Diabli, ktorých zrodili Alpy: Rakúske deti strašia rohaté potvory

Krampuši vznikli z predstavivosti ľudí, ktorí obývali ťažko dostupné horské údolia ešte pred príchodom kresťanstva. Aj dnešné deti z nich majú nefalšovaný strach.

Relax

Je to divoké, hlučné, ohnivé divadlo. A dav je jeho priamy účastník. Počas celého adventu pravidelne vybiehajú v Rakúsku do ulíc obrovské rohaté príšery, odeté v ovčej srsti a s hrôzostrašnými úškľabkami. Rinčia reťazami, kývaním bedier zvonia zvoncami pripevnenými na tele. Jedným svetielkujú oči, iní majú papule a vycerené zubiská od krvi - prisahali by ste, že je pravá.

Niektoré z týchto divokých bytostí ovládajú pyrotechnické efekty. Všade sa ozýva hlasná tvrdá hudba. Postavy vo zvieracej srsti sprevádzajú hltači ohňa a niekoľko mladých dievčat s anjelskými krídlami. Tie občas rozdávajú sladkosti.

Postavy v hrôzostrašných maskách uštedria štipľavé šľahy bičom na lýtka. Deti z nich majú nefalšovaný strach. Dokonca aj dospelý občas prepadne ilúzii, že na svet sa predrali hororové bytosti a teraz divočia v uhladených uličkách idylických rakúskych miest.

Detské traumy

Týchto diablov zrodili Alpy. Vznikli z predstavivosti ľudí, ktorí obývali ťažko dostupné horské údolia ešte pred príchodom kresťanstva. Pre časť zúčastnených znamená táto tradícia len príležitosť obliecť si párkrát v roku hrôzostrašnú masku a vyzabávať sa s kamarátmi. Nepotrebujú jej porozumieť. No sú aj takí, ktorí cítia, že nejde iba o zábavu.

Alpského diabla z prehistorických čias, ktorého existencii vďaka svojskej atmosfére takmer uveríte, nazývajú krampuš. Nie krampuši, hoci sa ich na jednom mieste zídu desiatky až stovky. Ale krampuš ako samotná idea diabla, ktorú tých veľa ľudí prezlečených za krampušov vytvorí.

Keď sa pohanská tradícia zmiešala s kresťanskými zvykmi, stali sa z krampušov bytosti sprevádzajúce svätého Mikuláša, ktorý v noci z 5. na 6. decembra nosí dobrým deťom sladkosti. Krampuši majú zlé deti poučiť, že neposlúchať sa neoplatí. Robia to rôznymi spôsobmi. Rodičia napríklad deti strašia, že krampuš ich vezme do vreca.

Takéto rozprávky spolu s maskami, ktoré sú naozaj hrôzostrašné, spôsobili, že pre deti vznikla tradícia takzvaných jemných krampušov. Krajších, nie úplne hororových masiek.

Ešte aj dnes majú totiž deti z krampušov obrovský strach a dokonca som stretla dospelých, ktorí hovorili, že ako malí sa krampušov tak preľakli, že dodnes počas ich prechádzky ulicami nazvanej krampušlauf radšej nevychádzajú z domu.

Čítajte viac:

Kuriózne i krvilačné: Tieto vianočné zvyky a postavičky vás prekvapia

Boj s komerciou

Pôvodne alpská tradícia sa pred pár desaťročiami rozšírila aj do iných častí Rakúska. Ešte predtým, v 18. storočí, úrady tento zvyk zakazovali. Obyvatelia Álp si ho však nenechali vziať. A bojujú oň aj teraz. Masové rozšírenie totiž prinieslo obrovskú komerciu. Krampušlaufy organizujú mestá už od októbra.

Novodobí krampuši nosia plastové masky postáv z hollywoodskych hororov. V garážach, na povalách či v špeciálnych klubovniach tých poctivých krampušovských skupín však nadšenci pôvodnej tradície starostlivo uchovávajú originálne drevené masky. Musia spĺňať prísne kritériá.

„Všetko, z čoho sa skladajú, je materiál z alpskej prírody. Ovčia srsť, rohy alpských zvierat, drevo na masku z alpských lesov,“ vysvetľuje vo svojej dielni rezbár Wolfgang Gangl. Sme v horskom priesmyku Pongau.

Výzor a tradícia krampušov sa v každom priesmyku líšia. Skupiny nadšencov, ktorí chcú udržať práve tú svoju špecifickú tradíciu, pretavujú tieto odlišnosti do podoby a vystupovania masky, pre diváka takmer nerozoznateľnej. Wolfgang Gangl pracuje precízne.

Vhodný klát dreva najprv vytvaruje motorovou pílou. Potom prídu na rad jemnejšie techniky. Na záver používa drobné rydlá, aby naznačil každučký detail. Masky farbí a lakuje.

Zdá sa mi nemožné vytvoriť také hrôzostrašné úškľabky z dreva. Neverím, kým sa ich nedotknem. Skutočne sú všetky drevené. Každá je originál. Rezbár pokračuje v rozprávaní: „Krampuš musí mať vycerené zuby a dva rohy. Musí mať zvonec a prútenú metličku, ktorou bije neposlušných.“

Pretože, pozor! Aby táto alpská tradícia nebola príliš jednoduchá, pred stáročiami zrodili hory ďalšiu mýtickú bytosť. Perchta. „Percht musí mať aspoň tri páry rohov. U nás chodia krampuši 5. a 6. decembra ako sprievodcovia svätého Mikuláša a perchti 6. januára, v trojkráľový deň. Za krampušov sa prezliekajú slobodní, za perchtov ženatí muži.“

Pán Gangl môže byť teda iba percht. „Áno, a na túto tradíciu veľmi dbám. Nikdy by som sa neobliekol za krampuša!“ usmieva sa majster. Každý rok si vyrobí novú masku. Aby to nebola nuda a aby ho ako perchta zaručene nikto nespoznal.

Čítajte viac:

Pre politickú korektnosť Holanďania skoro prišli o vianočnú postavičku

Strážca tradície

Perchti vznikli akýmsi nepochopiteľným mixom medzi krampušmi a záhadnou pani Perchtovou, šľachtičnou, ktorá chodila po kraji a pomáhala chudobným. Už asi nikto spoľahlivo nevysvetlí, ako sa z dobrej ženy stala rohatá príšera.

Nie všade dodržiavajú tradície tak dokonale ako v údolí Pongau. Často medzi krampušmi a perchtmi veľmi nerozlišujú - aspoň vizuálne nie - alebo ich majú spojených úplne s inými historkami.

V údolí Pongau v tom však majú jasno. „Večer 5. decembra chodia krampuši z domu do domu,“ rozpráva Hans Ströbl, obman, teda vedúci skupiny nadšencov z dediny Sankt Johann.

Sedíme v malej miestnosti miestnej požiarnej zbrojnice. Páchne zvieracou kožou. Tu uchovávajú obrovskú tradíciu. Desiatky ťažkých rohatých drevených masiek, niektoré majú až osem zvieracích rohov. Všetky sú skrivené v hrôzostrašných úškľabkoch. Ďalej kostýmy zo zvieracích koží.

Špeciálne topánky s hrubou podrážkou, vďaka ktorým sú krampuši a perchti vysokí. Zvonce. Reťaze. Biče. Fotografie zobrazujúce túto tradíciu ešte na začiatku minulého storočia. Podľa legiend vyhrajú v zápase diabla krampuša a človeka ľudské duše. Hans Ströbl však polemizuje o tom, či je krampuš a percht negatívna, zlá, diabolská postava.

„Úlohou perchtov bolo predsa podporovať šľachtičnú, ktorá pomáhala chudobným, odháňať zimu, privolávať jar a posväcovať polia na dobrú úrodu,“ vysvetľuje. „A krampuš, hoci je to diabol a trestá ľudí, robí to s úmyslom polepšiť ich.“

Hm. Jeho ostré zuby zababrané od krvi odkazujú na možno príliš drsné praktiky. Ale ďalšie z vysvetlení pôvodu krampušov je, že práve to sú pôvodní obyvatelia Álp. Ľudia prišli až po nich.

Ohnivé divadlo

Byť krampušom nie je lacný špás. Vyrezávaná maska stojí podľa náročnosti detailov a počtu rohov sedemsto až dvetisíc eur. Ďalšie stovky zaplatí nádejný diabol za chlpatý oblek a všetky predpísané rekvizity. Hans Ströbl nepustí medzi svojich krampušov a perchtov nikoho, kto nespĺňa tradičné atribúty. Oblúkom sa vyhýba trendom z Hollywoodu. Jeho alpské sú oveľa hrôzostrašnejšie.

V celom Rakúsku, nielen v alpskej oblasti, vznikli za posledných dvadsať rokov skupiny nadšencov krampušskej tradície. A aj mestá, kde nikto taký nie je, organizujú počas adventu krampušlauf. Pozývajú organizovaných krampušov z iných končín Rakúska.

Na tých najväčších krampušlaufoch je aj päťdesiat krampušských skupín a niekoľko stoviek rohatých príšer. Niektorí krampuši a perchti iba bežia okolo, rinčia reťazami a búchajú petardy. Iní majú premyslenejšie rekvizity.

Do Grazu prišli skupiny s vozmi, ktoré šoférovali alebo aj ťahali tieto diabolské bytosti. Iní diabli ich bičom poháňali. Rohatí satani sa ruvali medzi sebou a šplhali sa na kovové zábrany, ktoré ich delili od divákov. Skutočne to vyzeralo tak, akoby do Grazu vypustili svorky krvilačných divokých šeliem priamo z alpskej mytológie.

A potom sú skupiny, ktoré majú pre divákov pripravené celé predstavenie. Percht Ernst Eigner je ústrednou postavou v jednom takom predstavení. Skupinu Carnuntum Perchten sledujem na námestíčku dediny Oggau.

V podstate je o tom, ako perchti porazili smrtku s horiacou kosou. Jeho súčasťou je veľa ohňa, veľa dymu a špeciálne skomponovaná hudba, vôbec nie taká tvrdá, ako som počula v Grazi a v preslávenom krampušskom regióne Salzkammergut.

„Každý rok vymýšľame nové predstavenie. Nechceme len prebehnúť okolo,“ hovorí Ernst Eigner. Diskriminácia neexistuje. Za diablov sa v ich domovskej obci, Haslau, prezliekajú muži aj ženy, chlapci aj dievčatá. Haslau je pri Dunaji. Zrejme trvalo nejaký čas, kým sa diabolská tradícia dostala z Álp až sem.

Možno sa na tradičných úlohách perchtov v boji s temnotou a so smrťou aj čo-to pomenilo, podomýšľalo. Tradícia, zvyk sa po nemecky povie aj Brauchtum. Od slova brauchen, potrebovať. Podľa jednej z interpretácií si ľudia teda môžu tradície pozmeniť podľa toho, ako potrebujú.

Relax