Istanbul: V minulosti Carihrad, Byzantínci ho volali Konštantínopol.

Carihrad v troskách: Najbohatšie stredoveké mesto nepodľahlo nepriateľovi, ale bratom

Carihrad, hlavné mesto Byzantskej ríše, mal vo svojich dlhých dejinách šťastné i nešťastné obdobia. Šťastné vtedy, keď sa vypracoval na hlavné mesto európskej vzdelanosti a kultúry.

Asi sa málo odlišujeme od zvierat - aj my sa navzájom požierame, aj my si vymedzujeme lovný revír a značkujeme hranice. Byzantská ríša rozširovala svoje územie v boji s Peržanmi, Germánmi, Hunmi, Avarmi, potom znova s Peržanmi, ale aj s Bulharmi, so seldžuckými Turkami, s Pečenehmi, so Slovanmi a najmä s Arabmi. Po vyše tisícročnom období existencie ríša dokonávala. Čakala už len na posledný úder.

Hynúce mesto

Carihrad, hlavné mesto Byzantskej ríše, mal vo svojich dlhých dejinách šťastné i nešťastné obdobia. Šťastné vtedy, keď sa vypracoval na hlavné mesto európskej vzdelanosti a kultúry. Stalo sa tak najmä v 11. storočí, keď prežíval veľkolepý návrat k antike a jej ideálom.

V 12. storočí bol Carihrad bohaté mesto s prepychovými palácmi, vilami, veľkým prístavom, bazármi plnými tovaru z celého sveta. Spolu s predmestiami mal asi milión obyvateľov. Zlé časy nastali Carihradu začiatkom 13. storočia.

Mesto, ktoré za deväť storočí nepodľahlo nijakému nepriateľovi, podľahlo - vlastným bratom. A tí bývajú krutejší. Štvrtá križiacka výprava vyslaná oslobodiť Svätú zem spod jarma pohanov sa do Palestíny ani nedostala. Prepadla a vyrabovala Carihrad. Dokonca dva razy. Druhý raz, v apríli 1204, plienila tri dni a korisť zaplnila tri kostoly. Len zlata a striebra bolo asi tristo ton.

Kronikár Niketas Choniates zaznamenal: „Nádherné mesto Konštantínovo, potecha a hrdosť všetkých, ležalo tu rozbité a zničené ohňom...“ Vyznávači rímskokatolíckeho náboženstva takmer celkom zvalili aj ríšu vyznávačov gréckokatolíckeho náboženstva. Jej podstatnú časť si rozdelili križiaci a Carihrad s okolím vytvoril Latinské cisárstvo.

Koncom 14. storočia bol Carihrad hynúcim mestom. Počet obyvateľstva klesol sotva na stotisíc, podľa iných prameňov len na polovičku z toho, z bohatých predmestí zostalo len niekoľko dediniek, zmizli parky. Mesto bolo plné zrúcanín.

Sultán sa chystá na útok

Volal sa Mehmed II. a spočiatku sa zdalo, že bude zmierlivý. Na rozdiel od svojich predchodcov, ktorí sa preslávili výbojmi. Mehmed pred vyslancami byzantského cisára Konštantína IX. dokonca slávnostne prisahal na Korán, že ponechá zvyšok Byzancie. No už zakrátko prikázal stavať na najužšom mieste Bosporu pevnosť, odkiaľ mohol ohrozovať mesto.

Cisár vyslal poslov, aby protestovali, sultán ich dal popraviť. Výsledok boja trpaslíka s obrom bol jasný. A na obzore nebol nikto, kto by pomohol. Anglicko a Francúzsko boli vyčerpané storočnou vojnou, Portugalsko a Kastília bojovali s moslimami na vlastnom území, nemeckého cisára Fridricha III. nepodporovali jeho feudáli. Alebo by predsa len niekto pomohol? Prečo sa neobrátiť na pápeža, na spolubrata vo viere?

Lenže Rím pokladal gréckokatolíkov za odštiepencov a pápež Mikuláš bezpodmienečne trval na zjednotení cirkvi. Na jeseň 1452 vyslal byzantský cisár posolstvo do Talianska s prosbou o pomoc.

Pápež vyhlásil: „Ak vy s vašimi šľachticmi a carihradským ľudom prijmete rozhodnutie o zjednotení, nájdete Nás a Našich ctihodných bratov, kardinálov rímskej ríše, vždy ochotných poskytnúť podporu vašej cti i vášmu cisárstvu.“

Zúfalí Byzantínci sa podrobili pápežovi. No pomoc ani zďaleka nebola taká, akú očakávali. Z Janova prišlo sedemsto dobre vycvičených žoldnierov, z ďalších krajín iba neveľké skupiny. Miestnych obrancov bolo dovedna ani nie päťtisíc vrátane mníchov.

Carihrad odoláva

Prichádzala jar 1453, keď začali umierať prví obrancovia mesta. Dňa 2. apríla sa pod hradbami objavil nepriateľský oddiel. Zaútočili naň a zahnali ho. No potom pribúdali ďalšie oddiely a obrancovia sa stiahli za hradby.

Vo štvrtok 5. apríla pritiahla celá turecká armáda na čele so sultánom. Bolo ich osemdesiattisíc až stotisíc. Mehmed poslal parlamentárov s odkazom, aby sa obrancovia vzdali. Sľuboval im zachovať životy i majetok. Vyhrážal sa, že v opačnom prípade vydá mesto vojsku na plienenie. Obrancovia odmietli vzdať sa.

Mohutné turecké delostrelectvo spustilo paľbu na hradby. Narobilo síce dosť veľa škody, no delá dokázali denne vystreliť sotva sedem kamenných gúľ. Obrancovia hradby vždy v noci opravili. Ani turecké loďstvo nebolo úspešné. Nepodarilo sa mu dobyť Zlatý roh. Sultán prikázal obsadiť pevnôstky mimo hradieb.

Zajatcov nechal na výstrahu naraziť na koly. V súboji loďstva boli úspešnejší obrancovia. Ich väčšie a vyššie galéry prinútili útočníkov na ústup. V noci 18. apríla podnikli Turci prvý väčší útok na hradby. Stratili niekoľko sto mužov, obrancovia ani jedného. V ďalších týždňoch Turci všelijako skúšali šťastie.

Zaútočili na lode, ktoré obrancom dovážali potraviny a zbrane. Neuspeli. Pokúšali sa vyhĺbiť pod hradbami tunel. Odhalili ich. Predvádzali aj demonštráciu sily - niekoľko ráz za veľkého bubnovania a trúbenia hnali takmer celé svoje loďstvo k reťazovej zábrane. Na útok sa však neodhodlali, netúžili po ďalšej námornej porážke.

Osud na vážkach

Dňa 23. mája sa do Carihradu vrátila loď, ktorú vyslali do západných krajín po pomoc. Priniesla správu, že nijaká nie je na ceste. Objavili sa aj všelijaké znamenia veštiace pohromu. Mesto napríklad zahalila hmla. Carihrad niečo také predsa takmer nepoznal. Nad Chrámom Božej múdrosti - Hagia Sofia - sa objavili akési záhadné svetlá.

Pri procesii spadla na zem najsvätejšia ikona Matky Božej a búrka rozohnala procesiu. Kolovali chýry, že prvým i posledným vládcom Carihradu budú Konštantínovia... Pochybnosti zavládli aj v nepriateľskom tábore. Boje trvali sedem týždňov a koniec nebol na obzore. Mehmed sa cez parlamentárov znova dožadoval, aby sa obrancovia vzdali. Znova odmietli. Odkázali, že radšej umrú.

Niektorí radcovia a velitelia odporúčali sultánovi odtiahnuť, iní nástojili na rozhodujúcom útoku. Mehmed prijal názor tých druhých a na 27. mája nariadil útok. V ten deň sa v Carihrade konala veľká procesia. Cisár Konštantín predniesol na nej reč a nabádal obrancov na statočnosť. Prítomní sľúbili, že obetujú svoj život za pravoslávie a Konštantínopol.

Potom sa v chráme Hagia Sofia konala omša. Na obrade sa zúčastnili zástupcovia takmer všetkých obyvateľov Carihradu, pravoslávnych i katolíkov, ktorých spojilo nešťastie. To bol možno jediný okamih v závere byzantskej histórie, keď bolo možné hovoriť o skutočnom zjednotení pravoslávnej a latinskej cirkvi.

Besnenie

Mehmed vrhol do posledného útoku všetky svoje sily. A všetko aj zničil. Nariadil, aby vojsko útočilo zo všetkých strán, a tak rozdrobilo preriedené šíky obrancov. No mesto naďalej odolávalo. Až sa Mehmedovi zdalo, že aj posledný útok je márny. Vtom však ťažko zranili jedného z veliteľov obrancov.

Niekoľkí vojaci ho odnášali a ďalší sa domnievali, že dostali príkaz na ústup. Na nechránené miesto sa vrhol cisár s hŕstkou obrancov. Neodolali presile. Konštantín sa navždy stratil v záplave prenikajúcich nepriateľov. Turci dobyli Carihrad 29. mája. Niekoľko dní v ňom plienili, znásilňovali, vraždili. Zavraždili každého, koho zastihli na ulici, mužov, ženy, deti.

Zráznymi uličkami údajne tiekli k Zlatému rohu potoky krvi. Potom si víťazi uvedomili, že zajatci im môžu priniesť väčší úžitok. Bohatú korisť našli v cisárskom a v ďalších palácoch, v kostoloch a kláštoroch, pálili knihy a ikony, vytrhávali z ich rámov drahokamy, rozsekávali mramor a mozaiku na stenách.

Niektoré chrámy ponechali. Napríklad Hagiu Sofiu, ktorá je dodnes ozdobou Istanbulu. Na troskách Carihradu vznikol Istanbul a na troskách Byzancie mocnela ďalšia ríša.

Turci niekoľko storočí ohrozovali Európu, Áziu i Afriku. Neskôr aj iní chceli budovať tisícročnú ríšu. Podobnú, akú si vytvorili a udržali Rimania i Byzantínci. Ale vývoj sa zrýchľoval. Posledná avizovaná tisícročná ríša trvala iba trinásť rokov a zanechala pol sveta v ruinách.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní