade potrestanie až príliš nápadne pripomína apokalyptické vízie, pekelné hrôzy a utrpenia, avšak rozprávková logika absolútnej spravodlivosti je veľmi jednoduchá a vo svojej podstate čistá a optimistická, hoci to v súčasnej kultúre širokých lakťov nie je natoľko očividné, ako bolo pre človeka v minulosti.“

V rozprávkach totiž, na rozdiel od nášho sveta, vždy napokon zavládne spravodlivosť.

Čítajte viac:

Bude to ešte Maja? Rozprávková včielka sa vracia štíhla a s iným hlasom

Otec rozprávky?

„Stará kázala Hanke doniesť umrlčiu hlavu a variť v kotle. Hlava sadla ako kus olova na dno kotla, ale keď ju prihrialo, vždy vyššie vystupovala a keď v kotle zovrelo, zastala hlava navrchu, rozďavila ústa...

Hanka ďalej podkladá pod kotol, oheň blnkotá, voda frfloce a umrlčia hlava znovu dvíha sa hore, vypláva až navrch, rozďaví kostnaté ústa a zavolá strašne - ‚Už je tu, už je tu, už je tu!‘ Vtom zabúcha aj milý na dvere a volá…“

Takmer si vieme predstaviť staručkého dedinského rozprávača, ktorý v chalupe pri peci rozpráva dávnym nárečím, za oknom do noci sviští metelica a všetci navôkol načúvajú so zatajeným dychom. Znejú tajomné príbehy o strašidelných tvoroch, ježibabách a spanilých princeznách. Aká však bola realita?

„Väčšina ľudí dnes automaticky pripisuje slovenské rozprávky folkloristovi Pavlovi Dobšinskému. Ale bez toho, že by sme zmenšovali zásluhy Dobšinského, je jedným z mýtov, že ľudová rozprávka rovná sa Dobšinského rozprávka,“ podotýka Jana Pácalová. „Dobšinský nebol prvý ani jediný, kto sa o ne zaslúžil,“ dodáva.

Rozprávky a či povesti, ako ich vtedy volali, zbierali a zapisovali mnohí nadšenci, ktorých mená dávno zapadli prachom, i známe osobnosti našej histórie.

Popri Dobšinskom to bol intelektuál August Horislav Škultéty, ktorý spolu s ním vydal zbierku Slovenských povestí, avšak neprávom zostal v tieni Dobšinského. Už pred nimi zaznamenal niekoľko rozprávok Ján Kollár vo svojich Národných spievankách z roku 1834. Bolo to prvý raz, čo sa slovenské rozprávky zjavili v knihe.

Rozprávky zapisovali aj básnici. Napríklad Ján Botto to dokázal tak majstrovsky, že vytvárajú dokonalú ilúziu o folklórnosti. Vôbec prvú knižku rozprávok vydal národovec Ján Francisci. Jeho Slovenské povesti vyšli v roku 1845, ešte pred kodifikáciou jazyka, a hoci z nich Dobšinský hojne čerpal, dnes je táto kniha takmer zabudnutá.

Veľké zásluhy má evanjelický kňaz Samuel Reuss, ktorý už v roku 1840 inicioval mladých romantikov, aby zapisovali rozprávky, a na jeho fare vo Veľkej Revúcej vznikli viaceré rukopisy. Veľa rozprávok zapísal aj Štefan Marko Daxner, Jonatán Dobroslav Čipka i Samo Ormis.

Čítajte viac:

Zo zákulisia Perinbaby: Jakubiska potrápila slávna Giulietta i pávy

Z úst ľudu?

„Ach, čuo mám robiť! Milího mi na vojňe zabili, a já bi ho preci rada mať. Poťešenja nemám, srdce ma bolí a svet sa mi zhnusil bez ňeho. Už som sa modlila, abi ma pán Boh ta zau, ale ňič. Žďi mi je milího tvár pred očima, a preci ho ňemám. Či bi ste mi ho dák ňevivolali z hrobu?“

Takto dojemne sa začína rozprávka o mŕtvom frajerovi, ktorého umrlčiu hlavu napokon Hanka z nešťastnej lásky vykope na cintoríne. Podľa Jany Pácalovej poznáme asi deväťsto základných textov od vyše polstovky zapisovateľov, z ktorých vychádzajú dnešné rozprávky.

Málo známy je fakt, že o slovenské rozprávky sa zaslúžila aj česká spisovateľka Božena Němcová. Pri jej návštevách Horného Uhorska ju zaujal reálny folklór a práve vďaka Němcovej máme viaceré naše najznámejšie rozprávky. O dvanástich mesiačikoch jej porozprávala akási slúžka Marka z Trenčianskej, Soľ nad zlato jej zas rozpovedala slúžka v Sliači.

„Tieto rozprávky slovenskí zberatelia vôbec nezapísali, čo znamená, že nebyť Němcovej, asi by sme ich nepoznali,“ usmieva sa Jana Pácalová.

„V škole panie učiteľky rozprávajú deťom romantický príbeh o tom, ako osvietení Slováci chodili medzi prostý ľud, počúvali rozprávky, zapisovali ich a my ich dnes čítame a veríme tomu, že sú zaručene ľudové. Ibaže práve táto predstava je rozprávkou a pravdy je na nej za mak,“ upozorňuje.

Kým takýmto spôsobom zapisovala rozprávky na Slovensku Němcová, naši romantici ich často písali podľa toho, ako si ich pamätali z detstva. Francisci v korešpondencii priznáva, že by chcel ísť medzi ľudí a počúvať, ako rozprávajú rozprávky, z dôvodu vyťaženosti však musí pracovať od stola.

Zápis ústnej tradície začal byť typický až ku koncu devätnásteho storočia, to však už medzi ľuďmi kolovali štylizované rozprávky z kníh našich romantikov. Bol to bumerangový efekt - rozprávky sa kontaminovali literárnymi zdrojmi a dnes už ani vedci nedokážu určiť, kde je autenticita a kde napodobenina.

Máme vôbec šancu zistiť, ako zneli rozprávky, ktoré počúval napríklad malý Juro Jánošík? „Vždy vysvetľujem, že je omyl, ak sa hovorí o slovenských ľudových rozprávkach. Tieto rozprávky nie sú ľudové už preto, že sú zapísané, upravené a vydané,“ vysvetľuje Jana Pácalová.

Na rozdiel od rozprávky v knižke, vo folklórnom prostredí podľa nej neexistuje rozprávka ako ucelený, konkrétny text. „Jedna rozprávka môže mať teoreticky tisíc rôznych podôb. Tú istú rozprávku jeden rozprávač môže povedať vždy inak, závisí to od neho, jeho talentu, motivácie, konkrétnej nálady,“ dopĺňa.

Literárna vedkyňa podotýka, že naši obrodenci zbierali rozprávky z iných pohnútok než to dnes chápeme my. „Nešlo im o autentický folklór. V tých časoch bolo niečo také ako folkloristický zber v plienkach, nedisponovali nielen potrebnou technikou, ale ani si nekládli taký cieľ.

V rozprávkových príbehoch zdôrazňovali ich estetický a mravný potenciál, dokazovali nimi, že sme národ s vlastnou kultúrou, projektovali do nich svoje vízie, a teda to, čo dnes čítame, nie je ľudová rozprávka, ale ich romantická predstava o tom, ako má ľudová rozprávka vyzerať.“

V čase národného obrodenia videli romantici v rozprávkach aj dobovo aktuálne metafory. Jana Pácalová uvádza príklad: „Rozprávka o Popolvárovi, najmladšom kráľovskom synovi, ktorému sa každý vysmieval, no on sa napokon stal najväčším na svete, bola vnímaná ako prísľub, že rovnaký osud má aj konštituujúci sa slovenský národ, ktorý raz bude rovnako oslávený.“

Kuriózne

Najstaršiu podobu rozprávok odhaľuje pátranie v pôvodných rukopisoch. Zažltnuté kódexy s atramentovým písmom z roku 1843 zachytávajú najstaršiu podobu rozprávkovej látky a skrývajú mnohé zaujímavosti. Jana Pácalová v nich narazila na viaceré dosiaľ neznáme a nepublikované texty.

Vzácne doklady ukazujú aj vyškrtnuté miesta v rukopisoch, keď autorom, takpovediac, uletela ruka. Podobne ako „nevhodné“ pasáže, ktoré sa nedostali do kníh. Isteže, ani medzi stovkami zápisov nie sú rozprávky ako Červená čiapočka či Perinbaba. Nikdy to totiž neboli pôvodné slovenské rozprávky - pochádzajú z nemeckého prostredia.

Ba aj známa Snehulienka je len exportom z cudziny. Literárna vedkyňa doteraz našla len jediný jej zápis, aj to vo veľmi kurióznej podobe. Namiesto siedmich trpaslíkov totiž v rozprávke vystupujú dvanásti zbojníci. Tí žijú v chalúpke a novú gazdinku si obľúbia natoľko, že keď ju zavraždí zlá striga, pochovajú ju v sklenenej rakve - a od žiaľu sa nad hrobom všetci rovno postrieľajú a popadajú za ňou.

Nečudo, že až do dnešných dní nebola publikovaná. Dnešné rozprávky tvoria vlastne kánon, aký im vtlačili až prví zapisovatelia a upravovatelia v devätnástom storočí. Dnes majú kanonizovanú úvodnú i záverečnú formulku, ale aj klišé.

V rukopisoch sa nachádzajú didaktické pasáže, králi sú dobrí a bylinkárky sú strigy. Nechýba ani antisemitizmus, ktorý si naši národovci osvojili s nemeckým romantizmom a nacionalizmom. Ibaže vždy majú svoju jedinečnú poetiku, pôvab a bezprostrednosť.

Aj erotika

V rukopisoch nechýbajú ani pikantérie. Napokon, tie boli v rozprávaní ľudu vždy a erotika, drsné žarty či vulgarizmy patrili aj do rozprávok. Dokazujú to napríklad slovanské rozprávky, ktoré v devätnástom storočí zozbieral osvietenský ruský literát Alexandr Nikolajevič Afanasiev a dlhé desaťročia čakali na oficiálne vydanie práve preto, lebo rúcali mýtus „typických“ rozprávok.

„Do zápisov slovenských rozprávok sa takéto texty nedostali nielen preto, že medzi zapisovateľmi boli predovšetkým kňazi, ale najmä preto, lebo naši národovci chceli rozprávkami dokázať kultúrnu vyspelosť národa. Rozprávky preto už pri prvom zápise prechádzali cez filter zapisovačov, hoci erotickosť a vulgárnosť boli vždy organickou súčasťou folklóru,“ hovorí akademička.

V rozprávke Tri píšťalky napríklad brat so sestrou blúdia hustým čiernym lesom a nenarazia na nikoho iného než na bandu lupičov. Ich kapitán rozhodne, že kým z chlapčaťa spravia zbojníka, dievča čaká iný osud: bude im robiť kuchárku a keď trochu vyrastie, automaticky sa kvalifikuje na kapitánovu frajerku.

Unikátna je erotická pasáž v ďalšej doteraz nezverejnenej rozprávke Lampa. V príbehu si čižmársky učeň Ondrej od čarovnej lampy vyprosí: „Zaňesieš ma do zeleňiho hája, na takuo mesto, zkteriho bisom sa mohou ďíwať na kúpajúcú sa kňažnú.“

Nasleduje erotikou nabitá pasáž, ktorá bola v prudérnom devätnástom storočí skutočnou raritou: „Wtom zarihocú koňe a zahrkocú koče, a krásná kňažná wistúpi znadherňiho woza abi sa kúpala...

Wháju panuje ticho ako whrobe, ľen cerstwie ribki tu i tu pľasknú chwosťikami na krištálowie wlnki kňažňiňej kúpeli - Ondrej sotva díchau hľadiac na spaňilú jej postawu, srdco mu silňe trepalo a mocňá hruď sa wlňila ako pobúrená rieka.“

Zmyselná scéna sa tým však ani zďaleka nekončí: „Kňažňá sa poobzerá do okolu a načúwá pozorňe - wšecko ticho, ňevidno ani ducha. I zhoďí zhrdla drahí zlatom wišíwaní ručňík, a spaňiluo hrdlo sa zabelie ako nowonapadli sňeh - rozpustí prsa - dookola sa ešťe ráz poobzerá akobi wizrieť chcela ukritiho opowážliwca - a zhodí ťelo krijúci šat - W sladkom witržeňú sa ďíwau Ondrej, na spaňilí twor ženskí, a wsrdcu jeho sa zbuďila láska k dceri kráľowskej.

Každou jeho žilou potriasala náružiwost, že sotwa zdržau na tajnom mieste. Čistie, striebornie wlnki sa prituľowali kňej, akobi sa uchádzali o prízeň spaňilej paňi, a ona jich príwetiwe brala do útlej ruki, a mila bieluo ťelo.“

Úspešné?

Ďalším mýtom je aj čitateľský úspech rozprávok. Niežeby ho nemali už vyše storočia, ako to dokazujú stále nové vydania. Ibaže zďaleka neprišiel ihneď. Slovenská spoločnosť nemala veľmi pochopenie pre kultúrne snahy našich buditeľov. Podobne ako sa Národné noviny borili s nezáujmom čitateľov, zápasili s ním tiež slovenské rozprávky.

Prvá kniha rozprávok, Francisciho zbierka, sa vôbec nepredávala, preto knižniciam, školám a spolkom núkal výtlačok zdarma. Napriek tomu sa náklad neminul. Aj ďalšia rozprávková kniha si sťažka nachádzala cestu k záujemcom - Dobšinský so Škultétym museli agitovať za predaj a distribúciu Slovenských povestí.

A napokon Prostonárodné slovenské povesti dokonca Dobšinský musel vydať na vlastné náklady. Pre nedostatočný rozpočet sa ich vydávanie oneskorovalo. Navyše sa čakalo aj preto, že tlačiar nemal špecifické slovenské litery ako ľ či ô.

Inému riziku čelia rozprávky v súčasnosti. A máme k nim vlastne znova macošský vzťah ako kedysi. Podľa Jany Pácalovej „sa dnes vydávajú také poprepisované a okresané, že s pôvodnými vydaniami nemajú takmer nič spoločné. Teda až na ‚obchodnú‘ značku, ktorou je meno Pavla Dobšinského“.

„Popri tom Škultéty, Francisci, Reuss, Čipka, Botto a mnohí ďalší upadli do zabudnutia rovnako ako jedinečná krása ich rozprávok.“ A ten, kto by chcel siahnuť po pôvodnej kvalite miesto nespočetných adaptácií a bizarných karikatúr, nemá šancu - už niekoľko rokov ich v kníhkupectvách nedostať.

Vianočné tipy na darček