Divá sviňa pri ministerstve vnútra: V Bratislave je poriadny zverinec

Čo robiť, keď sa na bratislavskom Hlavnom námestí zrazíte s jeleňom? Pravdepodobné to naozaj je.

Divá sviňa postupuje od budovy ministerstva vnútra k Mostu Apollo. Tak znela prvá informácia, ktorú približne pred dvoma rokmi získal v telefonáte Rudolf Ivičič z Mestských lesov v Bratislave. Dopĺňal ju iba fakt, že zviera monitoruje štátna polícia. „Už o desať minút mi volali, že diviaka zrazilo auto.“

Zdá sa vám to pozoruhodné? Vôbec nie, Rudolf Ivičič máva takýchto telefonátov približne tridsať do roka. A niektoré bývajú ešte absurdnejšie.

Diviak pri ministerstve vnútra

Pri River Parku sa zrazili tri autá. Dôvod? Vodič prvého z nich uvidel na ceste zrazeného malého diviaka a prudko zabrzdil. Doprava na rušnej bratislavskej ulici stála tri hodiny.

Pýtate sa, odkiaľ sa tu prasa vzalo? Jeho matka s ďalšími mladými sa pohybovala v okolí židovského cintorína a jedno mláďa sa zatúlalo až na cestu. Mestská časť Kramáre sa dotýka lesoparku.

„Pri garážach zrazilo auto diviaka. Odvliekol sa do krovia vedľa cesty a tam doslova kvílil od bolesti,“ hovorí Rudolf Ivičič. Bol to on, komu pripadla nemilá povinnosť zviera usmrtiť a postarať sa o zdochlinu.

Na prvý pohľad to vyzerá jednoducho, ale v súčasnosti sú divožijúce poľovné zvieratá v Bratislave veľký problém. Zvykli si na mesto, občas sa nám pripletú do cesty, občas na takýchto potulkách zahynú, ale čo s nimi, to nerieši žiaden zákon, iba džentlmenská dohoda.

„Z priestoru, kde žije človek, sme vylúčili zvieratá. Výnimku dostali hospodárske zvieratá, psy a mačky, ostatným sme ukázali stopku. Lenže, ako má líška pochopiť, že Park kultúry a oddychu na dunajskom nábreží je pre ňu tabu?

Pobehuje tam, človek sa na ňu pozerá cez okno, potom zdvihne telefón a oznámi: Je tu líška, bojím sa vyjsť z domu, urobte s ňou niečo! Pred rokom 1989 malo každé väčšie mesto šarhu, človeka, ktorého náplňou práce bolo o takéto zvieratá sa postarať. Lenže potom jeho funkciu zrušili, ale zákon ho ničím a nikým nenahradil.“

Vráťme sa k monitorovanému diviakovi pri ministerstve vnútra. Poľovníci sa mimo svojho revíru nesmú pohybovať so zbraňami, teda vlastne nikto nie je povinný vyhnať ho odtiaľ. Hovoríme, samozrejme, o živom diviakovi.

Keď ho po pár minútach zabilo auto, podľa zákona o poľovníctve usmrtená zver nájdená na nepoľovných plochách patrí užívateľovi najbližšieho poľovného revíru. Čo teda so zdochlinou pri Moste Apollo?

Sme pri džentlmenskej dohode, ktorú uzavrel bratislavský magistrát, mestské časti, policajti, užívatelia poľovných revírov a zoologická záhrada - zavolajú užívateľovi najbližšieho poľovného revíru, v tomto prípade Mestským lesom v Bratislave. Ak sa vám také niečo stalo v Starom Meste, Novom Meste, na Kramároch či v Lamači, zrejme sa zoznámite s Rudolfom Ivičičom.

Fúkačkou na jeleňa

A to sme zatiaľ hovorili iba o diviakoch. Tých je podľa odhadu v najbližšom okolí Bratislavy na troch tisícoch hektárov okolo dvesto kusov. „Každý rok ich ulovíme okolo sto, ale ich počty sa nemenia.“

Nie sme v tom sami, v Berlíne ich majú vyše šesťtisíc! Ale diviak nie je jediná poľovná zver. V auguste písali zo Slovenskej akadémie vied Mestským lesom opäť. Vraj pri ich objekte na Dúbravskej ceste je veľa srnčej zveri. Preložené - Robte s tým niečo! Tak ako vtedy, keď sa k akademikom vybral jeleň s visačkou v uchu, no nikto sa k nemu nehlásil.

„Nebolo u nás človeka, ktorý by bol vyškolený na to, aby takéto zviera uspal. Trvalo to tri hodiny, až sa to napokon jednej veterinárke podarilo. Fúkačkou, akú používali Indiáni.

Srnec pri pivovare Stein. Zrejme ho ktosi doviezol do Bratislavy, ale nakoniec sa rozhodol, že ho predsa len vyhodí. Do kontajnera na smeti. Rača. Zima, sneh a na ňom noha srny. Našiel ju chlap, ktorý tam bol na prechádzke so psom. Keby tadiaľ prechádzal neskôr, možno by po nohe nebola už ani stopa, líšky a diviaky by urobili svoje. Ale našiel ju!

Rovnako ako iný chlap, tiež psičkár, na Kramároch. Neváhal, nohy nahlásil, policajti ich potom museli strážiť, lebo tak káže zákon, až dovtedy, kým sa o ne Rudolf Ivičič nepostaral.

„Museli stáť aj pri srne, ktorú asi pred dvoma rokmi občania nahlásili na tenisových kurtoch pri Patrónke. Keď ju strážili, vstala a odišla. To bol lepší prípad. Videl som už aj srnca priviazaného za parohy o zvodidlá.

Bolo to na Sliačskej ulici a taxikár nevedel, čo má robiť. Chcel ho ratovať a nič lepšie, ako priviazať ho, mu nenapadlo. Niektorí zviera odvezú na veterinárnu kliniku, ale väčšina z nich po traume aj tak o niekoľko hodín uhynie,“ hovorí Rudolf Ivičič.

Bažant pred Úradom vlády

„Vážení cestujúci, o pár minút budeme štartovať. V Ríme by sme mali pristáť o hodinu a pätnásť minút,“ oznamovala letuška na bratislavskom letisku tesne pred štartom. Stroj sa zatriasol a v tej chvíli sa pri plote okolo letiska, sotva dvadsať metrov od lietadla, zjavila skupina ozbrojených poľovníkov. Naširoko sa usmievajúc cestujúcim zamávali...

Tam, kde sa končí letisko, začína sa poľovný revír. Zákon presne vymedzuje, ktoré plochy môžu slúžiť poľovníkom - lúky, lesy, vodné plochy. Centrum mesta celkom isto nie. Vedel to však bažant, ktorého zrazilo auto pri Justičnom paláci, alebo ten, ktorý pod kolesami skonal priamo pred Úradom vlády?

Poľovná zver. Robota pre Rudolfa Ivičiča. „Vrátila som sa z dovolenky a v záhrade som našla dve líšky. Jedna akoby spala, druhá v rozklade. Myslela som si, že v tých horúčavách zdochli od smädu,“ hovorí obyvateľka Kramárov.

„Žiadne voľne pohybujúce sa zviera nezahynie od smädu. Zrejme ich ktosi otrávil. V Bratislave ich je veľa, čistia intravilán mesta. Hoci dávajú prednosť živej potrave, keď sú hladné, nepohrdnú ani zdochlinami, chlebom a ovocím.“

Lepšie je byť psom

Kuna skalná. Patrí k nočnému životu najväčšieho slovenského mesta. A platí zaň vysokú daň. „Autá zrazia do mesiaca jeden až dva kusy.“ „Tento rok, a to je novinka, ma začali volať aj k ježkom,“ hovorí Rudolf Ivičič. „Je to malé zviera, stačí lopata a vykopať jamu dakde v lese. Väčšie zvieratá končia v kafilérii.

Rarita? Azda jazvec, ktorého našli na Pražskej ulici vedľa hlavnej stanice. Ale zasa nie až taká. „Zrejme prišiel z Kramárov. V Mlynskej doline žije celá kolónia jazvecov.“

Stále hovoríme o poľovnej zveri. K tým, ktorým sme udelili milosť a dovoľujeme im žiť s nami, sme zhovievavejší. „Pokiaľ ide o domestikované zvieratá, ako sú psy a mačky, už pred niekoľkými rokmi podpísala Sloboda zvierat s mestom dohodu a stará sa o ne. Bol to vlastne akýsi prvý pokus suplovať šarhu.“

V Bratislave je teda lepšie byť psom alebo mačkou než diviakom, srnou, jeleňom, líškou, tchorom, lasicou, kunou skalnou či potápkou chocholatou.

Všetky tieto zvieratá majú dnes v budove Mestských lesov vypreparované. Mali smolu, stali sa obeťami zrážky s našou civilizáciou. Asi sme im dlžní jeden zákon, ktorí by hovoril aj o nich.

Vianočné tipy na darček